Čo urobím s tichom?
V predchádzajúcom zamyslení sme skončili trochu zvláštne.
Notebook zavretý.
Mobil odložený.
Televízor vypnutý.
Rádio nehrá.
Nič už nemusím dokončiť.
Konečne som sa zastavil.
A...
ticho.
Čo teraz?
Možno práve tu začína tretia časť problému.
Najskôr som zistil:
Potom:
A teraz, keď som sa konečne zastavil:
Čo urobím s tichom?
Ticho samo osebe nie je nič
Nechcem z ticha robiť niečo mystické.
Ticho samo osebe človeka nezmení. Nie je v ňom nejaká zvláštna duchovná energia. Biblia nás neučí, že máme vyprázdniť myseľ, prestať myslieť a čakať, čo sa stane.
Môžem sedieť hodinu v úplnom tichu a myslieť pritom na obed.
Ale ticho dokáže jednu veľmi dôležitú vec.
Odstráni hluk.
A možno až vtedy zistím, koľko ho vlastne v mojom živote bolo.
Moje vlastné myšlienky.
Stále niečo hovorí.
Stále niečo chce moju pozornosť.
A uprostred toho všetkého sa modlím:
„Pane, hovor ku mne.“
Možno Boh niekedy odpovedá:
„Veď Ja hovorím. Len ty nikdy nestíchneš.“
Vojdi do komôrky a zavri dvere
Ježiš povedal:
„Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej izby, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, ťa odmení.“
Matúš 6,6
Ježiš tu predovšetkým hovorí o modlitbe, ktorá nepotrebuje publikum.
Ale ten obraz sa mi veľmi páči.
Vojdi.
Zavri dvere.
A zostaň s Otcom.
Možno dnes potrebujeme zatvoriť viac dverí než ľudia v Ježišovej dobe.
Nielen dvere na izbe. Na chvíľu zavrieť dvere za správami.
Za sociálnymi sieťami. Za prácou. Za seriálom. Za projektmi.
Za tým večným:
„Ešte toto.“
Nie preto, že všetky tieto veci sú zlé.
Ale preto, že za tými dverami na mňa niekto čaká.
Mária nebola iba ticho
A tu sa môžeme vrátiť k Marte a Márii.
Marta behala.
Mária sa zastavila.
Ale všimnime si jednu veľmi dôležitú vec.
Mária si nesadla na zem preto, aby si užívala ticho.
„Tá mala sestru, ktorá sa volala Mária. Tá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo.“
Lukáš 10,39
Počúvala.
To je podstatné.
Ticho nebolo cieľom.
Cieľom bol Ježiš.
A možno práve toto potrebujem pochopiť.
Nestačí prestať byť Martou.
Potrebujem sa naučiť byť Máriou.
Prestať robiť je iba prvý krok.
Potom si potrebujem sadnúť k Jeho nohám.
„Hovor, tvoj služobník počúva“
Príbeh mladého Samuela mám veľmi rád.
Samuel počuje hlas, ale ešte nerozumie, kto ho volá. Opakovane beží za Élim, až mu Éli povie, ako má odpovedať:
„Choď si ľahnúť, a keď ťa zavolá, povedz: ‚Hovor, Hospodin, tvoj služobník počúva.‘“
1. Samuelova 3,9
To je nádherná modlitba. A zároveň trochu nepríjemná.
Pretože keď sa pozriem na svoje modlitby, niekedy vyzerajú presne opačne:
„Počúvaj, Pane, tvoj služobník hovorí.“
Pane, potrebujem toto. Pomôž tam. Vyrieš toto. Ochráň tamto. Ďakujem za toto.
Amen.
A idem ďalej.
Samozrejme, Boh chce, aby sme Mu hovorili svoje prosby. Ježiš nás to učil.
Ale vzťah, v ktorom hovorí stále iba jeden, je zvláštny vzťah.
Kedy som naposledy povedal:
„Hovor, Pane. Ja budem počúvať.“
Ale ako Boh hovorí?
Tu musíme byť opatrní.
Pretože „počúvať Boha“ neznamená, že vypnem svetlo, sadnem si do kresla a čakám, kým začujem hlas zo stropu. Boh nám už dal svoje Slovo. Otvorím Bibliu. Prečítam niekoľko veršov.
A tentoraz možno nemusím hneď pokračovať na ďalšiu kapitolu.
Zastavím sa.
Prečítam ich znova.
Čo mi Boh týmto textom ukazuje?
Čo hovorí o Ňom? Čo odhaľuje vo mne? Je niečo, čo mám zmeniť?
Je niečo, čo mám urobiť? Je niečo, čomu som doteraz nechcel rozumieť?
A potom chvíľu zostanem.
Bez potreby okamžite niečo povedať.
Žalm hovorí:
„Utíchnite a poznajte, že ja som Boh.“
Žalm 46,11
Možno niektoré veci o Bohu nepoznávame preto, že máme málo informácií.
Možno ich nepoznávame preto, že máme priveľa hluku.
Možno preto je ticho také nepríjemné
Keď vypnem všetko ostatné, stane sa ešte jedna vec.
Začnem počuť aj seba. A to nemusí byť vždy príjemné.
V hluku sa dá veľa vecí prehliadať.
Ale keď sa zastavím, môžu prísť otázky, ktoré som dlho odkladal.
Kam vlastne smerujem?
Prečo robím to, čo robím?
Prečo som stále nahnevaný?
Prečo sa s tým človekom nerozprávam?
Prečo stále utekám k tej istej veci?
Prečo sa modlím menej než kedysi?
Prečo mám všetko, čo som chcel, a predsa mi niečo chýba?
Hluk má jednu úžasnú vlastnosť.
Nemusíš v ňom počuť otázky, na ktoré nechceš odpovedať.
A možno práve preto je také jednoduché znovu siahnuť po telefóne.
Len nech zase niečo hrá. Len nech niekto rozpráva.
Len nech nemusím zostať sám so svojimi myšlienkami.
Lenže možno práve tam ma chce Boh stretnúť.
Nie v hluku, pred ktorým utekám.
Ale v mieste, ktorému sa vyhýbam.
Ježiš vyhľadával samotu
Na Ježišovi je zaujímavé, že samotu nevyhľadával iba vtedy, keď už nemal čo robiť.
Práve naopak.
„Nadránom, zavčasu, ešte za tmy vstal a vyšiel von. Odišiel na osamelé miesto a tam sa modlil.“
Marek 1,35
O chvíľu Ho už hľadajú.
„Šimon a tí, čo boli s ním, sa ponáhľali za ním. Keď ho našli, povedali mu: ‚Všetci ťa hľadajú!‘“
Marek 1,36–37
Všetci ťa hľadajú.
To je veta našej doby. Niekto ti píše. Niekto niečo potrebuje. Niečo treba dokončiť.
Niečo sa deje. Niekde by si mal byť. A predsa Ježiš ešte pred tým všetkým odišiel na osamelé miesto.
K Otcovi.
Ak Ježiš potreboval chvíle, keď odišiel od hluku ľudí a zostal s Otcom, prečo si myslím, že ja ich nepotrebujem?
Možno je toto celý trik
A keď si spojím všetky tri kroky, začína mi z toho vychádzať dosť nepríjemný obraz.
Najskôr:
Nemám čas.
Môj život sa naplní vecami, starosťami, povinnosťami a rozptýleniami.
Potom:
Neviem sa zastaviť.
Aj keď sa objaví voľná chvíľa, okamžite ju niečím zaplním.
A nakoniec:
Neviem, čo urobiť s tichom.
Pretože som si odvykol počúvať.
A možno je toto jedna z najnenápadnejších taktík nepriateľa.
Nemusí ma presvedčiť, že Boh neexistuje. Nemusí ma dostať zo zboru.
Nemusí mi zobrať Bibliu. Dokonca nemusí zabrániť tomu, aby som sa modlil.
Stačí, keď zariadi, aby v mojom živote nikdy nebolo dosť ticho na to, aby som sa pri Bohu skutočne zastavil.
A najlepšie na tom je, že po čase už ma ani nemusí rozptyľovať.
Budem sa rozptyľovať sám.
Zavri dvere
Možno teda nepotrebujem ďalšiu aplikáciu na produktivitu.
Možno nepotrebujem lepšie zorganizovať každú minútu svojho dňa.
Možno dnes potrebujem urobiť niečo oveľa jednoduchšie.
Vojdem do svojej komôrky. Zavriem dvere. Odložím telefón.
Otvorím Bibliu. A nebudem sa ponáhľať.
Nemusím prečítať päť kapitol.
Možno bude stačiť päť veršov.
Prečítam ich.
A zostanem.
Pretože ticho samo osebe nie je cieľ.
Ticho iba vytvorí priestor.
Priestor, v ktorom konečne nemusím nič vyrábať, dokazovať, dokončovať ani stíhať.
Priestor, v ktorom môžem povedať:
„Hovor, Pane. Tvoj služobník počúva.“
A možno zistím, že Boh nebol celé tie mesiace ticho.
Ticho bolo iba niečo, čo som Mu nikdy nedal. Žalm 31
Komentáre