Nemám čas

Uvedomil som si jednu vec.

Na nič nemám čas.

A najskôr som si povedal: No dobre, u mňa sa tomu ani veľmi nedá čudovať. Práca, písanie, rozrobené projekty, nápady, povinnosti... Niekedy mám pocit, že keby mal deň tridsať hodín, večer by som skonštatoval, že mi ešte dve chýbajú.

Lenže potom som sa nad tým zamyslel trochu viac.

A zistil som, že to vôbec nie je iba môj problém.

Nikto nemá čas.

Ľudia, ktorí majú polovicu mojich povinností, tiež nestíhajú. Nemáme čas ísť na návštevu. Nemáme čas zájsť za rodičmi. Nemáme čas zavolať človeku, ktorého sme mesiace nepočuli. Nemáme čas posedieť s priateľmi. Nemáme čas poriadne sa porozprávať s vlastnou rodinou.

A, samozrejme, nemáme čas na Boha.

Nie preto, že by sme Ho prestali milovať.

Jednoducho...

nemáme čas.

A vtedy mi napadla trochu nepríjemná otázka:

Ak Satan nedokáže zariadiť, aby som prestal milovať Boha a ľudí, stačí mu zariadiť, aby som na nich nikdy nemal čas?

Tŕnie

Keď som nad tým premýšľal, spomenul som si na Ježišovo podobenstvo o rozsievačovi.

A zrazu mi jedna jeho časť znela úplne inak:

„U iných je zasiate do tŕnia. To sú tí, čo počúvajú slovo, ale prichádzajú starosti sveta, zvod bohatstva a rozličné iné žiadostivosti, ktoré slovo udusia, takže zostáva bez úžitku.“

Marek 4,18–19

To je ono.

Všimnite si, čo Ježiš nehovorí.

Nehovorí, že títo ľudia Slovo odmietli. Nehovorí, že prestali veriť. Nehovorí dokonca ani to, že sa rozhodli od Boha odísť.

Slovo jednoducho niečo udusilo.

Starosti.

Túžby.

Veci tohto sveta.

Jedna za druhou.

A presne tak rastie tŕnie. Nepotrebuje vyrásť za jednu noc. Stačí, keď ho necháš rásť.

Najskôr jedna povinnosť.

Potom druhá.

Ešte toto musím vybaviť.

Ešte tamto dokončiť.

Ešte odpoviem na správu.

Ešte sa pozriem, čo je nové.

Ešte päť minút na telefóne.

A zrazu je večer.

Potom týždeň.

Potom mesiac.

A človek jedného dňa zistí, že Boha neopustil.

Len na Neho akosi nemá čas.

Satan možno nepotrebuje, aby si prestal veriť

Keď sa povie duchovný boj, často si predstavujeme veľké pokušenia, útoky, hriech, pochybnosti alebo otvorený odpor voči Bohu.

Lenže čo ak sú niektoré útoky oveľa nenápadnejšie?

Čo ak nepriateľ nepotrebuje dostať kresťana do bodu, v ktorom povie:

„Neverím v Boha.“

Čo ak mu úplne postačí, keď bude dvadsať rokov hovoriť:

„Teraz nemám čas.“

Nemusí ťa presvedčiť, že Biblia nie je Božie slovo.

Stačí, keď ju nebudeš otvárať.

Nemusí ťa presvedčiť, aby si sa prestal modliť.

Stačí, keď bude vždy niečo súrnejšie.

Nemusí ťa presvedčiť, aby si prestal milovať svojich rodičov.

Stačí, keď ich návštevu budeš stále odkladať na budúci týždeň.

Nemusí zničiť priateľstvo hádkou.

Niekedy stačí, keď sa dvaja ľudia rok nestretnú.

Nemusí nás od Boha ani od ľudí vždy odtrhnúť.

Možno nás od nich stačí zamestnať.

Máme spojenie s celým svetom. A strácame človeka vedľa seba.

A potom je tu ešte jeden zvláštny paradox našej doby.

Nikdy v dejinách sme neboli spojení s toľkými ľuďmi.

A možno nikdy nebolo také jednoduché človeka odstrihnúť.

Stačí jedno kliknutie.

Blokovať.

Máš iný názor?

Zmaž si ma.

Volil si niekoho iného?

Nemáme sa o čom rozprávať.

Vidíš svet inak?

Nechcem ťa ani počúvať.

A stačí sa niekedy pozrieť do obyčajnej internetovej diskusie. Človek na druhej strane obrazovky už prestáva byť človekom. Je to liberál. Konzervatívec. Dezolát. Slniečkar. Katolík. Protestant. Ateista. Očkovaný. Neočkovaný.

Nálepka.

A s nálepkou sa háda oveľa jednoduchšie než s človekom.

Písmo však hovorí:

„Vedzte, bratia moji milovaní: každý človek nech je rýchly počúvať, pomalý hovoriť a pomalý do hnevu.“ Jakub 1,19

My sme to niekde otočili.

Sme rýchli hovoriť.

Rýchli nahnevať sa.

Rýchli zablokovať.

A veľmi pomalí počúvať.

Pretože počúvať človeka chce čas.

Porozumieť mu chce čas.

Milovať ho chce čas.

Ježiš sa zastavoval

A práve tu ma fascinuje Ježiš.

Mal pred sebou tri roky verejnej služby.

Tri roky.

Mal učeníkov, zástupy, nepriateľov, mestá, ktoré mal navštíviť, ľudí, ktorých mal vyučovať, a poslanie, od ktorého záviselo niekoľko ďalších tisícročí dejín.

Ak niekto mohol povedať:

„Prepáč, nemám čas,“

bol to On.

A predsa sa zastavoval.

Pri slepom človeku.

Pri malomocnom.

Pri žene pri studni.

Pri Zachejovi.

Pri deťoch, ktoré ostatní považovali za zdržovanie.

Dokonca keď za Ním prišiel Jair s tým, že jeho dcéra zomiera, Ježiš sa cestou zastavil kvôli žene, ktorá sa dotkla Jeho rúcha.

Ježiš nikdy nepôsobil ako človek, ktorému život preteká pomedzi prsty.

A pritom vedel, že Jeho čas je krátky.

Možno preto, že vedel rozlíšiť medzi tým, čo je naliehavé, a tým, čo je dôležité.

My to často nevieme.

Možno nám nechýba čas

Každý z nás dostane ráno rovnakých dvadsaťštyri hodín.

Otázkou teda možno nie je, či máme čas.

Otázkou je:

Kto ho dostane?

Čomu dávam hodiny svojho života?

Pretože čas je zvláštna vec. Peniaze, ktoré som minul, môžem zarobiť znova. Vec, ktorú som stratil, môžem kúpiť novú.

Ale dnešný večer už nikdy nedostanem späť.

A možno raz zistíme, že najväčším problémom našej generácie nebolo to, že sme mali málo času.

Ale že sme ho rozdali veciam, ktoré zaň nestáli.

Ježiš povedal:

„Dávajte si teda dobrý pozor, ako žijete; nie ako nemúdri, ale ako múdri. Využívajte čas, lebo dni sú zlé.“ Efezanom 5,15–16

Možno teda potrebujem začať trochu vytrhávať tŕnie.

Nie zahodiť všetku prácu.

Nie zrušiť všetky projekty.

Nie odísť niekam do lesa a zahodiť telefón do potoka.

Ale občas sa zastaviť a položiť si nepríjemnú otázku:

Čo mi v poslednom čase rastie v živote tak veľmi, že to začína dusiť to podstatné?

Pretože Satan možno nepotrebuje, aby som prestal milovať Boha.

Možno mu stačí, keď na Neho nebudem mať čas.

Nepotrebuje, aby som prestal milovať ľudí.

Možno mu stačí, keď budem príliš zaneprázdnený na to, aby som ich navštívil, vypočul, objal alebo im jednoducho zavolal.

A možno jedno z najväčších víťazstiev nad duchom tejto doby nebude urobiť viac.

Možno bude víťazstvom práve to, že sa konečne zastavím.

Odložím telefón.

Zavriem notebook.

A poviem:

„Na toto si čas urobím.“

Pretože niektoré veci, na ktoré dnes „nemáme čas“, môžu byť nakoniec presne tie veci, pre ktoré nám Boh ten čas dal.