Neviem sa zastaviť

Minule sme sa zamýšľali nad vetou:

„Nemám čas.“

Nad tým, ako dokážeme svoj život naplniť množstvom povinností, starostí, plánov a rozptýlení až tak, že na veci, ktoré sú skutočne dôležité, čas jednoducho nezostane.

Lenže mám pocit, že „nemám čas“ je iba prvá vrstva.

Pretože čo sa stane, keď ten čas konečne máme?

Keď prídeme domov. Keď máme voľný večer. Keď nemusíme nikam utekať. Keď máme pred sebou hodinu, počas ktorej od nás nikto nič nechce.

Zastavíme sa?

Alebo okamžite hľadáme, čím tú hodinu zaplníme?

A tak mi napadla ďalšia otázka:

Čo ak problém nie je iba v tom, že nemám čas?

Čo ak sa už neviem zastaviť?

Marta, veď to treba urobiť

Pri tejto myšlienke sa mi stále vracia jeden príbeh. Ježiš prišiel do domu Marty a Márie.

Mária si sadla k Ježišovým nohám a počúvala.

Marta?

Tá pracovala.

„Marta však mala plné ruky práce s obsluhou. Tu zastala a povedala: ‚Pane, nedbáš, že ma moja sestra nechala samu obsluhovať? Povedz jej teda, nech mi pomôže!‘ Pán jej odpovedal: ‚Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala dobrý podiel, ktorý sa jej neodníme.‘“ Lukáš 10,40–42

Na Marte ma fascinuje jedna vec. Ona nerobila nič zlé. Nehrešila. Neutekala od Ježiša. Nezaoberala sa nejakou hlúposťou. Ona Mu slúžila. Niekto predsa musel pripraviť jedlo. Niekto musel obslúžiť hostí. Niekto musel tie veci urobiť.

A možno práve preto je tento príbeh taký nepríjemný.

Pretože niekedy nás od najdôležitejších vecí neodvedú zlé veci.

Odvedú nás dobré veci, ktoré jednoducho nevieme prestať robiť.

Marta mala Ježiša priamo vo svojom dome.

A bola taká zamestnaná tým, čo robila pre Neho, že nemala čas jednoducho byť s Ním.

To už nie je problém kalendára.

To je problém niekde vo vnútri.

Ešte toto

Poznám to veľmi dobre.

Ešte toto dokončím.

Ešte upravím túto jednu vec.

Už to skoro mám.

Ešte päť minút.

Ešte jeden článok.

Ešte jednu epizódu.

Ešte pozriem, čo je nové.

Ešte odpoviem na toto.

A keď dokončím jedno „ešte“, veľmi rýchlo sa objaví ďalšie.

Dokonca aj pri veciach, ktoré robím rád.

Možno práve pri nich najviac.

Lebo to chcem dokončiť. Lebo to bude perfektné. Lebo už tomu chýba iba kúsok.

A zrazu si uvedomím, že už dávno nemusím nič robiť.

Nikto ma nenaháňa.

Žiadny termín nehorí.

Čas mám.

Len sa neviem zastaviť.

A to je niečo úplne iné než „nemám čas“.

Keď voľný čas okamžite zaplníme

Začal som si to všímať aj okolo seba.

Napríklad v práci. Ľudia prídu a jedna z prvých vecí, ktoré urobia, je, že zapnú rádio.

Na tom by samozrejme nebolo nič zvláštne. Lenže niekedy ho vlastne nikto nepočúva.

Nikto nevie, aká pesnička práve hrá. Nikto nesleduje, čo tam hovoria.

Len nech niečo hrá.

A toto ma zaujalo.

Prečo?

Prečo potrebujeme mať stále niečo na pozadí?

Rádio.

Televízor.

Hudbu.

Podcast.

YouTube.

Mobil.

Niečo.

Len aby nevzniklo prázdne miesto.

A nemusí ísť iba o zvuk.

Stačí pár minút čakania a ruka automaticky smeruje do vrecka.

Mobil. Ani sme sa vedome nerozhodli, že chceme niečo pozrieť.

Jednoducho sme mali chvíľu, počas ktorej sa nič nedialo.

A tak sme zariadili, aby sa zase niečo dialo.

Je toto tiež súčasť boja?

Nechcem z toho robiť lacnú rovnicu:

zapnuté rádio = Satan.

To by bola hlúposť.

Hudba nie je problém. Film nie je problém. Práca nie je problém. Projekty nie sú problém. Oddych pri seriáli nie je problém.

Veď problém nebol ani v tom, že Marta pripravovala jedlo.

Problém nastáva vtedy, keď už nedokážem prestať.

Keď každú voľnú chvíľu musím niečím zaplniť.

Keď už neviem povedať:

Dosť. Na dnes stačí.

A práve tu začínam premýšľať, či som nenarazili na ďalšiu veľmi nenápadnú taktiku nepriateľa. Ak ma nedokáže prinútiť, aby som Boha odmietol, môže skúsiť niečo oveľa jednoduchšie. Najskôr naplniť môj život tak, aby som na Boha nemal čas.

A keď už čas konečne mám?

Naučiť ma, aby som ho okamžite niečím zaplnil.

Nemusí ma nútiť robiť zlé veci.

Pokojne môžem robiť dobré veci.

Užitočné veci.

Dokonca veci pre Boha.

Len nech sa nezastavím.

Ježiš robil presný opak

Keď čítam evanjeliá, toto je na Ježišovi zvláštne.

Okolo Neho boli neustále ľudia.

Chorí.

Učeníci.

Farizeji.

Zástupy.

Ľudia Ho hľadali, potrebovali, niečo od Neho chceli.

Keby niekto mohol povedať:

„Teraz naozaj nemôžem prestať, je toho príliš veľa, čo treba ešte spraviť,“

bol by to Ježiš.

Lenže potom čítame:

„On sa však utiahol na osamelé miesto a modlil sa.“ Lukáš 5,16

Všimnite si to malé slovo:

však.

Potreby boli.

Ľudia boli.

Práca nebola dokončená.

A Ježiš napriek tomu odišiel.

Nečakal, kým už nebude čo robiť.

Pretože taký okamih by pravdepodobne nikdy neprišiel.

On sa rozhodol zastaviť.

Možno práve toto potrebujem pochopiť.

Zastavenie nepríde samo.

Vždy bude ešte niečo.

Ešte jedna úloha.

Ešte jedna správa.

Ešte jeden diel.

Ešte jedna drobnosť, ktorú by bolo dobré dokončiť.

Ak budem čakať na chvíľu, keď už nebude čo robiť, možno sa nezastavím nikdy.

„Marta, Marta...“

Na Ježišových slovách Marte je ešte niečo krásne.

On ju neponižuje.

Nehovorí jej:

„Marta, čo to vyvádzaš?“

Povie:

„Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci...“

Akoby jej hovoril:

Vidím ťa.

Vidím, ako sa snažíš.

Vidím, koľko toho chceš zvládnuť.

Vidím všetky tie veci, ktoré považuješ za potrebné.

Ale Marta...

na chvíľu prestaň.

Pretože kým ty beháš okolo Mňa a robíš všetko možné pre Mňa, Mária pochopila niečo, čo ti práve uniká.

Ja som tu.

A možno to potrebujem počuť aj ja.

Možno to potrebuje počuť celá naša doba.

Nemusíš dokončiť všetko.

Nemusíš vidieť všetko.

Nemusíš odpovedať na všetko.

Nemusíš využiť každú minútu.

Nemusíš mať neustále pocit, že niečo robíš.

Môžeš prestať.

Lenže potom vznikne zvláštny problém

A tu som narazil na niečo, čo ma znepokojilo ešte viac.

Povedzme teda, že to urobím.

Notebook zavriem.

Mobil odložím.

Televízor vypnem.

Projekt nechám rozrobený.

Rádio prestane hrať.

Sadnem si.

A...

nič.

Žiadna hudba.

Žiadne upozornenia.

Žiadny hlas na pozadí.

Žiadne ďalšie „ešte toto“.

Len ja.

A ticho.

A práve vtedy som si uvedomil, že možno máme ešte väčší problém než to, že sa nevieme zastaviť.

Pretože keď sa konečne zastavíme...

čo urobíme s tichom?

Ale o tom nabudúce.