Žalm 31

/ Žalm zaneprázdneného /

Pane, niekedy si nepripadám ako Tvoj.

Nie preto, že by som v Teba prestal veriť.

Nie preto, že by som Ťa nechcel nasledovať.

A predsa sú dni, keď si nepripadám blízko.

Nepripadám si ako služobník.

Nepripadám si ako učeník.

Skôr ako človek, ktorý stále niekam beží

a cestou zabudol, za kým vlastne kráča.

Je také ľahké byť zaneprázdnený, Pane.

Ráno otvorím oči

a skôr než Ti stihnem povedať prvé slovo,

svet už odo mňa niečo chce.

Treba toto.

Treba tamto.

Ešte dokončiť jedno,

začať druhé,

odpovedať, vybaviť, napraviť, stihnúť.

A večer zisťujem,

že som urobil množstvo vecí,

len som nebol s Tebou.

Pane, najviac ma desí,

že sa od Teba nemusím vzdialiť vzburou.

Stačí mi zhon.

Nemusím pred Tebou utekať.

Stačí stále niekam utekať.

Nemusím povedať:

„Nechcem Ťa počuť.“

Stačí nikdy nestíchnuť.

Nemusím zavrieť Bibliu z hnevu.

Stačí ju neotvoriť,

pretože ešte niečo dôležitejšie treba dokončiť.

A tak Ťa prosím:

keď sa príliš ponáhľam,

zastav ma.

Keď mám hlavu plnú hluku,

pripomeň mi ticho.

Keď Ti rozprávam a nepočúvam,

nauč ma znova povedať:

„Hovor, Pane. Tvoj služobník počúva.“

A keď sa necítim ako Tvoj,

pripomeň mi, že Tvojím nie som preto,

že sa tak práve cítim.

Som Tvoj, pretože si ma zavolal.

Som Tvoj, pretože si ma vykúpil.

Som Tvoj, pretože si ma nenechal tam,

kde si ma našiel.

Pane, nechcem Ti dávať iba zvyšok svojho dňa.

Nechcem, aby si dostával posledných päť minút,

keď už nevládzem myslieť.

Nechcem byť taký zamestnaný vecami pre život,

že mi unikne Život sám.

Preto dnes nechávam niečo nedokončené.

Niečo môže počkať.

Svet sa nezrúti,

keď na chvíľu prestanem.

Sadám si k Tvojim nohám

ako Mária.

A ak nebudem vedieť, čo povedať,

budem chvíľu iba počúvať.

Som tu, Pane.

A po všetkom tom hluku

si znovu pripomínam:

patrím Ti.

Amen.