5. Temná meditácia

„Keby som vedel…“

Ale nevedel som.

Nie preto, že mi to skryl.

Ale preto, že moja pýcha bola silnejšia než Jeho ticho.

„To nebolo svetlo, ktoré prišlo s trúbami.“

To nebol Boh, ktorý otvára nebo a hovorí „JA SOM“.

To bol... dych v tme.

Plač v noci.

Mäso.

A ja som sa díval – nie naňho, ale na seba.

„To bol začiatok. Nie vtedy, keď sa zjavil svetu, ale keď sa skryl do mäsa.“

Myslel som si, že budem vidieť, keď príde.

Očakával som trón, výkrik, blesk.

Ale On sa stal dieťaťom.

Nie triumf, ale poníženie.

Nie moc, ale zraniteľnosť.

A v tej zraniteľnosti bola Jeho sila.

A to som nikdy nedokázal pochopiť.

„Svetlo svieti vo tme, a tma ho nepohltila.“ (Ján 1:5)

„Nepohltila – lebo ho nepochopila.“

„A ja… som tma.“

Stál som tam.

Blízko.

A predsa ďaleko.

„Nevedel som, že keď sa Boh stane človekom, nebude kričať, ale dýchať.“

„Že nebude vládnuť, ale čakať.“

„Že nebude bojovať… ale príde zomrieť.“

To bola urážka všetkého, čo som poznal.

A preto som to odmietol.

Nie z nevedomosti, ale z odporu.

Ale to dieťa……

nebolo ako ostatné.

Videl som ich stovky.

Tisíce.

Narodili sa.

Plakali.

Zaspali.

Rástli.

Jedli.

Hrali sa.

A potom… zomreli.

Ale tento?

Nepýtal sa.

Neprovokoval.

Bol ticho.

A práve v tom bola tá hrozba.

Ticho je vždy podozrivé.

Ticho je… plán.

A keď som si to uvedomil, už bolo neskoro.

Začal som pozorovať.

Dedinu. Ľudí.

Ostatné deti vykrikovali, vyžadovali pozornosť.

Ale on – v tichosti rástol.

Nie do sily tela.

Ale do… hlbiny.

A nikto nevedel, čo nosí v sebe.

Ani ja.

A to bolo nové.

Pre mňa… neznesiteľné.

Mlčí.

A ja to neznášam.

Čakal som blesky.

Zemetrasenia.

Otvorené nebesá.

Zástupy, ktoré padajú na kolená.

Ale nič.

Ani vietor sa nezachvel.

Iba ten chlapec…chlapec bez koruny, bez mena.

Chodí po prachu ako ostatní.

Učí sa chodiť. Dýcha. Mlčí.

A ja som sa pýtal: "Prečo?"

Prečo neprehovorí?

Prečo nezničí moje dielo jediným slovom?

Alebo…Čo ak je to jeho dielo?

Čo ak to ticho nie je slabosť…ale sila, ktorú ešte nepoznám?

Ticho je nečitateľné.

A to je horšie než vojna.

Horšie než trest.

Horšie než oheň.

A potom —strašná myšlienka.

Možno už robí to, čo má robiť.

Možno to nevidím, lebo som nebol pozvaný vidieť.

Možno celá táto zem, tento prach, tieto telá…už sú jeho dielom.

Možno ma predbehol.

A Boh?

Mlčí.

Sedí na tróne, tvár ako skala.

Žiadne slovo.

Žiadny pohľad.

Len ten chlapec. Niečo medzi ľudským a večným.

Niečo, čo mi uniká.

A čím viac sa snažím pochopiť, tým viac sa zosýpam.

Znechutenie.

Zo seba.

Z neba.

Z tých, čo sa smejú v tme, hoci nevedia, že on už stojí medzi nimi.

Ale keď príde deň, keď sa konečne ukáže…budem tam.

A nebudem sa klaňať.

Niečo sa chystá.

Cítim to.

Zem dýcha inak.

Vzduch má inú hustotu.

Čas má v sebe napätie, ako struna pred prasknutím.

Ale nevidím ho.

Nie je nikde.

A predsa je všade.

To dieťa.

Už to nie je len dieťa, však?

Niečo sa formuje…Nie ako sila. Nie ako protivník.

Ale ako hádanka.

„Prečo sa neukážeš?“

Chcem ho vidieť. Pošli aspoň tieň.

Len nech viem, kam sa pozerám.

Ale on sa skrýva v čase.

A ten čas ho neoslabuje.

Ten čas ho tvaruje.

Zimomriavky.

Nie z neho, ale z toho, čo nevidím.

Rast, ktorý sa nedeje na očiach sveta, ale pod povrchom.

Ako koreň pod pôdou.

Ako plameň v srdci sopky.

Ticho, ktoré nie je pasivitou, ale prípravou.

A ja…nerozumiem.

Ja, ktorý som vedel o páde kráľov skôr než ich vojaci dotiahli meče.

Ja, ktorý som počul tlkot sŕdc prorokov ešte predtým, než sa narodili.

A jeho nepočujem.

Nie je ako iní.

Nie je ako Dávid.

Nie ako Mojžiš.

Nie ako proroci, ktorí kričali do neba.

On nevolá.

A predsa kráča.

Bez stopy. Bez mena.

Ako tajomstvo zabalené v mäse.

A možno práve preto je silnejší než všetci pred ním.

Nie silou.

Nie mečom.

Ale tým, že som ho nepochopil.