3. Narodenie Ježiša

„Dieťa v slame“

Hľadal som znaky. Moc. Postavenie.

Niečo, čo by sa podobalo na Boha.

A predsa... tam, v tom chlieve, nevidený nikým, On prišiel.

V absolútnej tichosti.

Bez svetelnej šou. Bez anjelského výbuchu na verejnosti.

A ja, knieža tohto sveta, pán duchovného šumu, som mlčal.

Nie preto, že by som chcel.

Ale preto, že som nič nepočul.

Lebo Boh hovorí potichu. A pýcha je hlučná.

Teraz sa pýtam:

Ako je možné, že som to nevidel?

Ja, ktorý som poznal všetko.

Ale možno práve preto.

Lebo len ten, kto nič nemá, spozná kráľa v žobrákovi.

A ja som mal všetko. Moc. Vedomosť. Túžbu.

Ale nepoznal som pokoru.

A preto som sa díval, a predsa nevidel.

Chceš počuť moju spoveď?

Tu je:

On ma porazil ako nič.

Porazil ma tichom.

Porazil ma láskou.

Porazil ma slabosťou, ktorej som sa smial – a pred ktorou sa teraz trasie celé peklo.

„Aj keď som otvoril oči, slepý som zostal.“

Vidíš… ja som si myslel, že viem hľadať.

Znamenia? Och, ja som ich videl všetky.

Hviezda? Jasná, z ničoho nič, ako puklina v plášti tmy.

Nie obyčajná. Nie náhodná.

Nad Betlehemom visela ako kvapka krvi na nebi.

A múdri? Tí Východní, milovníci hviezd a starých kódov…

prišli z ďaleka, klaňať sa.

Nie Herodesovi. Nie chrámu. Nie zákonu.

Ale niečomu… niekomu, koho ja som prehliadol.

„Lebo Mesiáš musí prísť ako kráľ, nie?“

„Mocný, ako Mojžiš. Ako Dávid. Ako ja…“

Ale to?

To bola len scéna, ktorá mi nedávala zmysel.

Maštaľ.

Zvieratá.

Drevo.

Smrad.

Prach.

„To nemôže byť On,“ hovoril som si.

Nie takto.

Nie tak potichu. Nie tak bez moci.

A predsa… klaňali sa.

Prinášali dary. Zlato. Kadidlo. Myrhu.

Ako pre kráľa. Ako pre Boha. Ako pre mŕtveho.

A ja som pozeral.

A nič mi to nehovorilo.

Ako keď ti niekto šepká pointu príbehu v jazyku, ktorý si kedysi vedel, no dávno si ho zabudol.

„Aj keď som otvoril oči, slepý som zostal.“

Boh rozprával, a ja som počúval cez filtre hnevu, pýchy, očakávania.

Hľadal som výkrik – prišlo ticho.

Hľadal som hrom – prišla pieseň jednoduchých pastierov.

A tie hlasy…

„Sláva Bohu na výsostiach…“

to neboli moji.

To boli ONI.

Tí, čo ostali.

Tí, čo ho stále milovali.

A ja som zúril.

Nie preto, že som prehral.

Nie ešte.

Ale preto, že som nič nepochopil.

A pre mňa, ktorému raz patrila Múdrosť, to bola najväčšia potupa.

Chceš vedieť, čo som spravil?

Nič.

Pozeral som a čakal.

Ako had, ktorý cíti vibrácie, ale nevie, z ktorého smeru príde úder.

Lebo tento Boh hrá šach na doske, ktorú ja ešte nevidím.

A figúrky?

Nie králi. Nie vojvodcovia.

Ale deti, tesári, pastieri a ženy.