2. Proroctvá o Mesiášovi

„Ako to, že som to nevidel?“

Vidíš?

Hovoril cez prorokov. Micheáš mi šepkal o Betleheme, Izaiáš o Panne a Emanuelovi, Daniel počítal dni – a ja som si myslel, že som pochopil Boha.

Poznal som rytmus jeho slova, tón jeho hlasu, mal som jeho vôľu pod nechtami ako prach z večnosti.

Stál som tam –

„Keď hviezdy ranné plesali a všetci synovia Boží jasali od radosti“ (Jób 38:7)

Stál som tam, jasnejší ako ostatní, a obdivoval som jeho dielo. A predsa...

Keď do hliny vdýchol dych, ja som už sníval o korune.

Keď stvoril Čas, ja som už plánoval jeho prevrat.

A teraz sedím tu.

V tichu, ktoré ma nezožiera… ono ma hladká.

Ako ruka kata pred úderom.

Bolo to jedno z tých nocí, keď svet smrdel po zdochlinách Ríma a Jeruzalem bol len dutá schránka slávy.

Páni nevládli, len sluhovia. Chrám bol plný predavačov a zákon svätý len na jazyku, nie v srdci.

To bol čas, kedy som čakal JEHO.

Kráľa. Bojovníka. Mesiáša s mečom.

A potom… ma dostal.

Nie trúbením, nie ohňom, nie hlasom z nebies.

Ale plačom dieťaťa.

V Betleheme bolo špinavo. Mesto bez významu.

Ulice plné hovien, smädu a tých, čo dávno stratili nádej.

Ulice, kde sa špina lepila na nohy a smäd krútil vnútro ako had."

Ulice, kde vládol zápach, prázdne pohľady a ticho zlomených.

Mária bola len dievča – dieťa s dieťaťom.

Jej muž – nikto.

A to dieťa?

Zabalené v handrách, medzi dobytkom. Teplo zvierat nahrádzalo nebeskú slávu.

A ja?

Ja som hľadel inam.