4. Betlehemské dieťa

„Pozrel som sa na betlehemské dieťa… a nič sa nestalo.“

A to bolo to najzvláštnejšie.

Nie výbuch, nie svetlo, nie zemetrasenie, nie anjelské vojská…

Len mlčanie

A pritom… cítil som niečo.

Ako jemný tlak na hrudi.

Ako nepokoj v srdci, ktoré už dávno nemá biť.

Nie strach.

Nie! 

Ja sa nebojím.

Ale… niečo iné.

Niečo, načo som nemal pomenovanie.

„Videl som znamenie, ale nepoznal som príbeh.

“Ako keď poznáš každé slovo básne, no netušíš, o čom hovorí.

Múdry z východu čítali hviezdy – ja som čítal ľudí.

Ich strachy, túžby, klamstvá…Ale toto bolo iné.

Títo muži neprišli zo strachu.

Prišli s vierou.

A to bolo pre mňa nečitateľné.

A Herodes?

Ha.

To bol nástroj, ktorý som hneď pochopil.

Krivá čiara v rovnej ceste.

Ten vedel, čo je moc.

Ten rozumel smrti.

A ja som sa k nemu naklonil ako tieň k sviečke a zašepkal:

„Nenechaj si vziať trón. Zabráň tomu… zabráň im…“

A on poslúchol.

Zrodil sa plán.

Ale aj tam – ako zvyčajne – som si nevšimol skrytú cestu.

To dieťa mi uniklo.

Ušlo.

Z mizerného Betlehema do mizerného Egypta.

Ako keď sa pokúsiš rozšliapať mravca, a on vkĺzne do pukliny v dlažbe.

„Kde bola tvoja moc, Bože?“

„Prečo si ho neochránil plameňom?

Prečo si mu nedal meč?“

Až neskôr som pochopil.

To nebolo zlyhanie.

To bola taktika.

Skrývanie. Zámerná slabosť.

A ja, pán logiky, veľmajster manipulácie – som sa chytil na návnadu.

Sledoval som hviezdu, a klaňali sa Mu tí, čo by sa mali báť.

Sledoval som kráľa, ale nepochopil som dieťa.

„A predsa som tam bol…“

„Ja, ten, čo videl jeho prsty tvoriť galaxie. Ten, čo spieval pri základoch sveta.

A predsa – keď prišiel medzi svojich – nepoznal som ho.“

„Vidíš?“

„On mi ukázal všetko. A aj tak mi neukázal nič.“

„Bolo to ako divadlo, v ktorom som sedel v prvej rade, a predsa som nepochopil pointu.“

A potom…

sa otvorili nebesia.

Nie v bleskoch.

Nie v ohni.

Ale v speve.

Speve pre stvorenie, nie proti nemu.

A ja som tam nemohol byť.

Ani ja, ani nikto z nás.

Celá tá biedna, prašná zem – chránená.

Nie hradbami. Nie mečmi.

Ale slávou.

Božou slávou.

„Narodil sa vám Spasiteľ,“

„Kristus Pán,“

„v Dávidovom meste.“

Nie do uší kniežat.

Nie do palácov.

Ale pastierom.

Zem smrdela ovčím trusom…

A predsa tam prišla večnosť.

A ja som ju… počul.

Ako ozvenu cez sklo.

Ako výkrik v snoch.

Frustrácia.

Zrazu som vedel.

To bolo ono.

To bolo ON.

Ale nebolo kam ísť.

Každý roh, každá ulička bola strážená.

Anjeli. Ich svetlo prebodávalo temnotu ako čepeľ.

Nemohol som sa priblížiť.

Nemohol som ho ani vidieť.

Ja!

Ja, ktorý som stál vedľa Neho, keď ešte nebolo ničoho!

Ja, ktorý som niesol svetlo!

Ja, ktorý poznám vôňu Božieho hlasu…

A teraz…odrezaný.

Tak som našiel Herodesa.

Stačilo tak málo.

Len myšlienka.

Malý oheň v hlave muža, ktorý sa už aj tak triasol o trón.

„Nebezpečenstvo.“

„Kráľ, ktorý ťa nahradí.“

„Zabi ho, skôr než vyrastie.“

A tak sa stal krvavý rozkaz.

Nože.

Slzy.

Matky s prázdnymi náručami.

A ja som čakal.

Ale On unikol.

„Do Egypta. Ako utečenec. Ako tieň.“

„Čo je to za Kráľa, čo uteká pred smrťou?“

Ja by som šiel s bleskom.

Ja by som zasiahol silou.

Ale On hral dlhú hru.

Tichú.

Podivnú.

A rástol…v mlčaní.

„Myslel som, že ak ho nezabijem v zárodku, vyrastie do sily.“

„Ale on rástol v tichu.“

„Rástol v láske. V poslušnosti. V ľudskej slabosti.“

„Nie ako ja – nie ako my.“

A to ma zarážalo.

Zlosť.

Čistá, nespútaná zloba.

Lebo Boh nehral podľa mojich pravidiel.

„Nevidel som, že sila môže byť ukrytá v pokore.“

„Nechápal som, že svätosť sa môže schovať za špinu a plač dieťaťa.“

„A už vôbec som netušil, že Spasiteľ príde… takto.“