Keď sa Božie slovo nakloní na jednu stranu
Predstav si staré rovnoramenné váhy. Dve misky zavesené na tenkých retiazkach a medzi nimi ručičku, ktorá ukazuje rovnováhu. Stačí pridať malé závažie a všetko sa nakloní.
Nedávno som si uvedomil, ako veľmi mi tieto váhy pripomínajú Božie slovo.

Čítam Bibliu a nachádzam nádherné zasľúbenia. Boh ma miluje. Odpúšťa mi. Zachraňuje ma svojou milosťou. Nikto ma nemôže vytrhnúť z jeho ruky.
A potom otočím stránku.
Zrazu čítam o úzkej ceste, o bázni pred Bohom, o viere bez skutkov, ktorá je mŕtva, a o ľuďoch, ktorým Ježiš raz povie: „Nikdy som vás nepoznal.“
Počkať. Ako to teda je?
Mám mať istotu spasenia, alebo sa mám báť? Stačí veriť, alebo musím aj niečo robiť? Je Boh milujúci Otec, alebo spravodlivý Sudca?
A práve tu sa ukazuje, aké dokonale premyslené je Božie slovo.
Nie je súborom protichodných závaží, ale jedným dokonale vyváženým celkom. Každá pravda má svoje miesto a spolu vytvárajú obraz, z ktorého nemôžeme svojvoľne nič odobrať ani k nemu nič pridať bez toho, aby sme nenarušili jeho význam.
Milosť, poslušnosť, láska a svätosť
Keď z neho vyberieš iba milosť a odstrániš pokánie, môžeš dospieť k predstave, že na tom, ako žiješ, nezáleží.
Keď vyberieš iba poslušnosť a odstrániš milosť, môžeš dospieť k presvedčeniu, že si Božiu priazeň musíš zaslúžiť.
Keď zdôrazníš iba Božiu lásku a zabudneš na jeho svätosť, stratíš bázeň.
Keď zdôrazníš iba Božiu svätosť a zabudneš na jeho lásku, môžeš stratiť dôveru.
A pritom Boh nie je napoly milujúci a napoly spravodlivý. Je dokonale milujúci a dokonale spravodlivý zároveň.
Možno práve preto potrebujem čítať celé Božie slovo. Nielen tie verše, ktoré ma potešia, ale aj tie, ktoré ma napomenú.
Dve misky váh v Písme
Na jednu misku položím milosť.
„Veď milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie je z vás, je to Boží dar.“ Ef 2,8
Nádherné zasľúbenie. Nemusím si Božiu lásku kupovať dobrými skutkami. Nemusím každý večer počítať, či som dnes urobil viac dobrého než zlého. Spasenie nie je výplata za dobre odvedenú prácu.
Lenže ak zostanem iba pri tomto verši, môžem si jedného dňa povedať: Načo sa vlastne snažiť? Boh mi predsa odpustí.
A tak na druhú misku položím ďalšie slová.
„Viera bez skutkov je mŕtva.“ Jak 2,26
Zrazu vidím celý obraz. Skutky ma nezachraňujú, ale živá viera nemôže zostať bez ovocia. Nerobím dobro preto, aby ma Boh začal milovať. Robím ho preto, že jeho láska začala meniť mňa.
Na jednu misku položím istotu. Ježiš hovorí o svojich ovciach:
„Ja im dávam večný život a nezahynú naveky.“ Jn 10,28
Aké nádherné slová! Môžem sa oprieť o jeho vernosť. Nemusím každé ráno vstávať s otázkou, či ma Boh ešte chce.
Lenže potom počujem Pavlovo varovanie:
„Kto si teda myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol.“ 1Kor 10,12
Istota v Kristovi nie je povolením zaspať. Je dôvodom dôverovať mu aj naďalej. Nemusím sa báť každého vlastného zakopnutia, ale nemám si ani nahovárať, že už nemôžem zísť z cesty.
Na jednu misku položím lásku.
„Dokonalá láska vyháňa strach.“ 1Jn 4,18
Boh nechce, aby som pred ním celý život stál ako vystrašený otrok, ktorý čaká na trest.
A na druhú misku položím slová:
„S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse.“ Flp 2,12
Znamená to, že sa ho predsa len mám báť?
Nie tak, ako sa človek bojí niekoho, kto mu chce ublížiť. Bázeň pred Bohom je úcta k jeho svätosti. Je to vedomie, pred kým stojím. A hneď nasledujúci verš mi pripomína, že sám Boh vo mne pôsobí, aby som chcel a konal podľa jeho vôle.
Láska teda neodstraňuje úctu. A úcta nemusí zničiť lásku.
Varovanie, pri ktorom sa treba zastaviť
Čím dlhšie sa na tie pomyselné váhy pozerám, tým viac si uvedomujem jednu vec. Problém nie je v tom, že by si Božie slovo protirečilo. Problém vzniká, keď si z neho vyberiem iba polovicu.
A najnebezpečnejšie je, že si to možno ani nevšimnem. Stále budem mať v rukách Bibliu. Stále budem citovať pravdivé verše. Len tie ostatné, ktoré by moje presvedčenie doplnili alebo opravili, zostanú nepovšimnuté.
A práve tu sa dostávam k slovám, pri ktorých by sme sa podľa mňa mali všetci na chvíľu zastaviť.
„Nikdy som vás nepoznal.“ Mt 7,23
Skús si predstaviť tú chvíľu. Stojíš pred Ježišom. Pred tým, o ktorom si celý život hovoril. Ku ktorému si sa modlil. V ktorého mene si možno slúžil druhým.
A zrazu počuješ: „Nikdy som vás nepoznal.“
Nie: Poznal som vás, ale sklamali ste ma.
Nie: Urobili ste príliš málo dobrých skutkov.
Ale: Nikdy som vás nepoznal.
Ježiš tieto slová adresuje ľuďom, ktorí ho oslovujú „Pane, Pane“. Ľuďom, ktorí sa odvolávajú na proroctvá, vyháňanie démonov a mocné skutky vykonané v jeho mene. To nie sú ľudia, ktorí by otvorene vyhlasovali, že s Bohom nechcú mať nič spoločné. Naopak. Sú presvedčení, že mu patria.
A predsa ich Ježiš odmieta. Nazýva ich tými, ktorí páchajú neprávosť.
Dokážeš si predstaviť niečo strašnejšie než celý život žiť v presvedčení, že poznáš Ježiša, a napokon zistiť, že on teba nikdy nepoznal?
Skutočný vzťah namiesto výkonu
Práve preto nemôžem tieto slová len tak prečítať a obrátiť stránku. Nútia ma premýšľať.
Na čom vlastne stojí moja istota? Na tom, že chodím do zboru? Že poznám Bibliu? Že sa modlím? Že slúžim? Že som pred rokmi odovzdal svoj život Ježišovi?
To všetko môže byť súčasťou môjho života s Bohom. Ale nič z toho samo osebe nenahradí skutočný vzťah s ním.
A tu sa musím vrátiť k tým váham.
Na jednu misku by som mohol položiť Ježišovo varovanie a celý život sa triasť, či som dosť dobrý.
Na druhú by som mohol položiť zasľúbenie večného života a povedať si, že už sa nemusím o nič starať.
Lenže ani jedno nie je celá pravda.
Apoštol Ján napísal:
„Toto som napísal vám, čo veríte v meno Božieho Syna, aby ste vedeli, že máte večný život.“ 1Jn 5,13
Boh teda nechce, aby som žil v neustálej neistote.
Ale zároveň ma jeho slovo vyzýva:
„Skúmajte sami seba, či ste vo viere, sami seba skúšajte. Alebo nepoznávate na sebe, že Ježiš Kristus je vo vás? Iba ak by ste sa neosvedčili.“ 2Kor 13,5
Nie preto, aby som si každý deň musel zaslúžiť jeho prijatie. Ale aby sa moja istota nezmenila na pohodlnú ľahostajnosť.
Veď aj v manželstve môžem mať istotu, že ma druhý človek miluje. No ak sa oň prestanem zaujímať, prestanem s ním hovoriť a žiť, čo zostane z nášho vzťahu?
Boh nechce iba moje náboženské výkony. Chce moje srdce.
Záver
A práve tu sa obraz váh začína meniť.
Pretože spasenie nie je skúška, pri ktorej musím na obe misky naložiť presne rovnaké množstvo dobrých skutkov, viery, modlitieb a poslušnosti. Ak by to tak bolo, kto z nás by ich dokázal udržať v rovnováhe?
Tieto váhy mi majú pomáhať správne rozumieť Božiemu slovu, nie vypočítať, či som si už zaslúžil nebo.
Na Golgote sa stretla Božia spravodlivosť s jeho milosrdenstvom. Boh nemusel prestať byť spravodlivý, aby nám mohol odpustiť. A nemusel prestať milovať, aby vzal hriech vážne.
Oboje sa stretlo v Ježišovi Kristovi.
A možno práve tu nachádzam odpoveď.
Nemám hľadať istotu v tom, ako dokonale dokážem udržiavať svoje váhy. Mám ju hľadať v Kristovi. No zároveň si nesmiem jeho milosť zameniť za dôvod prestať ho nasledovať.
Keď zajtra znovu otvorím Bibliu, nechcem v nej hľadať iba verše, ktoré ma potešia a potvrdia mi, že mám pravdu. Chcem počuť aj tie, ktoré ma napomenú, zastavia a prinútia premýšľať.
Pretože Božie slovo tu nie je na to, aby sa prispôsobovalo môjmu životu.
Môj život sa má prispôsobovať Božiemu slovu.
A ak by som si mal z dnešného zamyslenia odniesť jedinú otázku, nebola by to otázka, koľko dobrých skutkov som vykonal. Bola by oveľa jednoduchšia. A možno oveľa vážnejšia.
Poznám skutočne Ježiša? A žijem s ním tak, aby môj život svedčil o tom, že patrím jemu?
Dopili ste už svoju kávu? Možno dnes stojí za to otvoriť Bibliu a prečítať si aj verš pred tým obľúbeným. A pre istotu aj ten za ním.



Komentáre