Je čas dospieť
Updated: Nov 4
Nedávno náš brat Denis v zbore položil otázku: „Kto porastie vďaka tebe?“
Odvtedy mi v hlave vŕta trochu iná otázka. Kedy vlastne kresťan dospeje?

Predstav si človeka, ktorý už dvadsaťpäť rokov chodí každú nedeľu do zboru. Vypočul si stovky kázní, množstvo vyučovaní, prijal povzbudenia, modlitby aj požehnania.
A v nedeľu príde znova. Sadne si a čaká, čo mu dnes niekto odovzdá.
Nie je na tom nič zlé. Veď aj ja rád počúvam dobré kázanie. Ale po tých rokoch by sme sa už možno mali pýtať aj niečo iné.
Čo som sa za ten čas naučil žiť? Komu som pomohol na jeho ceste s Bohom? A dokážem sa sám sýtiť Božím slovom, aj keď mi ho práve nikto nevysvetľuje?
V liste Hebrejom nachádzame pomerne priame slová:
„Lebo hoci by ste už podľa času mali byť učiteľmi, znova potrebujete, aby vás niekto učil...“ Heb 5:12
To nie je výčitka za to, že niekto potrebuje pomoc. Každý ju občas potrebujeme. Je to upozornenie, že čas, ktorý sme s Bohom prežili, by mal na nás zanechať nejakú stopu.
Dieťa potrebuje materské mlieko. Ale predstav si dospelého chlapa, ktorý by sa aj v päťdesiatke stále dožadoval, aby ho mama nakŕmila.
Trochu úsmevné, však?
A predsa sa niečo podobné môže stať aj v našom duchovnom živote.
Pri čítaní Marka 11 ma zaujal jeden nenápadný príbeh. Ježiš posiela dvoch učeníkov do dediny po osliatko. Presne im povie, kde ho nájdu, čo majú urobiť a dokonca aj čo majú odpovedať, keď sa ich niekto opýta.
Učeníci nepoznajú celý plán. Ale poznajú toho, kto ich posiela. A tak idú.
Predstavujem si, aké by to bolo, keby sme aj my dokázali takto jednoducho nasledovať Božie vedenie. Nie neustále čakať, kým nám niekto povie, čo máme robiť, ale sami sa učiť rozpoznávať, kam nás Pán vedie.
Ježiš povedal:
„Moje ovce počúvajú môj hlas. Ja ich poznám a ony ma nasledujú.“ Jn 10:27
Samozrejme, nie každý náš pocit je Boží hlas. Preto máme Písmo, podľa ktorého skúmame, čo považujeme za Božie vedenie, a bratov a sestry, ktorí nám pomáhajú rozlišovať.
Ale práve o to ide. Učiť sa kráčať s Kristom aj vtedy, keď nás nikto nevedie za ruku.
Možno sa duchovná dospelosť prejaví práve v obyčajný utorok, keď nikto nekáže, nikto nás nepovzbudzuje a nikto nám nehovorí, čo máme robiť.
Vtedy sa ukáže, či je naša viera iba niečím, čo každú nedeľu prijímame, alebo niečím, čím skutočne žijeme.
A možno práve vtedy si všimneme aj človeka vedľa nás, ktorý ešte potrebuje podať ruku.
Veď raz by sme už nemali byť iba tými, ktorých niekto vedie. Mali by sme dokázať sprevádzať aj niekoho ďalšieho.
Tak si dnes pri káve položím jednu otázku.
Ak by som zajtra nemal nikoho, kto ma bude duchovne kŕmiť, dokázal by som kráčať ďalej s Kristom?
A možno ešte jednu.
Je niekto, komu by som na tej ceste dokázal pomôcť ja?



Komentáre