Uprataný, no nebezpečný dom

Dlho som pri tomto Ježišovom podobenstve pozeral na nesprávne slovo.

„Keď nečistý duch vyjde z človeka, blúdi po bezvodých miestach a hľadá odpočinok, ale nenachádza. Vtedy si povie: Vrátim sa do svojho domu, odkiaľ som vyšiel. Keď ta príde, nájde ho prázdny, vymetený a vyzdobený.“

Matúš 12:43–44

Vždy som si všimol, že dom bol vymetený. Uprataný. Vyzdobený. Až teraz ma udrelo jedno jediné slovo: Prázdny. Ten dom nebol špinavý. Bol čistý. A predsa bol v nebezpečenstve.

Niekedy máme zvláštnu predstavu o kresťanskom živote. Myslíme si, že jeho cieľom je hlavne povyhadzovať z nášho života všetko zlé. Prestať s týmto. Zbaviť sa tamtoho. Nehrešiť. Neklamať. Nehnevať sa. Nerobiť veci, o ktorých vieme, že sa Bohu nepáčia. Upratať dom. A to je správne.

Lenže Ježiš ukazuje, že uprataný dom ešte nemusí byť bezpečný dom. Môže byť nádherne uprataný — a pritom prázdny. A práve to je problém.

Kresťanstvo totiž nie je iba život, z ktorého niečo odišlo. Je to život, do ktorého Niekto prišiel.

„Či neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás...?“

1. Korinťanom 6:19

Chrám nie je sklad, ktorý Boh vypratal. Chrám je miesto, kde Boh prebýva. Možno práve preto nestačí povedať: „Toto už robiť nebudem.“

Pavol nepíše iba:

„Neopíjajte sa vínom...“ Pokračuje: „...ale buďte naplnení Duchom.“

Efezanom 5:18

Vidíš ten rozdiel? Nestačí niečo zo života dostať von. Niečím musí byť naplnený.

A tu začínam trochu inak chápať aj svätosť. Dlho sa na ňu môžeme pozerať ako na zoznam zákazov. Toto nesmieš. Tamto nerob. Na toto si dávaj pozor.

Ale čo ak je svätosť aj niečo oveľa praktickejšie? Stráženie domu.

Ak patrím Kristovi a moje telo je chrámom Ducha Svätého, potom nechcem dobrovoľne otvárať dvere tomu, koho Kristus porazil. Preto Pavol kresťanom hovorí:

„...nedávajte miesto diablovi.“

Efezanom 4:27

To nepísal ľuďom, ktorí Boha nepoznali. Písal veriacim. Prečo? Pretože aj človek, ktorý patrí Kristovi, môže svojím konaním dať nepriateľovi priestor.

Hriech preto nie je nevinná hra. Nie preto, že Boh čaká za rohom, kedy urobím chybu, aby ma mohol potrestať. Ale preto, že existujú dvere, ktoré nechcem otvárať.

„Neviete, že komu sa dávate za otrokov, aby ste poslúchali, toho ste otrokmi...?“

Rimanom 6:16

Kristus ma nevyslobodil preto, aby som sa znova dobrovoľne vracal do otroctva.

A predsa je tu ešte jedna dôležitá vec. Riešením nie je žiť celý život vystrašený z diabla. Kontrolovať každú myšlienku a premýšľať: Otvoril som teraz nejaké dvere? A čo teraz?

Nie. Ježiš neprišiel iba vyhnať nepriateľa. Prišiel bývať. To mení celý pohľad.

Nemusím ráno vstávať s myšlienkou: Dnes hlavne nesmiem zhrešiť.

Môžem vstávať s úplne inou: Pane, tento dom je Tvoj. Naplň ho.

Moje oči sú Tvoje.

Moje ústa sú Tvoje.

Moje ruky sú Tvoje.

Moja myseľ je Tvoja.

Moje telo je Tvoje.

A keď padnem? Nevzdám dom.

„Ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti.“

1. Jána 1:9

Vstanem. Vyznám to. Obrátim sa späť ku Kristovi. Pretože dom stále patrí Jemu.

Možno teda otázka na dnešné ráno nie je iba: Čo všetko som už zo svojho života odstránil?

Možno je dôležitejšia iná: Čím je môj dom naplnený?

Môžem mať uprataný život. Môžem pôsobiť slušne. Môžem odstrániť množstvo zlých vecí. A predsa zostať prázdny.

Ježiš nás však neprišiel iba upratať. Prišiel v nás prebývať.

A ja nechcem byť iba čistým domom. Chcem byť obývaným chrámom.