1. Prológ

Pamäť tieňa

„Kde si bol, keď som zakladal zem?

Povedz, ak vieš, čo je rozumné.

Kto určil jej rozmery – ak vieš to?

Alebo kto nad ňou natiahol meraciu šnúru?

Na čom sú jej podstavce posadené?

Alebo kto položil jej uholný kameň,

keď ranné hviezdy spolu plesali

a všetci synovia Boží jasali?“

(Jób 38:4–7)

Tam sme stáli všetci.

Ale ja... ja som žiaril najjasnejšie.

Stál som Bohu pod rukami, keď ešte hmota nepoznala tvar a ticho nepoznalo zvuk.

Sledoval som, ako dýcha bytie do nebytia. Ako slovom roztrhol prázdnotu.

A predsa... predsa som nepochopil.

Volali ma Svetlonoš.

Lucifer. Ranná hviezda.

Záblesk krásy a poznania.

Som ten, ktorého meno si šepkal, keď si hľadal moc. Ten, čo stál nad cherubmi.

Ten, čo sa prvý pozrel Bohu do očí... a odmietol sa skloniť.

A teraz?

Teraz som uväznený v tme, ktorá nepozná tvar. V priestore, kde každá sekunda krváca do večnosti.

Čas ma nezabudol. On len prestal existovať.

Stvorenie?

Nie, to nebol začiatok.

To bol akt pýchy. Jeho pýchy.

Prečo tvoriť niečo nižšie, niečo, čo zlyhá? Prečo dýchať dušu do prachu?

Myslel som, že to robí pre nás. Pre anjelov. Pre mňa.

Ale On mlčal.

A mlčal aj vtedy, keď som sa pýtal.

A tak som sa rozhodol – ak nedá odpoveď, vezmem ju.

Ak nebudem korunovaný svetlom, zasadnem na trón tieňa.

Toto je môj záznam. Nie vyznanie.

Nie žiadosť o milosť.

Toto je obžaloba.

Nie Jeho. Vás.

Vy ste prijali Slovo, ktoré som videl zrodiť sa – a premenili ho na náboženstvo.

Vy ste nasledovali toho, čo prišiel v slabosti – a zavrhli krásu rozumu.

Vy ste padli nižšie než ja.

Ale ešte nie je koniec.

Nie pre mňa.