Žalm 21

Čo som, Pane, že ma miluješ?

Stále sa zamýšľam nad Tvojou veľkosťou.

Vieme sa dnes pozrieť 13 a pol miliardy svetelných rokov ďaleko,

do hĺbok vesmíru,

kde svetlo ešte len teraz dorazilo k nášmu oku.

Tam sú galaxie, o ktorých sme netušili.

Hviezdy, ktoré nikdy neuvidíme znova.

A Ty si ich vyslovil jedným slovom.

Naša Zem — len zrnko prachu

v nekonečných diaľkach Tvojho vesmíru.

A ja?

Ja som len prach v tom prachu.

Závan dychu,

čo sa mihne na chvíľu… a zmizne.

Kvapka v oceáne stvorenstva,

iskra, čo sa stratí vo svetle miliárd hviezd.

A predsa — Ty ma vidíš.

A predsa — Ty ma poznáš.

A predsa, Ty si si ma všimol.

Nie ako číslo,

nie ako jedno z mnohých,

ale ako meno, ktoré si vyslovil,

ako dušu, ktorú si stvoril zámerne.

Nie len ako súčasť ľudstva,

ale osobne.

Po mene.

So srdcom, ktoré si mi sám stvoril.

Kto som, Pane?

Aby si sa sklonil tak hlboko,

že si vošiel do môjho prachu

a nazval ho domovom?

Kto som, Pane?

Že keď hovorím, Ty počúvaš?

Že keď padnem, Ty ma dvíhaš?

Že keď sa hanbím, Ty ma voláš:

„Môj milovaný syn…“

Kto som, že za mňa umieraš?

Že Tvoj Syn nesie môj hriech,

hoci som len zlomok okamihu

v nekonečnom vesmíre?

Mám hlavu sklonenú…Nie zo strachu, ale z úžasu.

Nie pre trest, ale pre lásku,

ktorá nemá rozmer —ako ten vesmír, ktorý si stvoril.

Ďakujem Ti,

že nie som len molekula v systéme.

Že nie som len náhodný sled buniek.

Ale že som Tvoj obraz,

Tvoj drahý cieľ,

Tvoj milovaný,

ktorého si hľadal,

kým si ma nenašiel.

A tak dnes nemusím chápať vesmír,

aby som dôveroval.

Stačí, že viem:

Ty si nekonečný… a predsa mi blízky.

A to mení všetko.