Žalm 16

Ty si Boh vesmíru a predsa ma počuješ

Čítal som, Pane,

o čiernej diere väčšej než celá naša slnečná sústava.

Jeden kolos pohlcujúci všetko —

a Ty si ju stvoril jediným slovom.

Kto si, Bože,

keď jedným príkazom tvoríš priestory,

ktoré sa rozprestierajú miliardy svetelných rokov,

a predsa počuješ tichú modlitbu z mojej izby?

Ako môžeš byť tak veľký,

že sa nezmestíš do myslenia človeka,

a tak blízky,

že sa zmestíš do šepotu môjho srdca?

Tvoje ruky rozpínajú galaxie,

a predsa sa skláňajú ku mne.

Tvoje slovo stavia zákony fyziky,

a predsa mi hovorí: „Neboj sa, som s tebou.“

Som len prach,

ale Ty ma voláš synom.

Som len dych,

a predsa dýchaš vo mne, Bože.

Si Boh, ktorého sa bojím vo svätosti,

a Boh, ktorému verím ako dieťa otcovi.

Si hrom, ktorý trasie nebesami,

a ticho, ktoré uteší moju úzkosť.

Pane, ako je možné,

že Tvoja veľkosť ma nedrví,

ale nesie?

Ďakujem Ti, že nie si ďaleko.

Že sa nedívaš z výšky s opovrhnutím,

ale prichádzaš blízko —

s otvorenými dlaňami.

A tak ťa chválim nie len preto,

že si veľký,

ale že si prítomný.

Že z miesta nekonečna prichádzaš

do môjho dňa —a zostávaš.