Žalm 12

Milosť v mojej slabosti

Pane, ja Ťa milujem,

a predsa často padám.

Chcem kráčať v Duchu,

ale niekedy sa opäť potknem o telo.

A vtedy na mňa doľahne tieň:

„Mal by si to už vedieť, mal by si byť ďalej.“

A duša chce cúvnuť,

skrývať sa pred Tebou ako Adam v záhrade.

Ale Ty ma nehľadáš so súdom.

Ty ma voláš menom.

Nie ako nepriateľa, ale ako syna.

Nie do hanby, ale do náručia.

Tvoja milosť nie je len pre začiatok,

ale pre každý deň.

Nie len pre môj hriech,

ale aj pre moje slabosti, neistoty a otázky.

Tvoje „dosť máš na mojej milosti“

nie je výsmech, ale pevnosť,

ktorá ma drží, keď sa nedokážem udržať sám.

Ty si Boh, ktorý sa neunaví odpúšťať,

a ja sa učím byť človekom,

ktorý sa neunaví vracať.

Nech moja slabosť nevedie k vzdaniu,

ale k hlbšej závislosti.

Nech mi pripomína, že nežijem z výkonu,

ale z Tvojej prítomnosti.

A keď znova padnem —

nech padnem do Tvojej milosti,

a nie do sebaľútosti.

Lebo Tvoja milosť ma vedie vpred,

nie ako výhovorka, ale ako sila.

A v tejto slabosti —

je miesto pre Teba viac než kedykoľvek predtým.