Večný duch fašizmu

Prečo sa história neopakuje, ale rýmuje

Krajina, ktorá nemá meno

Predstavte si krajinu, kde minulosť stále vládne prítomnosti. Jej odkaz je neustále prítomný v životoch každého občana. Krajinu, kde sa národnosť mieša s osudom a vodca nie je volený, ale predurčený. Ľudia tu vedia, kto sú – nie preto, že by o sebe premýšľali, ale preto, že im to niekto opakuje každý večer v správach.

V tejto krajine je nepriateľ nevyhnutný. Bez neho by sa začali klásť otázky, ktoré sa „nehodia“. A tak sa vždy nájde niekto, kto narúša jednotu – iný jazyk, iná krv, iný názor. Rozmanitosť sa tu nepovažuje za bohatstvo, ale za hrozbu. Myšlienka je podozrivá, debata slabosť, pochybnosť zrada.

Na uliciach je pokoj. Ale nie ten, ktorý vzniká z dôvery. Skôr ten druh ticha, ktorý nastane, keď sa ľudia naučia radšej pozerať pod nohy než do očí.

Deti sa učia, že ich krajina je výnimočná. Nie preto, čo dokáže, ale preto, že je. Minulosť sa tu neskúma – ona sa tu cituje.

Vodca nie je diktátor. Diktátor vládne silou. On vládne láskou. Je milovaný vodca. Otec národa. Mierotvorca. Ten, ktorý vie, že mier nastane až vtedy, keď všetci pochopia jeho pravdu.

Duch, ktorý sa nikdy nestratil

Niektoré vzorce dejín sa opakujú. Nenápadne, v novom šate. Tento duch sa objavuje vždy, keď sú ľudia unavení z neistoty a túžia po jednoduchosti. Začína sa kultom tradičných hodnôt. Nie konkrétnych – tie sa môžu meniť. Ale dôležité je, že sú „staré“. Minulosť je čistá. Budúcnosť podozrivá.

Nasleduje odmietnutie nového. Moderné je rozklad. Kritické myslenie je dekadentné. Kultúra je nebezpečná. Ak sú intelektuáli proti vodcovi, tým horšie pre nich.

Tento duch miluje konšpiračné teórie. Svet sa delí na dobrých a zlých. Ak existujú problémy, nie je to preto, že je svet zložitý – ale preto, že niekto potajomky škodí. Nepriateľ je všade. A ak ho nenájdeš, pridelia ti ho.

Slová ako „národ“, „jednota“, „sila“ sa opakujú ako zaklínadlá. Ale za nimi sa skrýva strata individuality. Človek už nie je osoba – je len súčasť masy. Masu možno viesť. Možno ju milovať. Alebo potrestať.

V tejto krajine sa rozdiel medzi štátom a národom zmazal. A ten, kto spochybní štát, automaticky zradí národ. Demokracia sa síce spomína – ale len ako nástroj. Ak neslúži moci, je označená za chybnú alebo zbytočnú.

A vždy, vždy je tam obraz vodcu. Niekedy na stene. Niekedy v jazyku. Vodca, ktorý vie. Ktorý ochráni. Ktorý nepotrebuje zákony – lebo on je zákon.

Večný fašizmus a jeho nová podoba

Možno sa pýtate, odkiaľ tieto myšlienky pochádzajú. Nie sú nové. Taliansky filozof a spisovateľ Umberto Eco pomenoval tento fenomén ako večný fašizmus. Nie ako ideológiu, ale ako duševný vzorec, ktorý sa vracia v rôznych podobách.

Fašizmus podľa Eca nie je len o rasovej nadradenosti. Nie je len o koncentrákoch. Je to stav spoločnosti, ktorá sa vzdala slobody výmenou za istotu. Individuality výmenou za masu. A tento duch môže mať rôzne podoby – iné farby, slogany, vlajky – ale jeho podstata zostáva rovnaká.

Eco varoval: tento duch nie je mŕtvy. Môže sa vrátiť potichu – v rečiach, v príbehoch, v túžbe po jednoduchých odpovediach. Nemusí vyzerať ako fašizmus minulosti – ale mechanizmy budú tie isté: zjednodušovanie, odmietanie pochybností, glorifikácia „nás“ proti „nim“.

Reflexia nad súčasnosťou a našimi voľbami

Dnes čelíme výzvam zložitejším než kedykoľvek predtým. Je ľahké veriť, že politika je čierno-biela. Ale svet nie je jednoduchý. Krajiny robia pragmatické rozhodnutia – kvôli energii, bezpečnosti, ekonomike. No v týchto rozhodnutiach sa niekedy ticho podkopávajú základy demokracie.

Hľadáme rovnováhu: medzi bezpečnosťou a slobodou, medzi tradíciou a pokrokom. Kto sme? Kam smerujeme? Čo si chceme uchovať?

V týchto časoch je kľúčové nezabúdať na hodnotu jednotlivca. Na právo klásť otázky. Pochybovať. Hľadať pravdu. Nie je to slabosť. Je to sila. Spoločnosť, ktorá si váži rôznosť, je odolnejšia – pretože rastie z dialógu, nie z poslušnosti.

Eco pripomína:

„Naša povinnosť je bdieť, aby sa staré vzorce nevracali v novom šate. Môžu byť lákavé, môžu sľubovať istotu – no ich cena je strata slobody.“

Každý z nás má voľbu. Buď budeme opakovať príbehy, ktoré nám hovoria iní – alebo si napíšeme vlastný. Taký, kde je miesto pre každého. Kde otázky nie sú hrozbou, ale cestou k lepšiemu svetu.

„Dôležité nie je, čo robíme teraz, ale to, čo si myslíme, že robíme. A ak sa necháme viesť strachom, môžeme sa dostať na miesto, odkiaľ už nebude návratu.“

— Umberto Eco

A tak sa pýtajme: Aký príbeh si práve píšeme? A kam nás zavedie?