Medzi mocou a svedomím

Každý deň, keď sledujem správy, ma zasahuje, ako rozdielne sa hodnotia rovnaké situácie. Ruská invázia na Ukrajinu, zásahy USA v zahraničí, vojenské operácie, sankcie, výhovorky, ospravedlnenia – všade vidím selektívne rozhorčenie, dvojité metre, pokrytectvo. Nie je to len politická otázka, nie je to len národná lojalita; je to otázka svedomia. Neviem sa zbaviť pocitu, že svet, ktorý sa pýta, čo je „legitímne“, často zabúda na otázku, čo je spravodlivé. A práve to ma núti pozrieť sa hlbšie, nielen na konflikty, ktoré sa odohrávajú tisíce kilometrov od nás, ale aj na otázku, ako môže človek, ktorý chce byť spravodlivý, konať v svete, kde moc často nerozlišuje dobro a zlo.

A práve z tohto pocitu zmätku a osobnej zodpovednosti sa rodí úvaha, ktorú vám chcem ponúknuť – o svedomí, moci, pravde a o tom, prečo konzistentná morálka nie je otázkou štátov, ale každého človeka, ktorý sa odmieta stať len funkciou systému.

---

Svedomie, moc a pravda: úvaha o morálke v geopolitike

Existuje veta, ktorá znie cynicky, chladne a neľútostne, no napriek tomu je pravdivá: štáty nemajú svedomie. A predsa vieme, že štáty tvoria ľudia. Muži a ženy s menami, rodinami, pamäťou, vierou, pochybnosťami. Ako je teda možné, že niečo, čo vzniká zo svedomí, samo svedomie nemá?

Tento rozpor nie je náhodný. Je to základný paradox moci. Človek má svedomie práve preto, že je konečný. Vie, že raz bude musieť povedať „ja“. Ja som to urobil. Ja som sa rozhodol. Ja za to nesiem zodpovednosť.

Štát však funguje inak. Štát je mechanizmus, v ktorom sa rozhodnutie rozkladá na paragrafy, kompetencie, rezorty a procedúry. Zodpovednosť sa nerozplynie preto, že by ju niekto poprel, ale preto, že sa rozdelí medzi príliš veľa rúk.

A tam, kde nikto nenesie vinu sám, svedomie mlčí.

Práve preto Biblia nikdy nehovorí o obrátení ríš, ale o obrátení ľudí. Nikde nenájdeme výzvu: „Naprav sa, Babylon.“ Ale vždy: „Naprav sa, človek.“

Prorok Ezechiel hovorí jasne a nekompromisne:

„Duša, ktorá hreší, zomrie. Syn nebude niesť vinu otca a otec nebude niesť vinu syna. Spravodlivosť spravodlivého bude na ňom a bezbožnosť bezbožného bude na ňom.“ Ezechiel 18,20

Zodpovednosť je vždy osobná. Vždy má tvár. Vždy má meno.

A predsa dejiny ukazujú, že práve v mene „vyšších cieľov“ sa páchajú najväčšie zločiny. Nie z vášne, nie zo zúrivosti, ale z chladnej racionality. Nie preto, že by ľudia prestali rozlišovať dobro a zlo, ale preto, že toto rozlišovanie odovzdali systému.

Tu prichádza Hannah Arendtová a jej objav, ktorý dnes znova vyznieva ako varovanie. Pri procese Adolfa Eichmanna, ktorý bol jedným z organizátorov holokaustu, si všimla niečo, čo nazvala banalita zla. Eichmann nebol sadista, nebol psychopat, nebol poháňaný osobnou nenávisťou. Bol „slušný úradník“, človek, ktorý plnil rozkazy, počítal s efektivitou, zapisoval mená, podpisoval dekréty, zabezpečoval presuny. Zlo nevzniklo z vášne, ale z odstránenia osobného morálneho rozhodnutia. Zlo sa stalo rutinnou procedúrou, mechanickým splnením úlohy, ktorá už nebola otázkou svedomia.

Arendtová ukázala, že zlo môže byť obyčajné, chladné a neosobné, a práve preto nebezpečné. Je to zlo, ktoré neprekračuje hranice zákona, ale prekračuje hranice človeka.

Je to varovanie: keď ľudia odovzdajú svoje svedomie systému, stáva sa systém slepý k utrpeniu, necitlivý k spravodlivosti, nemorálny bez pocitu viny.

A tu sa dostávame k paradoxu: štát je mechanizmus, ktorý oddeľuje rozhodnutie od svedomia, moc od spravodlivosti, efektivitu od pravdy. Keď štát koná, nekoná človek, a preto sa spravodlivosť, ktorú by jednotlivec vedel rozpoznať, stáva abstraktnou hodnotou. Práve toto rozdelenie je jadrom problému, ktorý vidíme dnes, keď sa svet pozorne pozerá na udalosti vo Venezuele či na boj, ktorý sa ťahá už roky na Ukrajine.

Keď veľmoc tvrdí, že jej zásah je oprávnený, opiera sa o „legitímny dôvod“ – či už ide o boj proti narkotickému terorizmu, ochranu menšín alebo zastavenie tyranie. Ale princíp zostáva rovnaký: štát rozhoduje sám o tom, čo je dobré, a koho práva môže obmedziť. Je to presne rovnaký mechanizmus, aký vidíme u všetkých veľmocí, nech sa volajú USA, Rusko alebo inak. Morálne kritérium, ktoré funguje pre slabého, sa zrazu prestáva vzťahovať na silného. A tu sa ukazuje, že konzistentná morálka nie je vecou diplomacie ani médií, ale vnútorného kompasu každého človeka, ktorý sa odmieta vzdať svojej zodpovednosti.

V Biblii čítame:

„Čo osoží človeku, keby získal celý svet, ale utrpel by škodu na svojej duši?“

Matúš 16,26

Tento verš nie je len duchovnou výzvou, je to kompas pre každého, kto uvažuje o moci a spravodlivosti. V geopolitike sa často hodnoty sveta a hodnoty duše dostávajú do konfliktu.

Štát sa pýta:

Je to účinné?

Dá sa to kontrolovať?

Získa sa tým výhoda?

Svedomie sa pýta:

Je to spravodlivé?

Utrpia nevinní?

Budem schopný pozrieť sa na Boha a povedať, že som nekonal proti pravde?

A tu nastáva tragédia: väčšina sa rozhodne počúvať moc. Nie preto, že by bola zlá, ale preto, že odmieta bolesť zodpovednosti. Konzistentná morálka v geopolitike je vzácna, pretože stojí proti naliehavým, praktickým a zdanlivo nevyhnutným požiadavkám moci.

Je drahá – stojí kariéru, bezpečie, uznanie, a často aj život. Preto sú proroci, disidenti a ľudia, ktorí odmietajú byť nástrojom štátu, vždy málo početní.

A predsa existuje cesta. Biblia nás učí, že pravda a spravodlivosť majú svoj zmysel, aj keď sa moc snaží ich umlčať.

„Treba viac poslúchať Boha ako ľudí.“

Skutky 5,29

Nie štát, nie kolektív, nie väčšina, ale hlas svedomia, ktorý dokáže povedať „nie“ aj vtedy, keď všetci ostatní mlčia alebo hovoria „je to nevyhnutné“.

Preto je dnes, keď sa pozrieme na konflikty, útoky a intervencie, nevyhnutné vidieť, že selektívne rozhorčenie, ktoré si dovolí odsúdiť jedného a ospravedlniť druhého, nie je otázkou práva, geopolitiky ani národnej lojality. Je to otázka, či dokážeme byť ľudmi s vnútorným kompasom, schopnými rozpoznať spravodlivosť bez ohľadu na farbu vlajky alebo politickú príslušnosť.

A vtedy, a len vtedy, sa konzistentná morálka stáva možnou – nie ako štandard pre mocnosti, ale ako výzva pre každého jednotlivca, ktorý nechce odovzdať svoje svedomie do rúk systému a chce si uchovať pravdu a spravodlivosť v srdci.

A tak, keď sledujeme správy o vojnách, zásahoch, utrpení a pokrytectve, môžeme sa rozhodnúť jedine: nenechať sa zhltnúť logikou moci, nestratiť vlastnú schopnosť rozlišovať a byť človekom, ktorý nezabudol na svedomie. Pretože aj keď štát nemá svedomie, človek ho má. A práve v ňom sa skrýva nádej, že svet, akokoľvek krutý, môže byť spravodlivejší, keď každý z nás povie pravdu, hoci sa všetci ostatní tvária, že ju nevidia.

Biblia nás učí, že aj keď moc môže umlčať prorokov, potlačiť jednotlivcov a prevrátiť poriadok, pravda sa tým nezruší.

„Čo osoží človeku, keby získal celý svet, ale utrpel by škodu na svojej duši?“

Matúš 16,26

V tejto otázke spočíva všetka hĺbka a všetka tragédia geopolitiky: že môžeme byť svedomití len vtedy, keď sa rozhodneme, že pravda je cennejšia než moc.