Fico a tieň autoritárstva: Kam smeruje Slovensko?

Dym, ktorý cítime.

Niekedy nestačí kričať „pozor“, keď už horí. Treba varovať skôr – keď niekto drží zápalky. Na Slovensku dnes cítime dym. Politické kroky, rétorika a rozhodnutia vlády Roberta Fica vyvolávajú otázky: Kam smerujeme? A čo nás môže čakať, ak sa inšpirujeme modelmi, ktoré potláčajú slobodu?

Tento text nie je o konšpiráciách. Je o logike človeka, ktorý sleduje pohyby moci. A tie pohyby na Slovensku čoraz viac pripomínajú niečo, čo sme si sľúbili, že nikdy nebudeme.

Ficova rétorika a tieň Kremľa

Robert Fico je skúsený politik. Pre niektorých pragmatik, pre iných manipulátor.

V posledných rokoch však jeho vyjadrenia o Rusku a Vladimirovi Putinovi vzbudzujú pozornosť. V roku 2016 označil sankcie proti Rusku za „nezmyselné“ a opakovane chválil Putinovu „silnú ruku“ v riadení krajiny (zdroj: SME, 2016). To nie je len rétorika. To je signál.

Nie, netvrdím, že Fico doslova kopíruje Kremeľ. Ale jeho obdiv k autoritárskym modelom – kde líder ovláda médiá, súdy a opozíciu – je znepokojivý. Prečo? Pretože takéto modely lákajú politikov, ktorí chcú moc bez kontroly.

A čo sa teda chodí do Moskvy „učiť“? Nie je to technologický pokrok, digitálna transformácia ani budúcnosť vzdelávania. Je to oveľa jednoduchšie: ako si udržať moc. Ako ovládnuť verejný priestor, neutralizovať kritikov, meniť zákony podľa vlastnej potreby – a to všetko pod rúškom „národného záujmu“. Je to know-how, ktoré sa síce nepíše do oficiálnych memoránd, ale dá sa vnímať medzi riadkami rečí a symbolických gest.

Čo ho láka na Putinovom modeli?

Vladimír Putin vládne Rusku železnou rukou. Opozícia je umlčaná, médiá kontrolované, súdy poslúchajú režim. Pre politikov čeliacich kritike – napríklad za korupciu či zlyhania – je takýto systém príťažlivý. Keď ovládate políciu, tajné služby a médiá, nemusíte sa báť nepríjemných otázok.

Na Slovensku vidíme náznaky podobných krokov:

Médiá pod tlakom: Okrem RTVS čelí kritike aj financovanie nezávislých médií, ktoré vláda označuje za „mimovládky platené zo zahraničia“. 1

Polícia a tajné služby: Ficove vlády v minulosti čelili podozreniam z politického zasahovania do práce polície, napríklad v kauze únosu Vietnamca (zdroj: Aktuality.sk, 2018).

Obviňovanie kritikov: Rétorika o „zahraničných agentoch“ a „sorosovcoch“ sa čoraz viac podobá na Putinove útoky proti opozícii.

/je toho viac, ale nechcelo sa mi to všetko vyhľadávať a asi by to bol príspevok už o inom :) /

Tieto kroky nemusia byť priamo prevzaté z Moskvy. Ale ich podoba s autoritárskymi praktikami je varovná.

Západ nie je svätý, ale dýcha

Nebudem obhajovať Západ ako dokonalý. USA majú za sebou sporné vojenské intervencie, EÚ sa stráca v byrokracii a často ignoruje reálne problémy ľudí, ako je napríklad energetická chudoba. Ale na Západe – na rozdiel od Ruska – ešte funguje korekcia. Médiá píšu, súdy rozhodujú, ľudia protestujú. Systém nie je ideálny, ale je živý.

Putinov model je opak. Nedýcha. Dusí. A ak sa Slovensko vydá touto cestou, riskujeme stratu toho, čo sme po roku 1989 tak tvrdo budovali: slobodu.

Čo chcem pre Slovensko?

Chcem krajinu, kde môžem slobodne kritizovať – či už Bratislavu, Brusel, alebo Moskvu – bez strachu, že ma niekto umlčí. Chcem štát, ktorý slúži občanom, nie politikom. A chcem lídrov, ktorí majú chrbticu, nie len túžbu po moci.

Fico a jeho vláda nie sú Putinovým Ruskom. Ešte nie. Ale každý krok, ktorý pripomína autoritársky manuál – od ovládania médií po zastrašovanie kritikov – nás približuje k niečomu, čo si nezaslúžime.

Slovensko nepotrebuje byť ani vazalom Západu, ani učeníkom Východu.

Potrebuje byť samo sebou: slobodnou krajinou.

Dejiny nás učia, že tyrani nezačínajú ako tyrani. Začínajú ako „silní lídri“, ktorí sľubujú poriadok a stabilitu. Dnes je ešte čas pýtať sa: Kam vedú Ficove kroky? A čo môžeme urobiť, aby Slovensko zostalo slobodné?

1

Fakt, že niektoré MVO majú zahraničné financovanie, nie je problém – pokiaľ konajú transparentne a v súlade so zákonom. Problém nastáva, keď sa tento fakt zneužíva ako zbraň na ich diskreditáciu – čo je presne to, čo robia autoritárske režimy. Takto sa začína normalizovať myšlienka, že „nepohodlný názor = cudzí agent“.