Ján Krstiteľ a márnosť úspechu

Zavrel ho do väzenia. Tak jednoducho to Lukáš napísal. „...zavrel Jána do väzenia.“ (Lukáš 3:20) Ani trúchliaci tón, ani dramatické gesto. Len bodka. Ako keď niekto zhasne lampu v miestnosti, kde sa ešte pred chvíľou ozýval hlas ako hrom.

Ján Krstiteľ strávil tridsať rokov v tichu, v púšti, mimo očí, mimo dosahu. Nežiaril. Nezískaval nasledovníkov, nebudoval platformu. Pripravoval sa. Tridsať rokov v samote, v tichu, ktoré nemilosrdne odlupuje všetko, čo je nadbytočné. Potom prišlo šesť mesiacov služby. A potom rok a pol vo väzení. Nakoniec katov meč.

Nie je ťažké uhádnuť, čo by na jeho život povedali dnešní analytici. Neefektívne využitý potenciál. Slabá návratnosť investícií. Minimálny dosah. Tragický koniec.

Ale Ježiš povedal:

„Veru, hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ“ (Matúš 11:11).

Tento výrok by mal otriasť našou mapou úspechu. Mal by rozbiť sklenenú vitrínu, v ktorej sme si uložili predstavu o tom, čo znamená byť „veľký“. Ján totiž neurobil žiadny zázrak. Nezaložil žiadnu školu, nezanechal spisy, nemal podcast. Len ukázal. Ukázal na Toho, ktorý prichádzal. A keď prišiel, Ján ustúpil do tieňa, presne podľa plánu.

My dnes chceme byť hlavnými postavami. Každý má mať príbeh. Každý chce niečo zmeniť, každý chce byť videný, počutý, nasledovaný. Všetci chceme písať svoju misiu hrubými písmenami, najlepšie na titulnú stranu. A ak tam nie sme, máme pocit, že sme zlyhali.

Priznávam, že aj ja som tým prechádzal. Túžil som stáť na pódiu s gitarou, byť videný a počutý. Chcel som mať viac sledovateľov, viac čitateľov, viac pozornosti. Dnes sa učím, že Boh má svoje plány, a učím sa pokoju a pokore. Ako Ján povedal:

„On musí rásť, ja však sa umenšovať.“ (Ján 3:30)

Niekedy rozmýšľam, koľko ľudí prežije celý život ako ten hlas. Hlas pre niekoho iného. Ako pôrodná babica, ktorá pri príchode dieťaťa odíde. Ako svieca, ktorá len zapáli iné svetlo. Ako brána, ktorou niekto iný prejde. A my ich nevidíme. Nikdy nebudú slávni. Ale bez nich by sa dejiny nerozbehli.

Možno v nebi budeme raz prekvapení. Možno zistíme, že tí, ktorých sme tu považovali za veľkých, sú tam na okraji. A tí, ktorých meno si svet nezapamätal, sedia blízko pri Svetle. Pretože tam sa nepočíta veľkosť podľa dosahu, ale podľa vernosti. Nie podľa počtu sledovateľov, ale podľa odvahy niesť pravdu, hoci aj do samoty, hoci aj do väzenia. Ako píše Pavol:

„Práca každého vyjde najavo... a oheň vyskúša, aká je práca každého.“ (1. Korinťanom 3:13)

Ján nezlyhal, keď skončil sám v cele. Nezlyhal, keď jeho nasledovníci prešli k Ježišovi. Nezlyhal, keď mlčal, zatiaľ čo iní hovorili. Bol verný.

A Boh mu dal tichý titul: najväčší.

Možno by sme mali prestať naháňať veľkosť. Možno by sme mali prestať zápasiť o miesto na javisku. Možno byť len hlasom stačí. Možno byť pripravenou pôdou pre niekoho iného nie je premárnený život.

Možno byť verný je úspech.