Boh sa nemení — aj keď sa to na prvý pohľad môže zdať inak

Keď človek začína svoju cestu s Bohom, takmer vždy prichádzajú tie isté otázky.

Prečo Boh spravil toto?

Prečo v Starom zákone zasahoval tak radikálne a dnes akoby mlčí?

Prečo nezastaví vrahov, tyranov, nespravodlivosť a utrpenie?

Prečo sa zdá, že Boh kedysi konal inak ako dnes?

Mnohí začínajúci veriaci narážajú práve na tieto napätia a majú pocit, že Biblia ukazuje dve tváre Boha — jedného prísneho a jedného láskavého.

No skutočná otázka neznie: „Prečo sa Boh mení?“, ale: „Nechýba mi niečo v tom, ako čítam Písmo?“

A práve tu začína naša cesta. Ak sa pozrieme hlbšie, zistíme, že za všetkými týmito príbehmi a rozdielmi v časoch stojí jeden a ten istý Boh — Boh, ktorý je od počiatku až do večnosti nemenný vo svojej láske, spravodlivosti aj milosti.

Keď človek číta Bibliu povrchne, môže sa mu zdať, akoby sa Boh medzi Starým a Novým zákonom menil. V Starom zákone vraj tvrdý, v Novom zas láskavý.

Boh, ktorý trestá, a Boh, ktorý odpúšťa.

Boh, ktorý posiela potopu, a Boh, ktorý objíma hriešnikov.

Ale táto predstava je iba ľudským dojmom, ktorý sa začína rozplývať vo chvíli, keď človek otvorí Písmo hlbšie.

Nie cez naše emócie, ale cez Božie srdce.

Nie cez izolované verše, ale cez celú Božiu dejinnú líniu.

A práve kniha Jonáš, zvlášť jej štvrtá kapitola, je ako svetlo, ktoré prežiari naše omyly.

Jonáš po kázni v Ninive prežíva hnev, ktorý je až prekvapujúco úprimný.

Text hovorí:

„Jonáš to pokladal za veľmi zlé a nahneval sa“

Jon 4,1

Nie je nahnevaný preto, že Boh je krutý, ale preto, že Boh bol príliš dobrý. Národ, ktorý podľa Jonáša mal byť spravodlivo potrestaný, bol zrazu omilostený.

A tak sa prorok modlí:

„Ach, Hospodin, či som to nepovedal, kým som bol vo svojej krajine? Preto som chcel predtým ujsť do Taršíša, lebo som vedel, že ty si Boh milostivý, ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote. Ty oľutuješ pohromu“

Jon 4,2

Toto je jadro celej knihy:

Jonáš vedel, kto Boh je.

Poznal Jeho povahu,

Jeho charakter,

Jeho srdce.

A vedel, že Boh je tak milosrdný, že odpustí aj tým, ktorí si to podľa neho nezaslúžia.

Boh sa naňho nežne obracia:

„Či je to správne, že si sa rozhneval?“

Jon 4,4

Nie príkaz, nie výčitka, ale otázka.

Boh, ktorý vychováva, nie Boh, ktorý sa rozčuľuje.

Boh, ktorý ukazuje, že Jeho rozhodnutia nevychádzajú z hnevu, ale z lásky.

A v tejto krátkej knihe vidíme nie tvrdého sudcu, ale Otca, ktorý sa zmilováva nad mestom plným hriechu, len čo v ňom zacíti jeden nádych pokánia.

A tu sa ukazuje veľká pravda: Starý zákon je plný toho istého Boha milosti, ktorého vidíme v Ježišovi. Je to Ten istý Boh, ktorý o storočia neskôr pozeral na Jeruzalem a hovoril:

„Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý vraždíš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní! Koľkokrát som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje kuriatka pod svoje krídla, ale nechceli ste.“

Matúš 23:37

Je to Ten istý Boh, ktorý na kríži modlil:

„Otče, odpusť im.“

Ak je to tak, prečo potom potopa? Prečo Sodoma? Prečo zničenie niektorých miest, národov, kultúr? Na prvý pohľad to vyzerá inak, ale iba do chvíle, kým nahliadneme do kontextu Písma. Pred potopou Boh nezasiahne náhle, ale čaká 120 rokov, počas ktorých Noach káže, varuje a prosí.

A Biblia hovorí:

„Zem bola skazená pred Bohom a plná násilia“

Gn 6,11

Nešlo o ľahké priestupky. Zem bola naplnená vraždou, násilím, zneužívaním. Deti trpeli, nevinní kričali, slabí boli drvení. Ak je Boh láska, nemôže donekonečna mlčať, keď obete trpia. Jeho zásah nebol rozmar, ale ochrana. Nie prejav tvrdosti, ale prejav lásky k tým, ktorí boli ničení.

Podobne Sodoma. Hospodin Abrahámovi hovorí:

„Veľké je volanie proti Sodome a Gomore, ich hriech je veľmi ťažký“

Gn 18,20

A predtým, ako by ktokoľvek urobil unáhlený záver, Boh dopustí, aby Abrahám vyjednával. „Ak tam nájdem päťdesiat spravodlivých… štyridsať… tridsať… dvadsať… desať, nezničím mesto.“ Boh hľadá dôvod, aby NEzničil. Keby v meste bolo len desať ľudí, ktorí túžia po pravde, celé mesto by bolo zachránené. Ale nenašli sa.

Potopa a Sodoma nie sú dôkazy Božej tvrdosti, ale dôkazy, že Boh zasahuje až vtedy, keď už nejde zachrániť nič iné než obete. Boh je láska — a preto raz musí povedať: „Dosť.“ Ale tá istá láska vždy predchádza súdu varovaním, trpezlivosťou, milosťou a pokáním.

Prečo teda Boh dnes nezastaví každého, kto ubližuje? Prečo nezastaví vrahov, tyranov, politikov, diktátorov? Prečo nezasiahne tak viditeľne ako pri potope? Odpoveď nie je v tom, že by dnes bol iný, ale v tom, že dnes je čas milosti.

Ježiš to povedal otvorene:

„Boh neposlal Syna na svet, aby svet súdil, ale aby ho skrze neho zachránil“

Jn 3,17

Medzi prvým a druhým príchodom Krista je obdobie, v ktorom Boh dáva maximálny priestor na pokánie.

Apoštol Peter to vysvetľuje ešte jasnejšie:

„Pán nemešká so zasľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, ale je trpezlivý s vami, nechce, aby niekto zahynul, ale aby všetci prišli k pokániu“

2Pt 3,9

Keby Boh dnes odstránil každého páchateľa zla, nezostal by nikto z nás. Lebo zlo nezačína v tankoch ani v palácoch. Začína v srdci. V hneve, v pýche, v závisti, v lži, v nenávisti. Ak by Boh odstránil zlo naraz, svet by ostal prázdny. Preto dnes Boh zadržuje súd, aby mohol čo najviac zachrániť. Nie je to ľahostajnosť. Je to posledná, najväčšia forma lásky. Dvere milosti sú ešte otvorené.

A predsa Biblia hovorí, že príde deň, keď Boh zasiahne rovnako radikálne ako pri potope a Sodome. Ježiš to opisuje bez prikrášlenia. Príde deň, keď skončí čas milosti, keď sa pravda postaví pred svetlo a každý človek vydá počet. Ten deň ešte len príde, no to neznamená, že Boh sa zmení. Príde preto, že Boh je stále rovnaký. Miluje natoľko, že dáva čas na pokánie, a miluje natoľko, že raz zastaví každé zlo.

Starý aj Nový zákon hovoria jedným hlasom. Boh, ktorý sa zľutoval nad Ninive, je ten istý Boh, ktorý v Ježišovi odpúšťal hriešnikom. Boh, ktorý čakal 120 rokov pred potopou, je ten istý Boh, ktorý dnes trpezlivo čaká na návrat stratených. Boh, ktorý hovoril Abrahámovi: „Ak tam nájdem desať spravodlivých…“, je ten istý Boh, ktorý dnes oslovuje každé ľudské srdce.

Boh sa nemení. Meníme sa my. A niekedy práve naša vlastná predstava o spravodlivosti je ako Jonášova — chceme vidieť rýchly trest, ale Boh chce vidieť pokánie. Jonáš poznal Boha správne, ale neprijal Jeho srdce. Aby sme sa neocitli v jeho pozícii, musíme pochopiť, že Božia láska je konštanta, ktorá sa tiahne celou Bibliou. Potopa, Sodoma, Jonáš, evanjelium, kríž — všetko je prejavom tej istej povahy, tej istej dobroty, tej istej svätosti.

Na prvý pohľad sa to môže zdať inak. Ale keď sa pozrieme hlbšie, uvidíme to, čo Jonáš poznal od začiatku:

Boh je milostivý, ľútostivý, zhovievavý, bohatý v dobrote a pripravený odpustiť. A taký je od počiatku až naveky.