Štvrtý deň.

Jozef D. Jánoška

Niečo je zle. Neviem čo.

Najprv necítim skoro nič. Potom príde zvláštne mravčenie – v prstoch, v nohách, v tvári. Ako keď si človek dlho presedí nohu, lenže toto mám všade.

Chcem sa nadýchnuť. Nejde to. Skúsim znova. Nič. Zrazu mám pocit, akoby som bol pod vodou. Telo sa mykne samo.

Nádych!

Vzduch mi vrazí do pľúc tak prudko, až ma strhne. Kašlem. Lapám po ďalšom. A ďalšom. Čo sa to so mnou deje?

Srdce mi búši. Aspoň myslím, že je to srdce. Bum. Bum. Bum. Každý úder cítim až v hlave.

Chvíľu len dýcham. Vzduch dnu. Von. Dnu. Von. Už je to dobré. Som v poriadku. Vlastne... je mi dobre. Horúčka je preč. Včera mi bolo zle, takú horúčku so zimnicou som ešte v živote nemal. Chvíľu som horel, potom som sa triasol, až mi drkotali zuby. Teraz nič. Chvála Bohu. To, čo mi Mária dala, zabralo.

Otvorím oči. Tma. Žmurknem. Čo to mám na tvári? Látku? Mária... To mi musela dať obklad cez celú tvár? Čo chce, aby som sa zadusil? Niekedy by mohla viac používať hlavu.

Chcem si ho stiahnuť. Ruka nejde. Myknem ňou silnejšie. Čo to... Aj druhá je pri tele. Som zabalený?

„Mária?“ Hlas zo mňa vyjde zachrípnuto. Odkašlem si. „Mária?“ Nič. No výborne.

Skúsim sa posadiť. Nejde to. Myknem plecami, zapriem sa nohami a skúsim znova. Niečo ma drží, ale tentoraz sa zdvihnem. Sadnem si. Chvíľu len lapám po dychu, točí sa mi hlava.

Spustím nohy z postele. Bosými chodidlami nahmatám zem. Je studená. Aj posteľ je nejaká studená. Vlastne... tvrdá. Prejdem po nej prstami, koľko mi zviazanie dovolí. Kameň? Nemám čas nad tým rozmýšľať. Je mi zima.

„Mária!“

Postavím sa. Takmer okamžite sa musím posadiť späť. Nohy neposlúchajú, mravčia, akoby ani neboli moje. Párkrát nimi pohnem. Lepšie. Znova sa postavím.

Tma. Nevidím vôbec nič. Len niekde predo mnou cez látku presvitá slabé svetlo.

„Mária!“ Tentoraz hlasnejšie.

A vtedy niečo začujem. Vonku? Hlasy. Nestihnem ani zavolať. Všetko stíchne. A potom sa ozve hlas. Silný. Jasný. Taký blízky, akoby stál priamo predo mnou.

„Lazár, poď von!“

Poznám ten hlas. „Ježiš?“ Neviem, či ma počul.

Postavím sa. Nohy sa mi ešte trasú a tá prekliata látka mi nedovolí poriadne vykročiť. Posúvam sa dopredu po malých krokoch. Za svetlom. Čím som bližšie, tým je silnejšie. Privieram oči. Pália ma ako nikdy predtým. Po tej tme je aj obyčajné denné svetlo neznesiteľné. Cez látku vidím len bielu žiaru a v nej tmavé šmuhy.

Ľudia? Zastanem. Je ich tam veľa. Prečo je pred naším domom toľko ľudí? Urobím ďalší krok. Nie. Toto nie je náš dom.

Oči sa pomaly prispôsobujú svetlu, ale stále nedokážem poriadne zaostriť. Vidím iba rozmazané postavy. Nikto nehovorí. Prečo sú všetci ticho?

Spravím ďalší krok. A ďalší. Vychádzam na svetlo.

Teraz už vidím tváre. A nerozumiem im. Jeden muž stojí s otvorenými ústami. Ďalší cúvne, keď ma zbadá. Niekto si zakrýva tvár rukami. Žena predo mnou plače. Nie. Smeje sa. Plače a zároveň sa smeje. Čo sa to s nimi deje?

„Mária?“

Rozbehne sa ku mne. Za ňou ďalšia postava. Martu spoznám až o chvíľu. Obe plačú. Mária ku mne natiahne ruky, ale tesne predo mnou zastane, akoby sa ma bála dotknúť.

„Čo vám je?“ Chcem sa zasmiať, ale nikto sa nesmeje.

Obzerám sa. Ľudia na mňa hľadia. Niektorí s hrôzou. Iní plačú. Jeden muž klesne na kolená. Čo sa to vlastne stalo?

A potom ho uvidím. Stojí kúsok predo mnou. Ježiš. Môj priateľ. Pozerá na mňa.

„Ježiš?“ Čo tu ten robí?

Chcem k nemu vykročiť, ale skoro spadnem. Až teraz si znovu uvedomím, že mám ruky aj nohy stále omotané látkou. Pozriem na seba. A prvýkrát poriadne vidím, čo mám oblečené. Nie. Nie oblečené. Omotané. Od nôh až hore.

Pozriem na Máriu. Tvár má mokrú od sĺz. Na Martu. Plače tiež.

Potom sa obzriem za seba. Na miesto, z ktorého som práve vyšiel. Otvorený vchod vytesaný do skaly. Tma. Kamenné lôžko.

Niečo mi zovrie žalúdok.

Nie.

To predsa...

Ježiš prehovorí.

„Rozviažte ho a nechajte ho ísť.“