Keď cesta neexistuje
Sedím na zemi, chrbtom opretý o balvan. Nohy ma bolia po dlhej chôdzi a prach mám vo vlasoch, na tvári aj medzi zubami. Už ani neviem, koľko hodín sme na ceste. Vedľa mňa mlčky sedí moja žena. Najmladšie dieťa jej zaspalo v náručí a staršie sa túli k môjmu boku, pričom sa občas v spánku strhne, akoby aj ono cítilo nepokoj visiaci vo vzduchu. Pohladím ho po hlave a premýšľam nad tým, čo bolo.
Ešte pred pár dňami sme mali domov. Nebol to ľahký život, boli sme otrokmi, ale poznali sme ho. Vedeli sme, kde budeme zajtra spať, kde nájdeme vodu a čo budeme jesť. Teraz nemáme nič isté – iba zopár vecí, ktoré sme dokázali odniesť, a nádej, že muž menom Mojžiš skutočne vie, kam nás vedie. Lenže teraz sme tu. Pred nami sa rozprestiera more a za nami sa blíži faraónovo vojsko.
A ja nie som hlupák, viem, čo to znamená. Nemáme zbrane a nemáme kam utiecť. Ak sa nič nestane, zajtra nás egyptskí vojaci pobijú ako zajace. Možno nie všetkých, ako poznám Egypťanov, niektorých odvlečú späť do otroctva. Ale na tom už nezáleží. Pozriem sa na svoje deti a zrazu sa mi zovrie hrdlo. Nie kvôli sebe – so svojím osudom by som sa nejako zmieril. Ale ony? Čo urobili? Prečo musia zomrieť len preto, že som uveril jednému mužovi a opustil všetko, čo sme poznali? Ako otec by som ich mal chrániť a vedieť, čo robiť. Lenže neviem.
Žena sa na mňa pozrie bez jediného slova, no v jej očiach vidím otázku, na ktorú nemám odpoveď. Odvrátim tvár, pretože nechcem, aby videla slzy na krajíčku. Kúsok od nás sedia ďalšie rodiny. Nikto poriadne nespí, ľudia sa rozprávajú potichu a občas niekto zvýši hlas. Počujem útržky rozhovorov – niekto nadáva, iný sa modlí a ďalší hovorí, že sme mali radšej zostať v Egypte. V duchu mu začínam dávať za pravdu.
Potom ho zbadám. Mojžiš sedí neďaleko na kameni. Aspoň odtiaľto nevyzerá ako človek, ktorý má pripravené riešenie. Je to len starý muž, ktorý nás priviedol na miesto, odkiaľ niet úniku. Dlho sa naňho pozerám a v duchu sa pýtam: Tak čo, Mojžiš? Čo teraz? Pred faraónom si bol odvážny. Hovoril si o Bohu, o slobode, o krajine, ktorú nám zasľúbil, a my sme ti uverili. Znovu sa pozriem na spiace deti a zvádzam boj sám so sebou. Mal som mu veriť? Mal som na jeho slová staviť život celej svojej rodiny?
V diaľke za táborom sa ozýva nepokoj. Niekto tvrdí, že videl egyptské vozy, iní hovoria, že faraón už určite vie, kde sme. Predo mnou ticho šumí more. Nikdy mi nepripadalo také obrovské a ja som sa nikdy necítil taký malý. Čo sa stane s našou vierou, keď dôjdeme na koniec všetkých ľudských možností?
Z diaľky sa ozve krik. Najprv mu nevenujem pozornosť, keďže v tábore je nepokoj už celé hodiny. No keď sa ozve ďalší výkrik: „Egypťania!“, postavím sa tak prudko, až sa starší syn prebudí a vydesene ma chytí za ruku. Na obzore vidím úzky pás prachu, ktorý sa pomaly dvíha nad zem. V ňom rozoznávam pohyb množstva bodov. Sú to faraónove vojnové vozy. Ich kolesá rozrývajú zem, za nimi sa valí obrovský oblak a počuť vzdialené dunenie kopýt. Kovové časti vozov sa v poslednom svetle dňa zablysnú ako drobné iskry.
„Vstávaj!“ chytím ženu za plece. „Vezmi malého!“ Pozrie sa ponad moje rameno a ja jej nemusím nič vysvetľovať. V tábore vypukne panika. Ľudia sa rozbehnú všetkými smermi, matky volajú svoje deti a muži kričia jeden cez druhého. Niekto sa pokúša naložiť veci na osla, ďalší prevrhne nádobu s vodou a detský plač zanikne v hluku davu. Niekto kričí, aby sme išli k moru, no iný mu oponuje, či sa chceme utopiť.
Vezmem mladšieho syna na ruky. Starší sa mi drží odevu tak silno, až cítim, ako mi látka ťahá plece. Žena stojí vedľa mňa a pozerá mi priamo do očí s otázkou, čo budeme robiť. Nemám žiadnu odpoveď. Obzriem sa na more, kde sa voda pokojne prevaľuje na brehu, akoby sa jej všetok ten krik vôbec netýkal. Za nami sa blíži smrť, pred nami je voda. Zovriem syna pevnejšie a v duchu sa modlím: Bože... Ak si nás naozaj vyviedol z Egypta, prečo nás nechávaš zomrieť práve tu?
Vojnové vozy sú už tak blízko, že rozoznávam jednotlivých jazdcov, ich prilby, štíty aj zbrane. Počujem povely veliteľov. A potom sa stane niečo zvláštne. Vietor sa zmení. Najprv mi iba rozstrapatí vlasy, no potom sa do nás oprie takou silou, že musím skloníť hlavu. Piesok mi šľahá do tváre a syn sa s plačom schová na mojej hrudi. Vzduch akoby zhustol a zem sa zachveje. Medzi nami a Egypťanmi sa začne pohybovať niečo obrovské – ten istý oblak, ktorý nás sprevádzal na ceste.
Lenže teraz sa nepresúva pred nami, ale valí sa za nás, priamo oproti prichádzajúcemu vojsku. Na okamih zakryje oblohu a potom sa v jeho vnútri rozhorí oheň. Z útrob oblaku vyšľahnú plamene a začnú sa stáčať okolo neviditeľnej osi. Stúpajú vysoko nad zem, krútia sa a vytvárajú mohutný ohnivý stĺp. Nie je to obyčajný požiar, plamene sa nerozliezajú po zemi, ale držia pohromade, akoby ich ovládalo niečo živé.
Vzápätí začujem ten zvuk – hlboký, strašný hukot, ktorý nepočujem iba ušami, ale cítim ho v hrudi aj v kostiach. Je to ako rev obrovskej šelmy. Ohnivý vír sa otáča čoraz rýchlejšie a jeho plamene sa na okamih vychýlia smerom k Egypťanom. Faraónove vozy prudko spomaľujú a kone sa vzpierajú. Niekoľko jazdcov sa pokúsi ohnivý stĺp obísť, no plamene sa náhle rozšíria a muži cúvajú. Ten hukot neprestáva a akoby samotný oheň varoval: Ani o krok ďalej.
Stojím ako prikovaný. V náručí držím syna a starší sa tlačí medzi mňa a ženu. Keď sa ma syn zašepká, čo to je, nedokážem zo seba dostať ani slovo. Viem iba jedno – to, čo stojí medzi nami a vojskom, nie je z tohto sveta. Cítim, ako mi po chrbte prechádzajú zimomriavky, no po prvý raz sa nebojím vojnových vozov. Bojím sa toho, čo nás chráni. Pred chvíľou som sa triasol pred smrťou, teraz sa trasiem pred mocou, ktorej nerozumiem.
Žena mi položí ruku na rameno a zašepká: „To je Hospodin?“ Pozriem na ňu a potom späť na ohnivý stĺp. „Neviem,“ poviem potichu, „ale Egypťania sa k nám nedostanú.“ A v tej chvíli tomu naozaj verím.
Noc sa prehlbuje. Ohnivý stĺp stále stojí medzi nami a vojskom a jeho žiara osvetľuje tábor zvláštnym, mihotavým svetlom. Egypťanov už takmer nevidím, iba občas sa spoza ohňa ozve zaerdžanie koňa. Vtom si všimnem Mojžiša. Stojí neďaleko brehu s palicou v ruke. Vietor mu bičuje odev a sivé vlasy mu vejú okolo tváre. Pozerá na more a ľudia si ho postupne začínajú všímať. Rozhovory utíchnu. Mojžiš pomaly vykročí bližšie k vode, zastane a zdvihne palicu.
Vietor zosilnie tak prudko, že musím podoprieť ženu, aby nestratila rovnováhu. Potom sa od mora ozve mohutné dunenie. Voda sa pohybuje – nie ako pri obyčajnom odlive, ale doslova ustupuje. Pred našimi očami sa hladina trhá, vzdúva a odhaľuje tmavé dno. Voda sa týči po oboch stranách a medzi ňou sa objavuje široký pás zeme. More, ktoré nám stálo v ceste ako neprekonateľná hranica, sa otvára a uprostred neho vzniká skutočná cesta.
Starší syn urobí krok dopredu a pýta sa, či môžeme prejsť. Pozerám naňho, potom na more a zrazu sa začnem smiať. Neviem prečo, no ešte pred chvíľou som mal slzy na krajíčku od strachu a teraz sa smejem ako blázon. Žena sa smeje tiež a plače zároveň. Všetko sa vo mne mieša – strach, úžas, radosť aj hanba za vlastné pochybnosti. Ešte pred chvíľou som Mojžiša v duchu obviňoval, že nás priviedol na smrť, a teraz pred sebou vidím cestu cez more.
Z davu sa ozve Mojžišov hlas: „Vpred!“ Ľudia sa začnú pohybovať, najprv nesmelo. Aj ja váham. Čo ak sa tie obrovské vodné steny zrútia práve vo chvíli, keď budeme uprostred? No keď sa pozriem dozadu na ohnivý stĺp a dopredu na otvorenú cestu, niečo mi dôjde. Celý večer som premýšľal, ako zachránim svoju rodinu, a hľadal som riešenie, ktoré neexistovalo. Teraz stojím pred cestou, ktorú som nehľadal, pretože mi ani nenapadlo, že by mohla vzniknúť.
Skloním sa k synovi, poviem mu, aby chytil mamu za ruku, a na jeho otázku, kam ideme, odpoviem: „Na druhú stranu.“ Vykročím. Pod nohami cítim pevné, vlhké dno. Po oboch stranách sa nad nami týči voda a počuť jej hlboké dunenie. Ešte raz sa obzriem dozadu na žiariaci oheň a konečne rozumiem niečomu, čo som pred hodinou nechápal. Mojžiš nás nepriviedol na miesto, kde sa cesta skončila. Priviedol nás na miesto, kde ju mal urobiť Boh.
Neviem, čo nás čaká na druhom brehu, kde budeme zajtra spať ani čo budeme jesť. Ale teraz už viem, že muž, ktorému som vyčítal, že nás priviedol do pasce, nekráčal sám. Hospodin nás neopustil ani tu. Tam, kde som ja videl koniec, Boh otvoril cestu.
Možno aj ty dnes stojíš pred svojím morom. Za sebou máš starosti, pred sebou prekážku, cez ktorú nevidíš cestu. Hľadáš riešenie, modlíš sa, ale stále nevieš, ako ďalej.
Nezabúdaj však na jedno.
Tam, kde sa končia tvoje možnosti, sa Božie nekončia.
Dôveruj mu. Aj keď dnes nevidíš východisko, neznamená to, že neexistuje.
Komentáre