Ľudia chcú urobiť veľkým svoje meno. Boh však hľadá tých, ktorí chcú osláviť Jeho meno.

„Ak dnes utečieš z boja, budeš žiť. Ale tvoje meno si nebude nikto pamätať.“

Podobné myšlienky nájdeme v mnohých starovekých príbehoch. Azda najznámejším je Achilles z Homérovho eposu. Podľa legendy si mohol vybrať medzi dvoma cestami: mohol žiť dlhý, pokojný život v ústraní, alebo odísť do Tróje, zomrieť mladý, no získať slávu, ktorá prežije stáročia.

Vybral si druhú možnosť.

Pre dnešného človeka je to možno nepochopiteľné. Prečo by niekto vedome obetoval život len preto, aby si ľudia pamätali jeho meno?

Lenže pre starovekého človeka bolo meno oveľa viac než len označenie. Znamenalo česť, povesť, odkaz a istý druh nesmrteľnosti. Kým sa o človeku rozprávalo, akoby stále žil.

A práve tu ma prekvapila Biblia.

Muži mena

V šiestej kapitole knihy Genezis, tesne pred potopou sveta, sa objaví zvláštna veta:

„To boli hrdinovia dávnoveku, mužovia povestného mena.“ 

 1. Mojžišova 6:4

V hebrejčine doslova anshei ha-šem – muži mena. Nie obyčajní ľudia. Boli to tí, ktorých poznal celý svet. Hrdinovia svojej doby. Muži, o ktorých vznikali legendy. Mená, ktoré vzbudzovali rešpekt aj strach.

Zaujímavé však je, že Biblia ich nespomína ako vzor hodný nasledovania. Objavujú sa práve vo chvíli, keď svet smeruje k Božiemu súdu. Akoby nám už na prvých stranách potichu hovorila: Slávne meno ešte neznamená správny život.

Túžba, ktorá nikdy nezmizla

O niekoľko kapitol neskôr sa ľudia opäť spoja. Nestavajú chrám Bohu. Stavajú Babylonskú vežu. A ich dôvod je fascinujúci:

„Poďte, postavme si mesto a vežu... a urobme si meno.“

1. Mojžišova 11:4

Nie je zvláštne, ako moderne to znie?

Aj dnes chceme, aby nás ľudia poznali. Budujeme kariéru, značku, povesť. Túžime po uznaní. Dnes už nestaviame veže z tehál. Staviame svoje profily, značky, kariéry a reputáciu. Tehly sa zmenili, ale ľudské srdce zostalo rovnaké. Sociálne siete nám sľubujú viditeľnosť. Svet nás učí, že úspech znamená byť známy.

Ale Biblia sa pýta inú otázku: Pre koho vlastne buduješ svoje meno?

Potom prichádza Abrahám

A zrazu sa všetko otočí. Boh nehovorí: „Vybuduj si meno.“ Hovorí:

„Požehnám ťa... a urobím veľkým tvoje meno.“

1. Mojžišova 12:2

To je úplne iný princíp. Človek sa snaží vyvýšiť sám seba. Boh povyšuje toho, kto Mu dôveruje. Rozdiel je obrovský:

Jedna cesta sa snaží vyvýšiť človeka. Druhá necháva, aby človeka vyvýšil Boh.

Ježiš ide ešte ďalej

Keď prišiel Ježiš, úplne obrátil hodnoty sveta. Povedal:

„Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

Matúš 23:12

A svojim učeníkom adresoval slová, ktoré sú podľa mňa jednou z najkrajších odpovedí na ľudskú túžbu po sláve:

„Neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že vaše mená sú zapísané v nebesiach.“

 Lukáš 10:20

Všimni si ten kontrast. Svet hovorí: Nech tvoje meno pozná čo najviac ľudí. Ježiš hovorí: Najdôležitejšie je, aby tvoje meno bolo zapísané u Boha.

Čie meno bude veľké?

Možno práve toto je jedna z najväčších otázok celej Biblie. Od Nefilim cez Babylonskú vežu až po dnešný svet sa človek snaží zanechať stopu. Túži po tom, aby na neho nikto nezabudol.

Boh však nehľadá ľudí, ktorí budujú vlastnú slávu. Hľadá tých, ktorí budujú Jeho kráľovstvo.

Paradoxne, práve oni zanechali najväčšiu stopu v dejinách. Nie preto, že chceli byť slávni, ale preto, že chceli osláviť Boha.

A to je možno najväčší paradox života: Keď prestaneme bojovať o veľkosť vlastného mena, Boh začne konať spôsobom, ktorý dokáže dať nášmu životu význam ďaleko presahujúci všetko, čo by sme vybudovali sami.

Pretože na konci nebude najdôležitejšia otázka, či svet poznal moje meno... ale či môj život oslávil meno Toho, ktorý ma stvoril.

---

Pane,

priznávam, že aj ja často podlieham túžbe po uznaní. Píšem tento blog a pristihnem sa, ako sa moje oči občas vracajú k štatistikám. Sledujem čísla, čítanosť, lajky... a uvedomujem si, aké ľahké je začať budovať vlastné meno namiesto Tvojho.

Dnes sa však chcem vedome zrieknuť akejkoľvek túžby po vlastnej sláve. Nechcem budovať svoje meno ani hľadať potlesk sveta.

Prosím Ťa, daj mi každodenný chlieb a požehnaj prácu mojich rúk. Ak je Tvojou vôľou, nech ma aj toto písanie živí. Zachovaj moje srdce čisté. Nech sú moje slová, myšlienky a celé toto miesto nástrojom v Tvojich rukách. Nech cez môj život a moje písanie nerastie moja sláva, ale Tvoja.

Amen.