Človek, Anjeli A Tajomstvo Viery

Prečo Boh nestvoril len anjelov

Jedna z najhlbších otázok viery neznie: existuje Boh?

Ale: prečo Boh vôbec chcel človeka?

Anjeli už existovali. Čistí, mocní, duchovní. Bytosti, ktoré nepoznajú únavu tela, hlad, chorobu ani smrť. Bytosti, ktoré stoja pred Bohom a poznajú ho nie z viery, ale zo zjavenia. A predsa – práve medzi nimi došlo k pádu.

Biblia to hovorí len v náznakoch, ale tie sú o to vážnejšie.

Apoštol Peter píše:

„Lebo ani anjelov, ktorí zhrešili, Boh neušetril, ale zvrhol ich do temných priepastí podsvetia a vydal ich, aby boli strážení pre súd.“

2. Petrov 2,4

A Juda dodáva:

„Aj anjelov, ktorí si nezachovali svoje postavenie, ale opustili svoj príbytok, zachoval vo večných putách v temnote pre veľký deň súdu.“

Júda 1,6

Tu sa zastavme.

Anjeli poznali Boha.

Nestáli pred ním v hmle, ale v svetle.

A predsa niektorí povedali nie.

To znamená, že pád anjelov nebol omylom z nevedomosti.

Bol to pád v plnom poznaní.

A práve tu sa začína črtať prvý rozdiel medzi anjelom a človekom.

Človek nebol stvorený ako duch

Keď Boh tvorí človeka, robí niečo, čo je z pohľadu čistej duchovnej bytosti… pohoršujúce.

Biblia to opisuje až surovo:

„Vtedy Hospodin Boh utvoril človeka z prachu zeme a vdýchol mu do nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“

Genesis 2,7

Prach. Hlina. Nie svetlo, nie oheň, nie duch.

Až potom dych.

Človek je zmesou protikladov:

zem a nebo, telo a duch, slabosť a povolanie k večnosti.

A tu vzniká moja odvážna myšlienka:

čo ak práve toto bolo kameňom úrazu pre niektorých anjelov?

Čo ak odmietli slúžiť Bohu, ktorý sa rozhodol spojiť svoj dych s niečím tak krehkým, nečistým a pominuteľným?

Čo ak ich pýcha nezvládla predstavu, že Boh vloží svoj obraz do bytosti, ktorá bude krvácať, potiť sa, padať a zomierať?

Biblia to priamo nepovie.

Ale povie niečo iné, ešte znepokojivejšie.

Strom poznania nebol pasca

V rajskej záhrade stojí strom.

A ten strom nie je chyba v systéme.

„Hospodin Boh prikázal človekovi: Zo všetkých stromov záhrady môžeš jesť. Ale zo stromu poznania dobra a zla nejedz, lebo v deň, keď z neho zješ, určite zomrieš.“

Genesis 2,16–17

Boh varuje.

Nevábil. Neskrýval podmienky drobným písmom.

A predsa človek jedol.

A teraz prichádza otázka, ktorú som si položil:

Ak Boh vedel, že padneme – prečo ten strom tam vôbec bol?

Odpoveď je tvrdá, ale pravdivá:

bez možnosti odmietnuť by človek nebol slobodný.

Láska, ktorá nemôže povedať nie, nie je láska.

Poslušnosť bez alternatívy nie je dôvera, ale program.

A tu sa začína rodiť niečo, čo anjeli nemali.

Viera namiesto poznania

Anjel vidí.

Človek verí.

Apoštol Pavol to povie neskôr jasne:

„Veď žijeme z viery, nie zo zjavného videnia.“

2. Korinťanom 5,7

Človek nikdy nemal Boha „v ruke“.

Ani v raji.

Ani pri Mojžišovi.

Ani pri Kristovi.

Aj keď Ježiš stál medzi ľuďmi, nebol samozrejmosťou.

Bol synom Márie.

Tesárovým synom.

Pre mnohých pohoršením.

„Nie je to tesár, syn Márie?“

Marek 6,3

Aj vtedy bolo potrebné uveriť.

A práve tu sa začína črtať odpoveď na otázku, prečo Boh nestvoril len anjelov.

Človek nie je náhradný projekt.

Nie je experiment.

Nie je „jablko“ len pre anjelov.

Človek je bytosť, ktorá môže vstúpiť do vzťahu s Bohom bez donútenia poznaním.

Môže veriť.

Môže odmietnuť.

A práve preto môže milovať.

Človek ako odpoveď na pád anjelov

Existuje jeden verš v Novom zákone, ktorý je taký krátky a pritom taký výbušný, že ho mnohí radšej preskočia. Apoštol Pavol ho povie akoby mimochodom, no ak sa pri ňom zastavíš, zmení ti optiku na celé stvorenie:

„Či neviete, že budeme súdiť anjelov?“

1. Korinťanom 6,3

Pavol to nehovorí ako metaforu.

Hovorí to ako fakt, ktorý jeho poslucháči zjavne poznali.

A my dnes stojíme pred otázkou: ako môže človek súdiť anjela?

Anjel je mocnejší. Čistejší. Starší.

A predsa Pavol tvrdí, že príde deň, keď človek nebude stáť pod nimi, ale nad nimi – nie silou, ale právom.

Rozdiel, ktorý rozhodol všetko

Anjel padol v poznaní.

Človek padol v slepote.

To nie je ospravedlnenie hriechu, ale kľúč k pochopeniu Božieho plánu.

Anjel videl Boha. Poznal jeho slávu, poriadok, moc.

Keď povedal nie, povedal ho so zdvihnutou hlavou.

Človek poznal Boha len cez slovo.

A aj to slovo si mohol vyložiť, prekrútiť, spochybniť.

„Had povedal žene: Určite nezomriete.“

Genesis 3,4

Človek uveril klamstvu, nie preto, že bol zlý, ale preto, že bol slabý.

A práve slabosť je niečo, čo anjel nepozná.

Je človek „jablkom“ pre anjelov?

Moja otázka je provokatívna, ale nie rúhavá:

Nevytvoril Boh človeka aj preto, aby sa na ňom ukázalo, čo znamená milosť?

Ak anjel padne, padne bez návratu.

Ak človek padne, Boh ho hľadá.

„Adam, kde si?“

Genesis 3,9

Toto nie je otázka informácie.

Je to otázka vzťahu.

A tu sa začína lámať duchovný vesmír.

Človek sa stáva miestom, kde sa odohráva niečo, čo anjeli nepoznajú:

odpustenie, pokánie, návrat, obnovenie.

Apoštol Peter píše:

„Do toho všetkého túžia nazrieť aj anjeli.“

(1. Petrov 1,12)

Anjeli sa pozerajú.

Nie zhora, ale s úžasom.

Nie sú stredom príbehu.

Sú jeho svedkami.

Boh sa nehanbí za hlinu

A teraz prichádza zlomový moment celej teológie:

Boh sa nerozhodol človeka len opraviť.

Rozhodol sa stať jedným z nás.

„A Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami.“

Ján 1,14

Nie anjelom.

Nie duchom.

Telom.

Autor Listu Hebrejom to povie až bolestivo jasne:

„Veď sa neujal anjelov, ale Abrahámovho potomstva.“

Hebrejom 2,16

Kristus neprijal anjelskú prirodzenosť.

A to nie náhodou.

Prečo Kristus neprišiel ako anjel

Anjel nepotrebuje veriť.

On vie.

A práve preto, keď padne, niet mu návratu.

Človek kráča tmou.

A v tej tme môže veriť, aj keď nechápe.

„Blahoslavení sú tí, čo nevideli, a uverili.“

Ján 20,29

Kristus vstupuje presne do tohto priestoru:

do neistoty, bolesti, hanby, kríža.

A zaplatí za niečo, čo nebola jeho vina.

A tu sa začína vynárať otázka, ktorú ešte nemôžeme uzavrieť, ale už ju cítime:

Ak Boh vedel, že padneme…

Ak vedel, že si vyberieme jablko…

Ak vedel, že to povedie k vojnám, chorobám a smrti…

A predsa stvoril, varoval, miloval a nakoniec poslal Syna…

tak kto vlastne Boh je?

Toto je bod, kde sa láme teológia na vieru.

Boh vedel a predsa stvoril – sila predvedenia

Predstav si to: Boh stojí nad časom. Vidí koniec od začiatku.

Každé rozhodnutie, každý hriech, každú bolesť, každú vojnu, každé ľudské slzy – všetko to je pred Ním otvorená kniha. Biblia hovorí jasne:

„Ja oznamujem od začiatku, čo sa ešte nestalo, a dávno vopred, čo sa ešte nepodarilo.“

Izaiáš 46,10

A predsa, keď hovoríme o stvorení človeka, Boh povie „nech je“.

Nie preto, že by nemal inú možnosť.

Nie preto, že by bol prekvapený.

Ale preto, že bez slobody, bez rizika zlyhania, by neexistovala skutočná láska.

A práve tu spočíva niečo, čo mnohí prehliadajú: Boh stvoril dobro aj zlo v možnostiach človeka, pretože vieru a lásku nemožno vopred vypočítať, naprogramovať ani vynútiť.

Sloboda, ktorá odhaľuje

Anjel padol, keď poznal Boha.

Človek padol, keď Ho iba poznal cez slovo a dôveru.

Padol, a predsa bol jeho pád otvorený nádeji.

„Adam, kde si?“

Genesis 3,9

Boh sa pýta nie preto, že nevie.

Pýta sa preto, že vzťah stále existuje.

Sloboda nie je iba právo na odmietnutie. Je to možnosť vrátiť sa, byť milovaný aj napriek zlyhaniu.

A práve tu vzniká obrovská moc človeka – a Boha.

Moc viery nad poznaním.

Moc lásky nad dokonalosťou.

Moc, ktorá je v tejto téme základom.

Kristus vstupuje do deja

Boh neostal bokom.

Vedome, vedel, že príde čas, keď nie zákon, ani proroci, ani anjeli nebudú stačiť.

Vedome, vedel, že príde čas, keď jediný spôsob, ako zachovať slobodu a milosť, bude sám Boh v ľudskom tele.

„Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami.“

Ján 1,14

Kristus sa nestal anjelom.

Nestal sa mocným duchom.

Nestal sa osláveným pánom sveta, ktorého by nikto nemohol odmietnuť.

Prišiel ako syn tesára, obyčajný človek, ktorého pôvod vyvolával pochybnosti.

„Nie je to ten tesár, syn Márie?“

Marek 6,3

Jeho existencia vyžadovala vieru, nie poznanie.

Práve tu sa človek stretáva s paradoxom: Boh, ktorý vedel, zaplatil.

Zaplatil za naše zlyhania ešte predtým, než sa stali.

Kríž – plán, ktorý prekročil čas

Predstav si scénu: strom poznania existuje, človek si vyberá, padá, svet sa láme. Boh vidí všetko. Vie, čo urobíme. Vie, že si zvolíme nesprávnu cestu, že zlyháme vo svojich slobodných rozhodnutiach. A predsa, ešte pred stvorením sveta, pripravuje kríž – miesto, kde sa zlyhanie, utrpenie a hriech stáva cestou k vykúpeniu.

„Veď tak Boh miloval svet, že dal svojho jediného Syna, aby každý, kto v Neho verí, nezahynul, ale mal život večný.“

Ján 3,16

To je sila predvedenia: Boh vie, že padneme, a napriek tomu nezasiahne násilím, nevymaže nás, ale pripraví cestu milosti, ktorá je väčšia než všetky chyby, než všetky hriechy, než všetky pádne rozhodnutia sveta.

Sloboda, milosť a úctyhodný Boh

Tu sa človek môže zastaviť a nadýchnuť: toto nie je len teológia.

Toto je drzosť a odvaha Boha.

Vedieť všetko, vedieť naše zlyhania, vedieť cenu každého utrpenia, vedieť, že budeme voliť zle, a predsa stvoriť, milovať, pripraviť Syna a stáť pri nás – to je niečo, čo sa slovami len ťažko opisuje.

Keď toto človek pochopí, keď sa nad tým naozaj zamyslí, uvedomí si, že v tom všetkom nie je slabý Boh.

Nie je to Boh, ktorý by musel kontrolovať, opravovať, reštartovať.

Je to Boh, ktorý riskuje všetko pre vzťah.

 práve toto je miesto, kde sa dá povedať ľudsky a úprimne:

tomu hovorím Boh frajer.