Zmysel života nie je výkon, ale vzťah

osobné poznanie Boha

A večný život je v tom, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a Ježiša Krista, ktorého si poslal.“

Ján 17:3

Táto veta zaznieva v tichu Getsemanskej záhrady, keď Ježiš hovorí so svojím Otcom krátko predtým, než pôjde na kríž. A je to jedna z najčistejších definícií večného života v celej Biblii. Niečo, čo prevracia naše predstavy.

Celý systém, v ktorom žijeme, je nastavený na výkon. Máš byť niekto. Niečo dokázať. Vybudovať si meno, zabezpečiť sa, zanechať odkaz, prežiť čo najviac. Ale Ježiš tu nehovorí o úspechu, o náboženskom výkone, ani o morálnej dokonalosti. Hovorí, že večný život — ten najhlbší a najpravdivejší druh života — je poznať Boha. Osobne. Skutočne. Nielen vedieť, že existuje. Nielen rozumieť správnemu učeniu. Ale poznať Ho ako niekoho, s kým si v spojení.

Zvykneme rozmýšľať o večnom živote ako o niečom, čo príde až potom — po smrti, po súde, po všetkom. Niečo, čo sa raz stane. A áno, Biblia hovorí aj o budúcnosti. O novom nebi, novom svete, o tom, že smrť nebude mať posledné slovo. Ale Ježiš tu hovorí o niečom, čo sa začína teraz. Večný život nie je len trvanie, je to kvalita. Je to druh života, ktorý vychádza z osobného poznania Boha. A to poznanie sa nezačína v nebi. Začína sa dnes.

To slovo "poznať" má v originále bohatý význam. Sloveso „poznať“ (ginóskō) v gréčtine neznamená len intelektuálne pochopenie, ale osobné, intímne, prežívané poznanie — ako v manželskom vzťahu (napr. v Gn 4:1: „Adam poznal Evu“). Nejde o informáciu. Je to slovo, ktoré sa v Biblii používa pre manželské zjednotenie. Hovorí o blízkosti, o dôvernosti, o niečom, čo sa nedá predstierať. Ježiš tým vlastne hovorí: „Zmysel života je vo vzťahu. Nie vo vedomostiach, nie v úspechoch, ale v tom, že si so mnou.“

A to je odvážne. Možno aj nepríjemné, ak máme radi kontrolu. Lebo vzťah sa nedá naplánovať. Nedá sa odklikať ako hotová úloha. A určite sa nedá nahradiť náboženským výkonom. Dá sa iba žiť. Byť s Bohom. Niekedy mlčať, inokedy hovoriť. Niekedy nerozumieť a predsa zostať. Ako keď niekoho miluješ a neodídeš, aj keď to práve nedáva zmysel.

To úplne mení spôsob, ako sa dívame na vieru. Už nejde o to, čo si "zaslúžim", aby som raz mohol "ísť do neba". Nejdem za odmenou. Idem za Osobou. A keď Ho poznávam, už v tejto chvíli vstupujem do večnosti. Do života, ktorý sa nevyčerpá, nevyhorí, nezlomí pod tlakom. Lebo je zakorenený v Ňom, nie vo mne.

Viem, že niekedy sa ľudia pri tomto slove „poznať Boha“ zľaknú. Lebo ako môžem ja, obyčajný človek, naozaj poznať niekoho tak nekonečného, tak svätého, tak vzdialeného? Ale pravda je taká, že On už pozná mňa. Úplne. A keď hovorí o poznaní, nehovorí o tom, aby som Ho analyzoval ako tému. Ale aby som sa Mu otvoril. Aby som prestal hrať a začal byť.

Boh nás nechce len zachrániť z pekla. Chce nás zachytiť pre seba. Nielen pred niečím, ale do niečoho — do vzťahu. A tento vzťah nie je založený na strachu, ale na láske. Nie na výkone, ale na dôvere. A práve to je evanjelium: že ten, kto je nekonečný, sa nám dal poznať. Nie ako idea, ale ako Ježiš z Nazareta. Ako niekto, kto vie, čo je bolesť, zrada, samota, ale aj čo je radosť, láska a víťazstvo.

„Poznať Boha“ znie ako teologická fráza, ale je to niečo veľmi osobné. Je to každodenné „áno“ v srdci. Je to rozhovor, ticho, otázky, niekedy slzy, ale aj hlboký pokoj. Je to ako keď ideš vedľa niekoho, komu veríš, aj keď nevieš presne, kam vedie cesta.

Čím viac Ho spoznávam, tým viac si uvedomujem, že večnosť nie je vzdialená. Nie je to len cieľ. Je to realita, ktorá začína dnes, ak chcem. Ak otvorím dvere. Ak poviem „Bože, chcem Ťa poznať. Nie teóriu, nie náboženstvo — Teba.“

A možno práve to je tá najlepšia správa: že nemusíš čakať na smrť, aby si začal žiť večne. Môžeš začať dnes. Tu. S Ním.

Ak ťa tento text oslovil, budem rád, ak ho pošleš ďalej.

Ale hlavne — ak cítiš, že Boha síce poznáš „z diaľky“, ale nie osobne, skús dnes večer s Ním hovoriť inak. Nie ako s ideou. Ale ako s niekým, kto na teba celý čas čaká.