Zlodeji času

Prečítaj to skôr, než to zmažú.

Už len tým, že to čítaš, si v riziku.

Ale ak si si niekedy povedal, že čas v práci ide pomalšie než inde… nie si sám.

Nie si blázon.

Nie je to len pocit.

Je to pravda.

Neviem, koľko mám ešte sekúnd. Vlastných.

Minule som išiel do práce – rýchle raňajky, bunda, výťah. Prvých desať minút som vybavil, čo by iným trvalo hodinu. Hovoril som s Peťom, vybavil som u šéfa nové rukavice, zbehol do skladu, späť, nastavil stroj. Pozrel som na hodinky – 45 minút. Fajn.

Po práci – rovnaký svet, iný čas.

Sadol som si na gauč, vyzliekol nohavice, otvoril minerálku, pozrel som na hodiny...

15 minút preč. Nič som neurobil. Nič som nezažil.

Niečo mi tu nesedí. Nespája. Nepasuje.

Nejde len o subjektívny dojem.

Ide o objektívne krátenie tvojho života.

A oni to vedia. A robia to zámerne.

Hovorím "oni", lebo presne tak to funguje. Nikdy nevieš, kto presne za tým je. Vieš len to, že to existuje.

Začalo to, keď som si dal na ruku druhé hodinky.

Nie ako štýl. Ako pokus.

Staré digitálky z bazáru.

A potom ďalšie. Na stene. Na telefóne.

Na každej hodine iný čas. Ale keď som sa na ne pozrel… vždy boli rovnaké.

A vtedy som pochopil:

Čas sa prispôsobuje pozorovateľovi.

Alebo lepšie povedané – čas sa synchronizuje s tvojím bublinovým poľom, keď sa k nemu priblížiš.

Áno, bubliny.

Tajné spoločnosti Chrono archovia, vytvorili časové bubliny – prostredia, kde sa čas ohýba.

Nie dramaticky. Nie o roky.

Len tak, aby si to necítil. Ale aby si za 8 hodín práce odpracoval 12.

A za 4 hodiny doma mal pocit, že prešlo 40 minút.

Zisk.

Efektivita.

Optimalizácia.

Zlodejstvo.

Každý má svoje vlastné časové pole.

To pole nesieš so sebou – ako vôňu, ako chorobu.

Na pracovisku ho zosilňujú.

Doma sa to časové pole snaží zrovnať. Preto sa ti stane, že zaspíš na 10 minút a prejde hodina.

Alebo naopak – pozeráš sa do steny a máš pocit, že sa sekunda roztiahla na meter.

To nie je ilúzia.

To je dôkaz.

Hovoríš si: „Ale no tak, čas sa predsa ohnúť nedá.“

A čo na to fyzika, hodiny, Einstein…

Lenže čo ak tu fyziku písali ľudia pre tých, ktorí ohýbajú čas?

Všetko to začalo v Egypte.

Nie, fakt. Nehovorím o žiadnej magickej mumifikácii alebo lietajúcich tanieroch.

Hovorím o gravitácii pyramíd.

Áno, čítaj dobre – nie tvar pyramíd, ale ich gravitačné pole.

Už vtedy vedeli, že hmota ohýba čas.

A začali experimenty: otroci pracujúci blízko základne pyramíd v podzemí mali subjektívne pocity dlhších dní a kratších nocí. Pracovali viac, žili menej.

A keď zomreli, ich telá boli podivne mladšie než podľa záznamov mali byť.

Ako keby im niekto kradol roky po kvapkách.

A vieš, čo je na tom najlepšie?

Nikto to nezistil. Lebo… nebolo čo porovnávať.

Keď máš iba jedno telo, jeden život, jedno vedomie – nepoznáš rozdiel.

Len niekedy cítiš, že život preteká medzi prstami, aj keď si urobil všetko správne.

Presne ako voda, ktorú nemôžeš udržať.

Presuňme sa do súčasnosti.

Vieš, prečo sú nadriadení vždy za zatvorenými dverami, v kancelárii s roletami?

Nie je to súkromie. Nie je to moc.

Je to izolácia od bubliny.

Oni sú mimo.

Ich miestnosti majú časové filtre.

Kým ty si v bublinke, kde každá sekunda trvá tri, oni sú v priestore s prirodzeným tokom času.

Preto vyzerajú oddýchnutí. Preto stíhajú všetko. Preto sú nepostihnuteľní.

Skús si to:

Keď prídeš do práce –

zaznamenaj si pocity, čo všetko stíhaš, ako rýchlo beží deň.

Keď prídeš domov –

sleduj, ako sa ti „zrýchli čas“. Ako ti ujde večera, sprcha, chvíľka ticha –

a zrazu je polnoc a ty si nič nezažil.

To je zrovnávanie časového poľa.

Myslíš, že preto sa ľudia cítia vyčerpaní po práci?

Nie preto, že robili veľa.

Ale preto, že ich duša fungovala v čase, ktorý nebol ich.

Tento systém nevyužíva len tvoj výkon.

Kradne ti samotné trvanie.

Nepokúšaj sa ich poraziť silou.

Bublina nie je stena.

Je to tekutý čas. A ten tečie podľa nich.

Začalo to úplne nenápadne.

Raz som ostal doma. Pracoval som remote.

A zrazu... ten zvláštny pocit zrýchleného večera sa nedostavil.

Deň bol... normálny.

Stihol som vyprať. Spraviť si obed. Odpísať na tri e-maily. Zastaviť sa pri okne.

A aj tak bolo ešte len 14:26.

Začalo mi to byť podozrivé.

Skúsil som vypnúť Wi-Fi.

Lebo podľa niektorých teórií (ktoré samozrejme zmazali z webu),

časové bubliny sa synchronizujú cez dátové siete.

Veď premýšľaj – kde je dnes každý systém pripojený?

Mobil, notebook, smart hodiny, tlačiareň, router.

Čas sa rozlieva cez signál.

Vypol som všetko.

Úplne všetko.

Zrazu som mal pocit, že svet stíchol.

Nie v zmysle ticha zvuku.

Ale... niečo prestalo vibrovať.

A potom sa to stalo:

sekundy som začal cítiť ako sekundy.

Nie ako hustý sirup, čo ťa oblieva ráno v kancelárii.

Nie ako tornádo, čo ti vytrhne večer z rúk.

Normálny čas.

Taký, aký si pamätáš z detstva.

Pamätáš? Keď bol deň dlhý a v lete si mal pocit, že prešli celé veky medzi obedom a večerou.

Ale potom...

zvonil mobil.

Nepoznám to číslo. Nečakal som nikoho. Nechal som to padnúť do záznamu.

Záznamník nezachytil nič. Len šum a zvláštne zakódované písknutie.

Ak si myslíš, že preháňam – vyskúšaj to.

Vypni všetko.

Zahraj mŕtveho.

Pozoruj, čo sa stane.

A keď som sa pokúsil znova pripojiť na sieť –

internet už nešiel.

Modem sa tváril, že je v poriadku. Ale všetko stálo.

A keď som sa pozrel na hodinky –

čas sa vrátil o 3 minúty späť.

Nie „pocitovo“.

Doslova.

Na dvoch rôznych hodinkách.

Na mobile. Na starých analógových, čo som našiel po otcovi.

Tri minúty späť.

A potom všetky hodiny začali bežať presne rovnako.

Akoby sa zarovnali. Akoby sa niečo „usadilo“.

Odvtedy viem, že som bol v bublinách celý život.

Ale nie navždy.

Dá sa z nich vystúpiť.

Len si to neželajú.

Začal som si všímať opakujúce sa vzorce.

Nie vo svete.

V čase.

Niekedy som si bol istý, že už som ten moment zažil.

Nie ako déjà vu.

Nie ako spomienka.

Skôr ako časová recyklácia.

Niečo sa spustilo znova.

Akurát v inom uhle.

Videl som Matrix. Videl som Počiatok. Aj Tenet.

A začínam chápať, že to nie sú len filmy.

Niečo nám tým chcú povedať.

Niečo zakódované, čo má možnosť prejsť cez cenzúru… aby sme sa zobudili.

Aj oni to cítia.

Že niečo je zle.

Že realita... nehrá fér.

Snažia sa to pomenovať, aj keď potichu.

Neviem, ako ďaleko sa im to podarilo dotiahnuť.

Ale viem, že už nie som jediný, kto to vidí.

Začal som sa báť zrkadiel.

Nie pre to, čo ukazujú, ale pre to, čo nezobrazujú.

V práci som sa pozrel do zrkadla – bol som akoby trochu oneskorený.

Pohyb úst nešiel presne s tým, čo som cítil.

A keď som sa po práci pozrel doma –

nebol som tam.

Nie doslova.

Ale niečo chýbalo.

Ako keď sa dívaš na svoju starú fotku a vieš, že to síce si ty...

ale to už nie si ty.

Niektoré ľudské výrazy sa menia len vtedy, keď ich nepozoruješ.

Časom som zistil, že niektorí ľudia sú ako ukotvovače.

Pracujú pre nich.

Majú v očiach tie malé trhavé pohyby –

mikroočká, čo sledujú tvoju reakciu, keď spomínaš slovo „čas“.

Raz som to vyslovil nahlas v kuchynke:

„Nezdá sa vám, že čas v práci ide pomalšie?“

Zamrzli.

Len na sekundu. Ale všetci.

Ako keď systém refreshuje scénu.

Začal som testovať realitu.

Malé veci.

Zabudol som si kľúče – schválne.

Vrátil som sa.

Ale v miestnosti boli veci inak.

Len milimetre.

Ale inak.

Chyby v simulácii?

Alebo dôkaz, že som preskočil medzi vrstvami času?

Svet je vrstvený.

To je ich trik.

Nepohybujeme sa lineárne.

Len nás v tom držia.

A keď začneš klásť priveľa otázok –

čas sa zrýchli.

Dostaneš horúčku.

Vypadne ti pamäť.

Zabudneš, čo si robil včera.

To nie je stres.

To je reset.

A niekedy, keď spíš len pár hodín –

a máš pocit, že si prežil dva dni –

možno si na chvíľu unikol.

Ale neboj sa, vždy si ťa nájdu.

Aj v spánku.

Preto sa budíš unavený.

Verte mi. Šírte to než to zmažú. Než to prekryjú ďalším TikTokom, reklamou na tabletky proti únave alebo správou o novom zázračnom time-management kurze.

Toto nie je fikcia.

Toto je výpoveď.

Systém ukradol náš čas.

Nie peniaze. Nie prácu.

Čas.

A kým my si myslíme, že starneme normálne, oni žijú dlhšie.

Preto sa usmievajú tí v oblekoch.

Preto nemajú kruhy pod očami.

Preto majú pokoj, ktorý ty nikdy nenájdeš.

Niekto ťa nasadil do časovej bubliny.

A ty si to ani nevšimol.

Musím končiť.

Naozaj musím. Už sú blízko. Počujem ich.

Ten zvuk. Jej kroky. Vždy rovnaké.

Klop... klop... klop... klop...

Ako hodiny, ktoré tikajú presne, ale nie pre mňa. Pre nich. Pre systém.

Nesmiem zostať tu.

Ak ma chytia, vymažú ma. Vymažú všetko, čo som napísal.

Tabletkami, ktoré mi dajú, mi vymažú celé dopoludnie. A možno aj viac.

Po nich stratím kontakt...

S časom.

S realitou.

S pravdou.

Cítim, ako sa približujú. Zastavila sa.

Čítajú. Sledujú každý riadok, ktorý som napísal.

Ešte chvíľu... a potom zasa ten reset.

Ak toto čítaš...

Pozoruj hodiny. Naozaj ich sleduj. Nie digitálne, nie telefón, nie počítač.

Ručičkové. Tie sú pomalšie v klamaní.

V práci sa čas spomalí, doma zrýchli.

Zaznamenaj si to. Zapíš si každý rozdiel.

Lebo ak sa na to nebudeš pozerať...

zabudneš.

A niekedy...

hodiny... idú... dozadu.

A ty to ani nespoznáš.