Ako ťa môže alkohol zachrániť

Poviedka, ktorú si určite neprečítajú mimozemšťania. Lebo sú triezvi.

Tu neďaleko za mestom – a pretože nechcem, aby ste tam teraz všetci začali chodiť so svojimi Instagramami, jogovými podložkami a psami s menom Linda, nepoviem, o ktoré mesto ide – ale vy, čo viete, určite viete, kde to je...

Tak teda, za tým mestom, keď prejdete cez cestu, kde sa dve rieky zlievajú do jednej (a nikto doteraz nezistil, prečo tá voda tam občas bublá aj keď neprší), a pôjdete ešte asi dva kilometre, dostanete sa ku krásnej zátoke. Vedľa nej je letisko. Ale nie len tak hocijaké – malé, skromné, určené pre tie lietadlá, čo sa nechajú ťahať na špagáte ako hrkálky pre dospelých chlapov v kríze stredného veku.

Tu si to raz namierila partia chalanov: Maťo, Mišo, Miro, Rudo a Jožo. Reálni chlapi z mäsa, kostí a pivného brucha. A ako správna partia, išli stanovať. Nie preto, že by milovali prírodu – ale preto, že tam nebola Wi-Fi, ženy, a hlavne tam nikto nerobil problémy, keď pili od rána.

A teraz aby sme mali jasno – oni nešli „na guláš“. Guláš bol možno v pláne... ale niekde medzi „keď bude čas“ a „ak ešte budeme vedieť rozprávať“. Ich pravý dôvod výletu bol úplne jasný:

Pivo.

Vodka.

Pivo s vodkou.

A Miro – tradične – červené víno s Colou. (Kto si to raz dá, pochopí, že svet môže byť ešte horší než si myslel.)

...Ich tábor bol postavený v rekordnom čase. Rekordom tu však nemyslíme rýchlosť ako na súťaži skautov, ale fakt, že ešte ani nerozložili stany a už znelo to osudové pšššt – prvé pivo sa otvorilo.

Ostatné veci mohli počkať. Stany, spacáky, karimatky, dokonca aj to, kde vlastne budú spať – to všetko malo ešte more času. Prvoradé bolo posadiť sa, otvoriť fľaše, a začať preberať život. Teda, ich verziu života. Takú tú, kde sa všetko točí okolo toho, kto kedy čo pil, koho stretol, ako ho „tá jedna“ nechala a ako dobre sa raz pred dvoma rokmi varil guláš, len keby ho Rudo vtedy nesolil ako chodník v januári. Alebo ako Jožov guláš mal zemiaky už pri jedení, stále v studenej vode vedľa ohniska

Rozhovory sa plynule presúvali medzi minulosťou, ženami, prácou, ženami, politikou, ženami, a tým, ako je červené víno s Colou podceňovaný nápoj mužov s charakterom (tento názor prezentoval najmä Miro, samozrejme s fľašou v ruke).

Hladina alkoholu stúpala. Ale keďže boli všetci zocelení rokmi tréningu – svadby, oslavy, Silvestry, víkendové grilovačky, utorky – na prvý pohľad by si si možno ani nič nevšimol. V ich očiach bola stále tá sústredená iskra sebavedomia a falošnej triezvosti, ktorú pozná každý, kto už niekedy stál v zrkadle po piatom pive a povedal si: „Som v pohode.“

Lenže vonkajší pozorovateľ – keby tam teda nejaký bol (napríklad veverička, čo si chcela len pokojne zjesť šišku) – by veľmi rýchlo spozoroval, že niektoré struny na tom ich duševnom klavíri sú už jemne povolené. A niektoré znejú rovno falošne. Maťo začínal vetu, ale končil niekde inde. Rudo sa snažil oprieť o strom, ktorý tam nebol. A Jožo sa z nejakého dôvodu rozprával s plastovou fľašou, ktorú volal „Patrícia“.

Ale stále to bolo len zahriatie. Večer sa ešte len rozbiehal.

Prišiel čas sa okúpať. Slnečné lúče pražili, pivo pracovalo ako malý chemický závod v ich žalúdkoch, a rieka volala. Chalani odbehli z tábora – stačilo len pár krokov a už boli v prúde, ktorý síce osviežil, ale nerozbil alkoholový štít. Skôr ich len jemne pleskol po tvári – ako babka, keď zistí, že si jej vypil kávu s rumom.

Maťo a Mišo sa bez zaváhania vyzliekli donaha. Komu by sa chcelo riešiť plavky, keď máš za sebou štyri pivá a vodku? Rozbehli sa ku konáru, čo visel ponad rieku, a začali sa na ňom hompáľať ako dve opice na cukre. Ich mužská pýcha sa vo vetre rozhojdala ako bojová vlajka slobody.

A vtedy to zaznelo prvýkrát.

„Vretenice!!!“ zareval Maťo a otočil sa do sveta ako prorok s otvoreným poklopcom.

Všetci vybuchli smiechom. Nebolo treba vysvetľovať. Tí dvaja sa hojdali nad riekou a ich „vretenice“ tancovali ako v dokumente z National Geographic, len bez Davida Attenborougha.

Od toho momentu to slovo zľudovelo. Už nešlo o plazy. Bolo to nové zaklínadlo, nový pozdrav, nový spôsob, ako vyjadriť opitú hrdosť aj absurdnú jednotu. Vretenice sa stali motívom dňa. Keď Miro zadelil hlbokú myšlienku o ženách a vínnej kultúre, Mišo iba sucho dodal: „To vraví muž s vretenicou ako z Tesca.“

Neskôr, keď Maťo skúšal prejsť cez žihľavový pás len tak, bez treniek, lebo „chlapi to dajú“, kričal opäť „Vretenice!!!“ – tentoraz s tónom medzi hrdinstvom a utrpením.

A večer, keď Rudo pri ohni začal recitovať slovenskú hymnu s hliníkovou plechovkou na hlave, zakončil to: „Za Boha, za národ… a za naše vretenice!“

Jožo vytiahol podladenú gitaru, ktorá znela, akoby jej niekto nalial borovičku do rezonančnej dosky – ale chalanom to vyhovovalo. Začal brnkať staré slovenské odrhovačky a ostatní sa okamžite pridali. V temnej noci znela ich neoficiálna hymna:

„Telo si so mnou robí čo chce…“

A veru, robilo.

Keď spev ustal a z tábora sa vytratili slabšie kusy, ostala len osvedčená trojka – Miro, Jožo a Rudo – tvrdé jadro večera.

Miro, známy medzi kamarátmi ako „ten, čo má vždy všetko“, vytiahol papieriky, trochu trávy a s absolútnym pokojom začal šúľať jointa. Robil to s eleganciou skúseného rollmajstra. Keď bol hotový, zdvihol prst ako profesor pred prednáškou a povedal:

„Žiadne dumáky chalani. Bavíme sa.“

Jožo a Rudo sa zasmiali, prikývli a pustili si kolovať larvu. Po prvom šluku sa začalo niečo meniť. Všetko bolo ešte v poriadku… až na to, že obloha zrazu prestala byť oblohou. Vyzerala ako starý monitor, aký mali v škole v učebni informatiky. Hviezdy sa začali triasť ako pixely pri zlom kábli.

Jožo si utrel oči:

„Človeče, ten Veľký voz… bliká?“

Rudo sa poškrabal na brade a odvetil:

„Sme fakt na šrot… toto je cool.“

A skôr než niekto stihol povedať „daj ešte raz“, celá nočná obloha sa im zlomila ako stará grafická karta. Hviezdy ich vtiahli do spánku – nie bežného, ale takého, čo sa nedá zobudiť budíkom, iba reštartom systému.

Miro ešte chvíľu civel hore, držiac jointa ako fakľu poznania, a zamrmlal:

„Toto bola larva deluxe...“

A potom aj on padol dozadu a zmizol v tichu, v ktorom už nehrala ani gitara.

Ráno.

Jožo sa prebral ako prvý. Hlava mu síce jemne bzučala, ale nie natoľko, aby nerozoznal, že je ešte nažive – a že všetci ostatní sú rozhádzaní po lúke ako nepodarené figuríny z autoškoly.

Zaklial, natiahol si mikinu, ktorú mal pod hlavou namiesto vankúša, a priložil na oheň. Zvyšky pahreby síce ešte tleli, ale ráno – aj keď je leto – vie byť zubaté ako svokra po nočnej. A ranná rosa na tele nepôsobí ako wellness, skôr ako trest za opilstvo.

Postavil vodu na kávu v ešuse, ktorý ešte nevidel Jar ani Pur, a pokrčil plechovku piva, ktorú včera nikto nedopil. Otvoril ju, pričuchol, prehodnotil životné rozhodnutia, ale aj tak si chlípol.

"Pivo je večné, len pena zradí," zamrmlal si popod nos.

Postupne sa začali dvíhať aj ostatní – najprv Miro, ktorý vyzeral, že stále rieši matrix hviezd, potom Rudo s výrazom človeka, čo sa práve reinkarnoval, a nakoniec aj Maťo a Mišo, ktorí namiesto "dobré ráno" povedali len "kur... kde mám druhú šlapku" a "kto ma v noci prehrabával?"

Niekto, zrejme Rudo, spravil chleba s paštétou, hoci tvrdil, že jedol niečo podobné aj na vojne a prežil.

A aby reč nestála, a krvný tlak nestúpal prirýchlo, niekto automaticky vytiahol fľašu vodky, čo ostala len zázrakom – a možno aj preto, že ju večer nestihli dopiť, keď ich Mirova larva poslala do krajiny zaslúženého bezvedomia.

Jožo zdvihol plastový pohár a s typickým prísnym výrazom zavelil:

„Lebky pijú!“

Okamžite sa ozvalo zborové:

„Lebky žijú!“

Niektorí sa smiali, iní len nostalgicky prikývli. Klub, ktorý kedysi Jožo založil, mal svojich zlatých päťdesiatpäť členov. Dnes už to nebolo ako kedysi, ale duch zostal.

A tak začalo ďalšie kolo – nie kvôli opici, ale zo zásady. Lebo ak je niečo isté, tak to, že stanovačka bez ranného štamperlíka nie je stanovačka, ale iba zle vyspatá noc v prírode.

Najhoršie na celej situácii bolo, že aj keď si chalani na nákupe presne vyrátali, koľko kto vypije, a všetko prepočítali na tri dni, tá posledná fľaša bola naozaj posledná. Nie že by boli triezvi – to nie –, ale jednoducho nebolo čo piť.

A v takejto krízovej situácii niet času na filozofovanie, váhanie ani smútok.

Rozhodnutie padlo rýchlo a jednoznačne:

Treba ísť nakúpiť chlast!

Veď je sobota ráno a čo budeme piť do nedele?

A hlavne – večer majú prísť aj nejaké baby. To nie je čas na suchoty a smutné pohľady do dna prázdnej fľaše.

Maťo, ako samozvaný líder výpravy, vzal na seba zodpovednosť:

„Poďme na to, bratia. Máme čas do večera, ale nebudeme to tu robiť zo srdca!“

Jožo sa už začal prehrabávať v batohu, či nemá nejakú mincu na automaty, Mišo hľadal kľúče od auta a Rudo len s ťažkosťami ovládal svoj ranný výraz, ktorý kričal:

„Prečo ja?“

Ale chalani vedeli jedno: v ich svete je najhoršie nie hlad, nie únava, ale nedostatok alkoholu pred očakávaným večerom s babami.

Keď sa chalani vracali z nákupu, niečo im nesedelo. Cesta späť bola podozrivo prázdna. Žiadne autá. Žiadni cyklisti. Dokonca ani ten otravný dedo so psom, ktorý ich vždy ofrflal, že „mládež je dnes len banda hlupákov a degenerátov s pivom v ruke“.

Teraz bolo ticho.

Ticho ako v rádiu po výpadku elektriny.

Miro, ktorý bol ešte stále jemne prifarbený asi štyrmi litrami červeného zo včerajška, sa poškrabal na brade:

„Nezdá sa vám, že všetko je nejaké... veľmi v poriadku?“

„Akože... až tak v poriadku, že to smrdí?“ doplnil Jožo a otočil sa k opustenému obchodnému domu, ktorého dvere boli otvorené dokorán a svetlá ešte blikotali, ale ani živej duše.

„Čo ak...“ začal Rudo, ale skôr než stihol vysloviť čokoľvek rozumné, zakopol o igelitku s vodkou a spadol do trávy.

Chalani si sadli pri krajnici, otvorili jedno pivo „na zamyslenie“ a začali uvažovať.

„Možno je sviatok.“

„Možno sú všetci na futbale.“

Jožo sa postavil a rozhliadol. Cesta zívala prázdnotou. Stromy sa nehýbali. Vtáky ticho. Ani komáre. Čo bolo asi najstrašidelnejšie.

Miro si skúšal zapnúť mobil, no na displeji mu nabehlo len zvláštne „X“ namiesto signálu. Pre istotu ho prepol na režim lietadlo.

„Alebo je sviatok, o ktorom nikto nevie. Tajný štátny sviatok. Dnes je deň bez ľudí.“

„Alebo... všetci išli na jedno veľké stretko a nás nepozvali.“

„Možno bola nejaká... neviem... evakuácia? Mobilizácia? Výstraha?“

„Čo, vojna?“ opýtal sa Rudo.

„Možno. A my sme ju prechlastali.“

Chvíľu ticho sedeli.

Ich mozog poháňaný alkoholom fučal ako parná lokomotíva. Bolo jasné, že nemajú šancu vymyslieť nič rozumné.

„No... ak je vojna, sme najlepšie pripravení,“ zahlásil Jožo, zdvihol fľašu s vodkou ako zástavu a zakričal:

„Za mier, do boja a za každého panáka, čo padol pred nami!“

Chalani vyprskli smiechom, ale vnútri to trošku škrípalo. Čosi nesedelo. Cítili to ako keď piješ pivo a zrazu zacítiš chuť vody.

Keď prišli späť do tábora, niečo nebolo v poriadku. Nevedeli presne čo.

„Niečo tu smrdí... a nie som to ja, prisahám.“

Stan bol otvorený, zips rozopnutý až na doraz, karimatky posunuté. Batohy boli trochu inak, ako ich nechali.

„Niekto nám šmátral vo veciach,“ skonštatoval Rudo.

„Ale nič nezmizlo.“

„Aj tak to bol určite len jeleň. Lesný zvedavec.“

Nikto nechcel rozmýšľať hlbšie. Pivo sa ešte chladilo v potoku, fľaša vodky prežila cestu bez úhony, a tak sa rýchlo vrátili k základnej misii: pokračovať v neriešení sveta.

Podvečer

Oheň znova plápolal, hral sa soundtrack „najväčších slovenských hitov, čo neprešli rádiom“ a nálada sa vrátila do bežného stavu — mierne opitá neistota.

„Idem na veľkú,“ zahlásil Maťo a zmizol za kríky.

O pár minút nato sa vrátil so zvláštnym výrazom.

„Chalani. Poďte so mnou. Musíte niečo vidieť.“

“Už ma znova nenachytáš, nikto nie je zvedavý na to čo si vyprodukoval,” zamrmlal Rudo.

”Nie, vážne, poďte sa pozrieť!” Znel naliehavo a tak ich ukecal.

Za prvým pásom stromov, kde zvyčajne chodili „robiť potrebu“, bola v blate obrovská stopa. Asi meter dlhá, lesklá, slizká, ako keby sa tam preplazil gigantický slimák s topánkami. Tiahla sa smerom od lesa ku táboru... a potom prudko odbočovala.

„To... je čo?“

„Zmutovaný had. Alebo niekto s fúrikom a úpalom.“

Bolo ticho.

„A čo ak... je to niečo, čo nás v noci sledovalo?“

„Kašli na to! Poďme sa baviť, tu kukáme na nejaký sopeľ v tráve.” A tak sa nejak s tým všetci vysporiadali a neriešili.

Neskôr v noci

Kým sa smiech a piesne striedali s podguráženými filozofickými úvahami o živote, Rudo náhle zmeravel.

„Počkajte... Pozerajte sa tam.“

Ukázal do vysokej trávy neďaleko ohniska.

Tráva sa vlnila, pomaly, ale pravidelne, akoby sa k nim blížilo niečo veľké a tiché. Všetci zmĺkli. Vzduch bol hustý ako pred búrkou.

„To je vietor?“

„Nefúka.“

„Zver?“

„To by bolo rýchlejšie. Toto je... opatrné.“

Tieň sa črtal nízko nad zemou. Nič nebolo vidieť, len tráva sa ohýbala v dokonalej línii. A potom — zastalo to. Asi desať metrov od nich. Ticho. Ani lístok sa nepohol.

„Niekto nás sleduje.“

„Nie niekto. Niečo.“

„...daj mi tú fľašu.“

Oheň im ešte praskal, chlapci sedeli okolo, tváriac sa, že je to normálny večer, no v skutočnosti každého z nich oblial studený pot ako tá pivná pena, čo im ešte ostala v krígľoch.

Z lesa sa ticho vynorili tri prísne slimákovité kreatúry, čo vyzerali ako keby im zabudli vypnúť kyselinu z kuchyne. Nefungovali žiadne slová, lebo chalani vedeli, že ak otvoria ústa, skončia na obed týchto odporným tvorov – čo ale v ich stave neznie až tak zle. Lenže ticho! Žiadne kecy, len nervózne popíjanie.

Slimáci, čo vyzerali ako keby sa práve vyliahli z tých najkyslejších pivných zvyškov, začali okolo ohňa fŕkať akúsi slizkú kyselinu. Tráva začala bublinkovať a oheň sa zdalo, že chce utekať do najbližšej pivnice.

Miro na to pozrel a šepol:

„Čo je toto, pivné duchy?“

Jožo sa na gitaru ani neodvážil brnknúť – všetci vedeli, že keby začal, slimáky by ich všetkých použili na mazanie tej kyseliny.

Slimáky sa pomaly odplazili späť do tmy a zmizli v lese tak ticho, ako prišli. Chalani ešte chvíľu sedeli pri ohni a s vážnymi aj podnapitými tvárami debatovali, čo to vlastne bolo.

„Mutanti,“ povedal niekto.

„Nie, to boli roboti, určite. Mali taký divný lesk,“ namietol druhý.

„Ja hovorím, že to bol len zlý trip z tej slivovice,“ zasmial sa Mišo.

„Alebo že by mimozemšťania?“ zamyslel sa Jožo, no nezdalo sa, že by žartoval.

„Alebo rádioaktívne potvory z Jaslovských Bohuníc. Veď tam vraj aj trávnik svieti v noci,“ zahlásil Rudo ktorý tam jedno leto pracoval a nalial si ďalší pohár.

„Tak preto nám chutí tá vodka tak divne...“ uchechtol sa Mišo.

Každý mal svoju teóriu, ale s každým ďalším pohárom sa hlasy postupne zlievali do ticha. Alkohol spoľahlivo pohltil aj posledné otázky a odpovede, až nakoniec jeden po druhom zaspali. Oheň ešte chvíľu žil, ale noc už bola pokojná.

Ráno potom, alebo jak sme skoro skončili ako prísady v ich kuchyni

„Hej, pozrite na tú lúku! Vyzerá to, že sa tu preháňal slimák, ktorý prešiel cez horúcu žehličku,“ zahlásil Rudo, zatiaľ čo prechádzal cez zvyšky zničeného porastu.

„A tie stopy?“ Maťo vyzeral, ako keby sa práve zobudil po trojdennom maratóne piva a ginu. „Čo je toto? No, jasné, slimáky s kyselinou. To som fakt ešte nevidel...“

Miro si dal ešte pohár vína a povedal:

„Dobre, chalani, máme problém... Ale kto nám zaručí, že tie slimáky nie sú tu na pivnej párty tiež?“

Jožo sa zasmial: „Ak áno, tak im môžeme naliať a možno nás nechajú žiť!“

Ráno bolo akési rozmazané. Chalani nevedeli, či to, čo videli, bol sen, trip, alebo len príliš veľa piva a ešte viac alkoholu.

„Čo to bolo?“ spýtal sa Maťo , keď si znovu priložil plechovku k ústam. „Slimáky? Alien slimáky? Alebo len mojich pár posledných mozgových buniek?“

„Neviem, ale čo viem,“ pridal sa Mišo, „že sme do večera pivo nemali a baby? Tie sa vykašlali na nás bláznov a vôbec neprišli.“

„No jasné,“ hlesol Jožo, „keď prídu slimáky a vy si namiesto toho dávate pivko, ženy sa zľaknú a odídu. Asi majú lepší vkus.“

Naplnili zvyšné fľašky, dopili čo ostalo, ale vedeli jedno — bude treba zas vyraziť na nákup.

„Kto to počítal, to pitie? Mali sme to mať až do dnešného večera a ono zrazu zmizlo,“ šomral Rudo.

„Ešteže je nedeľa,“ uškrnul sa Miro, „a my sme stále pripravení na bitku — s čímkoľvek, aj so slimákmi.“

„Takže čo? Výprava číslo dva — zásoby alebo smrť!“ zvolal Maťo a všetci sa zasmiali, zatiaľ čo si pomaly plnili fľašky.

***

Mesto bolo mŕtve. Nie ako že piatok večer po záverečnej, ale skutočne mŕtve. Nikde ani noha. Doslova. Ani pes, ani predavačka z potravín, ani tá stará pani, čo vždy zalieva kvetiny na balkóne v trojposchodovej. A predovšetkým — žiadne baby.

„Ticho jak vo filme o konci sveta,“ zahuhlal Jožo, keď vystúpil z auta s taškou od Lidla, ktorú si už niekoľko rokov recyklovali všetci.

„Len bez Brucea Willisa a s oveľa horším rozpočtom,“ dodal Miro a potkol sa o niečo, čo vyzeralo ako slimáčia verzia hadice z umývačky riadu. Ale slizká.

Ulice pokrýval sliz – hustý, priesvitný, s jemným zelenkavým odleskom ako rybací aspik po týždni v chladničke. A tam, kde bola kedysi autobusová zastávka, sa tiahli do kruhu obrovské slizké stopy. Vyzerali ako crop circles, ale len ak by ich robil opitý slimák s nadváhou a umeleckými ambíciami.

„Toto by si zaslúžilo Insta post,“ šepol Mišo, držiac mobil, ktorý mu kvôli slizu už tretíkrát vypadol z ruky.

Zrazu sa to stalo. Zbadali ju.

Na konci ulice, v tichej modrastej bubline, levitovala žena. Ani neplakala. Len tak si tam visela, ako keby sa práve vznášala do neba cez bublifuk. Nad ňou sa vznášala čudná forma... niečo medzi lampou a obrovským slimákom. Svetielkovala, blikali jej chápadlá a vydávala tiché blorb-blorp-blorp.

„To je...“ zašepkal Rudo.

„...baba v bublifuku...“ dokončil Jožo.

Všetci zostali stáť. Mierne naklonení. Možno to bolo alkoholom, možno šokom.

Po chvíľke sledovania nastala dilema.

„Prečo nás nevidia?“ spýtal sa Maťo. „Alebo im smrdíme?“

„Alebo hľadajú len ženy?“ navrhol Miro.

„To by vysvetľovalo, prečo sme tu všetci, ešte stále... ehm... neodnosení.“

„Alebo sa im proste hnusíme, vieš... pivné bruchá, pot, chlpy na chrbte...“

„Abo vedia, že my im túto planétu dobrovoľne necháme, len nech nám dajú pivo.“

Všetci prikývli. Ale pohľad mali upretý na tú ženu v bubline. Tá zrazu puf a zmizla.

Slimák. Obrovský, lesklý, mimozemský slizomor. Plazil sa k nim ticho, ale nezadržateľne. Chalani stáli na ulici ako sochy – len slabo klopkali zubami od napätia... alebo ešte od opice, to sa už ťažko dalo rozlíšiť.

Nebol to obyčajný slimák. Vyzeral ako niečo, čo vzniklo, keď sa stretne francúzska kuchyňa s vesmírnym hororom. Mal chápadlá, ktoré sa pohybovali ako antény, a z každej strany sa šinul mazľavý hlien. Chrrr... škrk... blorb... Tichý, ale jasný zvuk smrti. Alebo vlhkej obludy na love.

A potom to prišlo.

Maťo práve dojedal chleba s masťou, posypaný luxusne — ako povedal sám — „súrodou dávkou soli“. V jednej ruke mal ešte otvorenú soľničku. Pozrel sa na slimáka, slimák ho nevidel, ale zato jednoznačne počul... lebo zastal. Zdvihol jednu slizkú chápadlovú anténu. Zamieril priamo na nich.

„Kokos...“ zašepkal niekto. Nik sa nepohol. Všetko stíchlo.

A Maťo ... inštinktívne... bez rozmýšľania...

Hodil po ňom soľničku.

Plastová soľnička s obrázkom kravičky dopadla na hlavu mimozemského slimáka a rozhodla dejiny.

Ozvalo sa syčanie. Hlasné. Strašidelné. Ako keď sypeš soľ do vriaceho oleja. Slimák začal peniť. Otočil sa na seba. Jeho telo sa začalo bublať, prskať a meniť na niečo ako zmes motorového oleja a zvyškov z grilovačky.

„Šak... on sa... rozpúšťa?!“ zvolal Jožo, ktorý ako vždy stál v croskách bez ponožiek, pripravený utekať, ale aj nie.

Všetci len pozerali, ako sa slimák premenil na kolomazový fľak. Uprostred toho niečo zablikalo – možno mozog, možno mimozemský USB kľúč – a potom ticho.

Maťo sa pozrel na prázdnu ruku.

„To bola soľ... obyčajná kuchynská...“ zašepkal.

„Nie je obyčajná, kamoško,“ povedal Miro a pomaly mu položil ruku na rameno. „To je slovenská soľ. Miešaná so slzami generácií, čo vyrábali domácu slaninu.“

Jožo sa načiahol do tašky a začal baliť soľ do servítok. Precízne, ako keby zabaľoval darček na Vianoce pre starú mamu, lenže tu nešlo o ponožky, ale o smrtiace soľné bomby. Maťo vedľa neho dopĺňal arzenál o fľašky vodky, „pre každý prípad, ako náhradný plášť,“ ako povedal s vážnosťou plukovníka.

„To by nám neverili ani na polícii,“ šepol Miro, keď balil poslednú dávku kuchynskej smrti a schoval ju do ponožky.

Zrazu sa z tieňa obchodu ozvalo:

„Hej chalani... aj vás nechali tie... tie... beštie na pokoji?“

Pred nimi sa zjavil chlapík. Očividne ešte pod vplyvom včerajšieho tankovania, no žil. Ledva stál na nohách, ale žil. Hádal by si, že to je lenivý duch, ale keď sa potkol o vlastnú nohu a spadol do krabice so zemiakmi, bolo jasné – je to človek.

Prešli ďalej. Pri krčme na lavičke spali ďalší dvaja, pripomínali prastaré sochy. Ruky prepletené, fľaša v lone, výraz blaženého bezvedomia.

Jožo sa zastavil, otočil sa a zamyslene povedal:

„Počujte… uvedomujete si, že všetci, čo tu ostali… sú opití?“

Ticho.

Maťo sa pomaly nadýchol a dodal:

„Ty brdo… chlast nám zachránil život. Sme neviditeľní… vďaka promile!“

Miro vytiahol jednu fľašu a pozrel sa na ňu ako na svätý grál.

„To si mali rozmyslieť, bratia slizu.“

V momente im to všetkým došlo. Alkohol = ochranný plášť, soľ = zbraň hromadného ničenia. Slimáci sa musia triasť v slizkých chápadlách.

A tak vyrazili. Ozbrojení servítkovými bombami, soľou, fľašami vodky a vykriveným zmyslom pre hrdinstvo.

Epilóg

Nad Zemou sa vznášala obrovská slimačia materská loď, poškriabaná, ofľakaná a jemne páchla po masti a cesnaku.

Vo vnútri hlavného veliteľského slizu sedel generál Glurx, s hlavou v chápadlách, a pozeral do logu poslednej misie. Všetky oddiely hlásili straty. Oddiel Alfa – rozpustený pri kontajneri za krčmou. Oddiel Beta – spálený soľnými bombami v diskotékovom klube. Oddiel Gama – zmizol po tom, čo vtrhol na chatu plnú opitých dôchodcov, ktorí si práve varili guláš.

Na stole pred ním stál slizký pohár s nápisom „Najlepší veliteľ galaxie“, krivo nalepený štítok a základňa z podivnej želatíny. Bola to len trofej, ktorú si sám vyrobil z recyklovaného slizu. Glurx sa na ňu pozrel, potom na záznamy misií, a potichu si povzdychol:

„To bol… pekne blbý nápad,“ zachrapčal generál Glurx a slizavo si povzdychol.

„Letieť na túto planétu… samá slaná voda, v supermarketoch regály plné soli, a viac než polovica populácie je neviditeľná, pretože je neustále opitá.“

Vedľa neho zronený poručík Slorx prevrátil očné tykadlá a dodal:

„A tí, čo nie sú opití… sú deti. Ale tie nás rovno solili s plastových fliaš. Jeden slimák sa ešte nerozpustil, a už ho striekali soľným sprejom!“

Vedľa neho sedel poručík Slorx, ktorý si nervózne čistil tykadlá už po štyridsiaty krát. Mal mimozemský tik, ktorý si odniesol zo stretnutia so slovenským jedálničkom.

„Sníva sa mi... o kryštáloch... a chlebe s masťou...“ šepol trasľavo.

„Zbaľte sa. Odchádzame,“ zavelil Glurx a pritlačil chápadlo na slizový panel.

Keď sa Glurx rozhodol, že už majú toho slovenského šialenstva plné tykadlá, stlačil veľké zelené tlačidlo so symbolom slimačieho úniku. Loď sa pomaly odlepila od orbity a začala odlietať s hrdelným bublaním, pričom za sebou zanechávala na oblohe obrovskú sivomodrú stopu – slizkú čiaru, ktorá vyzerala ako keď niekto nakreslí grafitovou ceruzou cez oblohu, ale namiesto olova použije želé. Loď zavrčala, zapískala, a so zvukom ako keď niekto stúpi do mokrého machu sa zdvihla z orbity a zmizla v diaľke.

***

Na zemi, pri ohni, sedeli piati hrdinovia.

Jožo si z úcty nalial štamperlík, pozrel na nebo a povedal:

„Chalani… myslíte, že sme práve zachránili planétu?“

Maťo odhryzol z chleba s masťou:

„Neviem. Ale viem, že mám ešte dve bomby a pol litra. A to mi zatiaľ vždy stačilo. Keby som vedel, že soľ zachráni svet, solil by som guláš menej ako Rudo!“.

...a priložil na oči mikinu, keď sa z oblohy začali sypať trblietky ako korálky z deravého náhrdelníka.

Niektoré dopadli na spacáky. Jedna sa rozbila o prázdnu fľašu a rozžiarila nápis Absolut.

Ticho.

Potom Jožo povedal.

„Chlapci... máme problém. Myslím, že sme sa prechlastali do paralelnej reality.“

Miro vytiahol soľničku, pozrel sa do nej ako do prázdneho vesmíru a s úctou šepol:

„Na zdravie.“

Slovo autora:

V skutočnosti neexistuje žiadna realistická situácia, v ktorej by vám alkohol mohol zachrániť život tak, ako v tomto príbehu.

Naopak – keď vám niekto povie, že „alkohol pomáha zabudnúť“, je dobré si uvedomiť, že práve vtedy sa zvyčajne začína niečo, na čo sa zabudnúť nedá.

Tento text je absurdný, pretože taká je aj myšlienka, že sa dá utiecť z reality pomocou fľaše.

A preto – nepite!

Ale ak už musíte – aspoň si neberte do lesa fľašu alkoholu s menom Patrícia. Tá vie veci, ktoré by ste nechceli vedieť.