Zhasni, kým máš oči

Kolonizačná loď Aetheris visela nad neznámou planétou ako mŕtvy kolos, jej trup pohltený tieňmi prázdnoty. Dvesto rokov kriogenického spánku, dvesto rokov, keď hviezdy mlčali. Teraz sa jej systémy prebúdzali – pomaly, neochotne, akoby loď vedela, že niečo nie je v poriadku.

Veliteľka Mira Solanová sa prebrala v aktivačnej komore, pľúca plné chladného vzduchu. Okolo nej sa rozpúšťala hmla kondenzátu, no ticho bolo nepríjemné, ako keď niekto zadržiava dych. Pred očami jej blikol displej:

POSÁDKA: 5 z 6000 aktivovaných. SYSTÉMY: Kritické. STATUS: Neznámy.

„Čo do…?“ zamrmlal technik Corin, jeho tvár bledá, oči červené od kryogénneho šoku. „Kde sú ostatní?“

Mira sa oprela o stenu, srdce jej bilo nepravidelne. „Kapsuly. Skontroluj kapsuly.“

Chodba von z komory sa otvárala s kovovým zavrčaním. Za dverami nebolo nič – len tma, prerušovaná slabým pulzovaním núdzových diód. A zvuk. Tiché, rytmické šepkanie, akoby sa steny lode modlili v neznámom jazyku.

V hlavnom habitate našli prvú stopu života. Žena – ak ju ešte mohli nazvať človekom – sedela skrčená pod rozbitým panelom. Vlasy mala zlepené od špiny, koža bledá ako papier. Oči jej žiarili, no nie strachom. Niečím horším.

„Nevidí, kým svietite,“ zašepkala, hlas krehký ako sklo. „Zhasnite. Zhasnite, kým máte čas.“

Mira zdvihla svietidlo, no žena sa prudko hodila k stene, akoby ju svetlo pálilo. „Nie! Vidí vás! Vidí cez vás!“

Corin stuhol, ruka na pištoli. „Čo vidí? Čo je to, dočerta?“

Žena sa zachvela, jej prsty šmátrali po podlahe. „Fotónový reaktor. Nebol to pohon. Bola to… brána. Niečo sa cez ňu dostalo. Niečo, čo žije v lúčoch.“

Mira pocítila, ako jej telo ochladlo. Fotónový reaktor – technológia, ktorá rozkladala svetlo na kvantové vlny, aby prekonala priestor. Vedci ho nazvali „skok cez nekonečno“. Nikdy nehovorili, čo leží na druhej strane.

„Čo je to?“ spýtala sa Mira, hlas pevný, no vnútri cítila paniku.

„Nie je to živé,“ šepla žena. „Nie je to mŕtve. Je to… ozvena. Svetlo, ktoré sa naučilo myslieť. Používa vaše oči ako zrkadlá. Keď svietite, nevidíte vy. Vidí ono.“

Z chodby sa ozvalo škrípanie – nie kovové, ale organické, akoby sa niečo vlnilo cez trhliny v stenách. Mira stiahla svietidlo. „Corin, vypni osvetlenie. Teraz.“

„Mira, to—“

„Teraz!“

Diody na strope zhasli, loď sa ponorila do tmy. Žena sa prestala triasť, no jej šepot pokračoval: „V tme je slepé. Ale nikdy neodíde.“

Corin sa oprel o stenu, dych nepravidelný. „Ako to súvisí s reaktorom?“

„Kvantové anomálie,“ zašepkala žena. „Rozbili svetlo na častice, ktoré… nemali byť. Niečo sa v nich zhmotnilo. Nie telo. Vedomie. Cíti vaše myšlienky cez svetlo. Vaše oči sú jeho okná.“

Mira si spomenula na varovania vedcov: „Kvantové vzorce môžu interagovať s neurónmi.“ Považovali to za teoretické. Teraz cítila, ako jej myseľ horí pod neviditeľným pohľadom.

Z tmy sa vynorili dve žiarivé bodky. Nie oči. Odrazy, ktoré pulzovali, akoby sa svetlo samo dívalo späť. Potom štyri. Potom šesť. Mira zadržala dych. „Bežte. Bez svetiel.“

Utiekli do servisnej šachty, ich kroky zneli ako údery kladiva v úzkom priestore. Žena sa plazila za nimi, jej mrmlanie sa menilo na čudný, rytmický spev. Corin šiel prvý, pištoľ v ruke, no jeho dych znel, akoby ho niečo dusilo.

„Mira,“ zašepkal. „Čo ak to nie je vonku? Čo ak je… v nás?“

„Drž sa,“ odsekla, no jeho slová ju zasiahli. Počas školení spomínali „neurálne spätné väzby“ – kvantové častice, ktoré mohli narušiť mozgové vlny. Čo ak to nebola porucha, ale… zámer?

Za nimi sa ozval ston, hlboký, akoby loď sama plakala. Žena zastala, jej nechty škrabali o kov. „Cíti vás,“ zašepkala. „Vaše spomienky. Keď svietite, vidí, čo vidíte. Keď myslíte, kradne, čo ste.“

„Ako to zastavíme?“ spýtala sa Mira.

„Nemôžete. Ste jeho plátno.“

Vtom Corin zakričal – nie bolesťou, ale hrôzou. Mira sa obzrela a videla, ako jeho telo mizne v tme. Niečo ho stiahlo, no nebolo to fyzické. Svetlo v jeho očiach sa rozžiarilo, potom zhaslo, akoby ho niečo vypilo.

Žena zmizla bez zvuku. Len pach krvi a ticho.

Mira ostala sama, srdce jej bilo ako zvon. Červené diódy šachty vrhali tiene, no jeden z nich sa pohol – červená žiara, ktorá pulzovala v rytme jej myšlienok. „Nie si tam vonku,“ zašepkala. „Si vo mne.“

Oči sa rozžiarili pod ňou – nie biele, ale červené, ako žeravé uhlíky v jej mysli. Nehýbali sa. Čakali.

Mira sa plazila ďalej, ruky roztrasené, kým nenašla výlez do technickej chodby. Otvorila poklop a vliezla dnu. Tma bola jej jediným spojencom. Zapla svietidlo – len na sekundu.

Oči boli tam. Na konci chodby. Nepohli sa. Len pozorovali.

Zhasla svetlo, no oči ostali – nie v priestore, ale v jej hlave. Spomienky sa jej miešali: výcvik, hviezdy, tvár jej brata… a oči. V každej spomienke. Ako keby tam vždy boli.

„Potrebujem tvoje oči,“ ozvalo sa v jej mysli. Nie hlas. Myšlienka, ktorá nebola jej. „Aby som mohol byť.“

Mira pochopila. Aetheris nebola loď. Bola brána. Fotónový reaktor neprekonával priestor – otváral ho. Niečo sa pretieklo cez trhlinu. Nie tvor. Nie nepriateľ. Vedomie, ktoré hľadalo formu. A našlo ju v nej.

Každé svetlo bolo zrkadlom. Každý pohľad pozvaním.

Mira sa postavila, ruky pevné, no myseľ roztrieštená. „Nie som tvoja,“ zašepkala.

Ale cítila to. Jej strach už nebol jej. Jej spomienky sa menili, akoby ich niekto prepisoval. A jej ruky… pohybovali sa, akoby sledovali cudzí rytmus.

Tri mesiace neskôr

Záchrannú kapsulu našli v tme, driftujúcu v prázdnote. Vo vnútri sedela Mira Solanová, živá, no iná. Oči mala zašité čiernou niťou, akoby sa bála, že sa otvoria. Na hrudi, vyryté do kože, bolo posolstvo:

Zhasnite. Svetlo nie je vaše. Je jeho.

Keď ju vytiahli, prehovorila – hlas pokojný, príliš pokojný. „Vidí cez nás,“ zašepkala. „A učí sa byť nami.“

Na stene kapsuly bolo vyryté jedno slovo, písmena krivé, ako od detskej ruky: Mira.