Zaprieť Krista

a predsa sa vrátiť domov

Ježiš povedal slová, ktoré dokážu preťať dušu:

„Kto mňa zaprie pred ľuďmi, toho zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“

Keď to človek číta, niečo sa v ňom zatrasie. Nejde o bežné upozornenie. Je to výstraha, priamo z úst Toho, ktorého si kresťan váži viac ako kohokoľvek iného. Táto výpoveď nesie váhu večnosti. A predsa — ak ju čítame bez kontextu milosti, ľahko v nej možno začuť len odsúdenie.

Slovo „zaprieť“ môže mať mnoho odtieňov. Môže to byť vedomé odmietnutie, ako keď niekto prehlási: „Nechcem ťa poznať.“ Ale môže to byť aj tiché vzďaľovanie sa. Slová, ktoré sa nevyslovia, postoje, ktoré sa pomaly premieňajú, rozhodnutia, ktoré časom otupia lásku. Môže sa to stať každému. Mne sa to stalo.

Kedysi som Pána poznal. Veril som. Mal som v srdci jasné svetlo, poznanie, že Ježiš je pravda, život, cesta. Ale život nie je vždy rovný chodník. Prišli roky, ktoré ma vyčerpali. Konflikty v manželstve, hádky, ktoré sa opakovali dookola, neporozumenie, ktoré sa prehlbovalo. A ja som sa, namiesto hľadania Božej sily, otočil iným smerom. Otvoril som sa tomu, čo vtedy vyzeralo ako únik — alkoholu. Nie okamžite, nie ako výkrik, ale ako pomalé, únavné opúšťanie vnútorného svetla. Človek zistí, že piť sa dá aj vtedy, keď ho to neteší. Len aby to na chvíľu stíšilo bolestné ticho.

A tak prešli roky. Štrnásť rokov. Pohár, za pohárom. Čas, ktorý sa zdá byť preč. Hovorím si, že som Boha zaprel. Nielen slovami, ale rozhodnutiami, nezáujmom, opustením toho, čo som vedel, že je pravda. A predsa — neodišiel som úplne. V najhlbšom kúsku mojej duše som vedel, že Ježiš je.

Trvalo ďalších desať rokov, kým som sa pomaly začal vyhrabávať z tej jamy. Bolo to pomalé, bolestivé, ako keď sa človek snaží vyjsť z blata, ktoré ho ťahá späť. Ale niečo vo mne dozrievalo. Postupne som začal chápať, že bez Boha to jednoducho nejde. Že akokoľvek sa snažím, nie je to ono. Mal som strach. Dvadsaťštyri rokov prešlo, ako by ich zožrali kobylky. Vrátiť sa, sa nezdalo jednoduché. Mal som v hlave múr hanby, výčitiek, obáv, či ma ešte vôbec prijme. Ale ten múr bol len v mojej hlave.

Akonáhle som sa rozhodol vykročiť späť, Ježiš ma opäť objal. Nie s podmienkami, nie s chladom, ale s tým istým milosrdenstvom, ktorým čakal márnotratného syna. Objatie, ktoré nepočíta roky, len návrat. Objatie, ktoré ma uzemnilo a zdvihlo zároveň.

Keď dnes čítam príbeh apoštola Petra, nachádzam sa v ňom. Aj on Ho zaprel. Nie raz, ale trikrát. S prísahou, s hrôzou v očiach, keď si myslel, že je koniec. Ale nebolo. Ježiš ho nezavrhol. Ba naopak — znova ho povolal. Nielen ako učeníka, ale ako pastiera. A tak si uvedomujem, že slabosť a strach ešte nie sú koniec. Že Božia milosť siaha ďalej než pád.

Niekto by mohol namietať, že existujú verše, ktoré hovoria o nemožnosti návratu — o odpadlíkoch, ktorí už nemôžu byť privedení k pokániu. Je to vážne slovo, Hebrejom 6:4–6. Ale ak ho čítame pozorne, nehovorí o tých, ktorí zlyhali a ľutujú. Hovorí o tých, ktorí raz poznali a vedome, naplno, definitívne zavrhli Krista — ukrižovali Ho znovu vo svojom vnútri a nechcú Ho späť. Nie je to o boji, ktorý niekto prehral. Je to o vojne, ktorú niekto odmietol vôbec viesť.

Ak je v srdci túžba, ak je v očiach pokánie, potom sa ešte nič neskončilo. Skutočný koniec prichádza len vtedy, keď si človek zatvrdí srdce natoľko, že už nechce byť dotknutý. Ale ak v nás ešte je niečo, čo Ho hľadá, potom Boh nezatvára dvere.

Márnotratný syn prehajdákal všetko. Odišiel. Vzdialil sa. A predsa, keď sa v ňom niečo pohlo, keď si spomenul na dom, otec ho neodmietol. Nepovedal: „Zaprel si ma. Tvoje miesto je obsadené.“ Naopak — bežal mu v ústrety. Objímal ho ešte predtým, než stihol vysloviť celú vetu ospravedlnenia.

A ja dnes viem, že som ten syn. Žil som ako keby Boh neexistoval. Rozhodoval som sa, akoby bol ďaleko. Piliere, ktoré som raz poznal, sa rozsypali pod náporom života. A predsa — keď som sa obrátil späť, On tam bol. Nie so zbraňou v ruke, ale s otvorenou náručou. Nie s výčitkami, ale s prijatím.

Ježiš povedal, že kto Ho zaprie pred ľuďmi, toho aj On zaprie pred Otcom.

Ale hovoril to tým, ktorí sa Ho hanbia, ktorí Ho odmietajú, ktorí Ho pred svetom zrádzajú zo strachu alebo z pýchy a nechcú nič viac. Nehovoril to tým, ktorí padli, ale volajú na Neho. Nehovoril to tým, ktorí sa síce vzdialili, ale túžia po návrate.

Slová o zapretí sú vážne.

Ale ešte vážnejšia je Božia milosť.

Tá, ktorá siaha hlbšie než náš pád, širšie než naše zlyhanie.

A tak dnes viem, že hoci som padol, nebol som opustený. Hoci som žil roky v temnote, svetlo nevyhaslo. A hoci som zlyhal ako kresťan, Boh ma nezaprel ako syna.

Je to príbeh, ktorý si nenárokujem len pre seba. Je to príbeh, ktorý Boh píše znova a znova. Možno aj vo tvojom živote.

Tvoja slabosť nie je koniec príbehu

Možno si aj ty prešiel tmou. Možno si žil ako keby Boh nebol. Možno si otvoril dvere inému duchu, ako som to urobil ja.

Ale dnes si tu. A to nie je náhoda.

Ježiš povedal:

„Toho, kto ku mne prichádza, nevyženiem von.“ (Ján 6:37)

Ak si ako Peter — zlyhal si, ale stále miluješ.

Ak si ako márnotratný syn — odišiel si, ale túžiš po Otcovi.

Potom si presne ten, na koho Otec čaká s otvorenou náručou.

Vrátiť sa znamená nebyť zaprený

Ježišove slová o zapretí nie sú pre tých, čo sa vracajú so slzami. Sú pre tých, ktorí odchádzajú s hrdosťou a už sa neobzrú.

Ale ak sa ešte obzeráš — ak máš v srdci túžbu patriť Kristovi — potom ťa On nezaprie.

Tak ako nezaprel Petra.

Tak ako prijal márnotratného syna.

Tak ako mňa po dvadsiatich štyroch rokoch.

Tak aj teba — dnes, tu a teraz.