Za horizontom

Na rozhraní tmy a ešte väčšej tmy, tam, kde svetlo stráca cestu späť, visela v tichu stanica Gravitas – kovový chrám ukotvený k prázdnote.

Ležala ďaleko za orbitou Marsu, v pásme, kde kedysi tancovali asteroidy, no teraz vládla len jediná sila: čierna diera s hmotnosťou stoviek kvadriliónov ton a horizontom udalostí menším než centimeter. Bola to kozmická anomália, výpočtová chyba vesmíru. NEMO. Nikdy Ešte Meraný Objekt. Tak ju pomenovali, keď ju objavili.

Vedci ju nazývali „kľúčovou dierkou do večnosti“. Iní ju volali „tikajúcim srdcom osudu“. A niektorí, tí najopatrnejší, ju označovali jednoducho za pascu.

Stanica Gravitas neobiehala NEMO ako planéta Slnko. Bola k nej pripútaná. Gravitačné laná – vytvorené z exotickej hmoty, ktorá ohýbala samotný časopriestor – držali stanicu v tesnej orbite len pár metrov od horizontu udalostí. Stabilizačné polia, poháňané supravodivými magnetmi, chránili jej steny pred tidálnymi silami, ktoré by inak roztrhali kov na prach. Čas tu tiekol inak, pomalšie, akoby sa vesmír rozhodol zastaviť a zamyslieť sa. A práve to bolo poslanie Gravitas.

V gravitačnej náruči NEMO jeden deň na stanici znamenal stovky rokov vo vonkajšom svete. Posádka nebola vedecká. Boli to strážcovia, svedkovia, odtlačky civilizácie, ktorá chcela prežiť svoj vlastný zánik. Gravitas nebola laboratóriom. Bola pamäťou.

Z hlavnej pozorovacej paluby vyzerala čierna diera ako drobná perla temnoty, obklopená vírom skresleného svetla. Červené a modré záblesky – svetlo ohýbané gravitáciou – tancovali okolo jej okraja, akoby sa vesmír pokúšal namaľovať portrét niečoho, čo nemôže byť videné. Časopriestor sa tu rozlieval ako roztopený vosk, a pohľad von bol ako sen, ktorý sa snaží uniknúť vlastnej podstate.

Orven Myal sedel vo svojom module, opretý o chladné sklo, a hľadel na tú nehybnú prázdnotu. Práve dojedol večeru – konzervovaný špenát a syntetická bielkovina, chuť už dávno zabudnutá. Bol to jeho deviaty rok na stanici, podľa jeho biologického času. Vo vonkajšom svete medzitým prešlo vyše dvetisíc rokov.

Preto tu boli. Nie ako výskumníci. Ako pamäť.

Ráno na stanici bolo tiché, hoci „ráno“ bolo len dohodou. Tlmené svetlo v jedálni napodobňovalo úsvit, no vonku mohli plynúť roky. Pri stole sedeli traja – Goro, Ilyra a Orven. Miešali výživový prášok v teplej vode, mechanické gesto, ktoré už dávno stratilo význam.

„Dnes mi Zem poslala obrázky,“ prehovoril Goro, hľadiac na svoj náramok. „Nad Pacifikom rozkvitli luminárne oblaky. Vyzerajú ako... kvet v tme.“

„Koľko je tam teraz?“ spýtala sa Ilyra, hlas tichý, akoby sa bála odpovede.

„5148,“ odpovedal Orven, pohľad upretý na stôl. „Od našej poslednej synchronizácie prešlo šesťdesiat rokov ich času.“

„Len šesť?“ Goro sa krátko zasmial, no smiech znel unavene. „Cítim sa, akoby som tu zostarol o tisíc.“

Ilyra mlčala. Jej oči sledovali stenu, kde sa premietal dátový tok – línia času, ktorá merala každý okamih na stanici. Dnes sa línia jemne krútila, ako vlas unášaný vetrom. Niečo nebolo v poriadku.

Orven to cítil. Nie v dátach, ale v kostiach. Niečo sa menilo. Nie v čiernej diere, ale v jej podstate. Ako keď sa spiaci obor nadýchne po prvý raz.

„Kukátko začalo šumieť,“ povedal, hlas pevný, no oči prezrádzali neistotu.

„Len statická interferencia,“ odvetil Goro, no pohľad mu ušiel k stene. Ani on tomu neveril.

Ticho sa rozlievalo, husté ako gravitačné pole.

Vtom vošla Nel, ešte v nemocničnom plášti, tablet v ruke. Zamračila sa, akoby čítala osud. „Zachytila som gravitačné chvenie. Nepravidelné. Nie je to porucha. Je to... pohyb.“

Ticho sa pretiahlo, až sa zdalo, že čas na stanici sa zastavil. Orven zdvihol pohľad ku Kukátku – tmavému oknu do zmršteného priestoru. A v tej tme, vo víre horizontu udalostí, sa čosi pohlo.

Nie dnu. Von.

„Ak sa čierna diera hýbe,“ začala Ilyra, jej hlas sa triasol, „môžeme byť... preč. Všetci.“

Nel prikývla, no jej oči hovorili iný príbeh. V mysli sa jej mihol obraz – niečo, čo nikdy predtým nevideli. Možnosť, ktorá ich mohla zachrániť. Alebo zničiť.

„Musíme si byť istí,“ povedal Orven pomaly, pohľad stále upretý na Kukátko. „Ak je to len technická porucha, vyriešime ju. Ale ak je to... niečo iné, musíme konať. Rýchlo.“

Goro zdvihol pohár, no ruka mu zastala v polovici. „Dáta ukazujú len minulosť,“ povedal. „Malé výkyvy v prúdení energie. Ale ak je to väčšie... nemusíme mať čas.“

Ilyra sa otočila k Nel. „Máš predpovede?“

Nel sa potiahla za ucho, prsty nervózne prebehli po tablete. „Prúdenie času sa zintenzívnilo. Sme na hrane nepredvídateľnosti. Ak sa NEMO pohne, prežijeme len zlomok toho, čo sa udeje vonku. A nikdy neporovnáme, čo sa stalo tu s tým... tam.“

Orven zovrel okraj stola. „Ak to zachytíme teraz, môžeme sa pokúsiť... vrátiť. Ale len ak sa dostaneme bližšie. Ak ja pôjdem bližšie.“

Goro sa zasmial, no smiech bol prázdny. „Ty? Von? K horizontu?“

„Musím,“ odpovedal Orven. „NEMO sa mení. Ak nezistíme ako, nikdy nepochopíme, čo sa deje.“

Ticho bolo ako vákuum, ktoré pohlcuje zvuk. Ilyra vstala a pomaly prešla k oknu. Hľadela na temnotu, kde sa gravitačné vlny lámali ako vlny na neviditeľnom brehu. „Ak tam pôjdeš... čo potom?“

„Zistíme to,“ povedal Orven jednoducho. „Ak sa dostanem k horizontu, všetko pôjde rýchlejšie. Príliš rýchlo. Ale získame údaje. Možno... spôsob, ako to zastaviť.“

„A my?“ spýtala sa Nel, jej hlas sotva šepol. „Čo nás čaká tu?“

Orven sa pozrel na každého z nich. „Hromady dát. A prázdny čas. Ale niečo sa môže zmeniť.“

Rozhodnutie sa rodilo v tichu, ako hviezda v prachu. Ilyra prikývla. „Pripravíme kapsulu. Sme s tebou. Ale pamätaj... ak to urobíš, čas tam vonku nebude náš.“

Orven sa usmial, no úsmev bol krehký. „Nikdy nevieme, čo je náš čas. Musíme si ho vziať.“

„Ak sa to pohlo, musíme konať hneď,“ dodal, jeho hlas pevný, no oči prezrádzali tieň pochybnosti.

Ilyra prešla k hlavnému konzolu. „Máme palivo na evakuáciu? Ak sa dostaneme na okraj, môže sa stať čokoľvek.“

„Palivo nie je problém,“ odpovedal Orven. „Ak udržím stabilitu kapsuly, môžeme upraviť dráhu. Ale len ak...“

„Ak to stihneme,“ dokončila Ilyra. „Čo ak to pôjde rýchlejšie, než si myslíme?“

Nel, stále pri diagnostickom paneli, zdvihla pohľad. „Výpočty na skok mám. Ale čas? To nepredvídame. Ak sa NEMO posúva, naše modely sú nepoužiteľné. To, čo vidíme, je minulosť. A ak pôjdeme von... môžeme sa vrátiť do úplne inej doby.“

Goro sa zamračil, pohľad upretý na obrazovky, ktoré pulzovali ako srdce stanice. „Ak sa to zrýchli, nestihneme ani stabilizovať orbitu. Každý výstup nám dá minútu... alebo storočia.“

Orven prešiel k výťahu, prsty rýchlo zadávali príkazy. „Je to náš jediný pokus. Ak sa nedostanem k horizontu do hodiny, je koniec.“

„Hodina?“ Ilyra sa obzrela. „To sú roky, Orven. Nestihneme spätnú väzbu.“

„Ak nevyjdem, NEMO nás pohltí,“ odvetil. „Čas sa ohne pre nás všetkých.“

Nel vstala. „Ak to nezvládneš, bude to náš posledný experiment. Ak prežiješ, vrátiš sa... ale my už budeme iní. Alebo preč.“

Orven sa zamyslel. Palivové nádrže boli pripravené, stabilizačné systémy v pohotovosti. Vedel, že výstup k horizontu udalostí nebude len technickou výzvou. Bude to obeta.

„Súhlasíte?“ spýtal sa, pohľadom prechádzajúc po každom. „Toto nie je len moja misia. Bez vás to nezvládnem.“

Ilyra si prekrížila ruky. „Ideme. Ale nezabudni – na konci nemusí byť cesta späť.“

„Nikdy nie je,“ povedal Orven. „Ale musíme to skúsiť. Pre nás. Pre nich. Pre čas, ktorý ešte máme.“

Nel mu podala malý modul. „Týmto ovládaš magnetické polia stanice. Ak to budeš potrebovať, máš prístup k bezpečnostným systémom. Ale máš len jednu šancu.“

„Všetci máme len jednu,“ odvetil Orven, jeho hlas pevný, no srdce mu bilo ako stroj na pokraji kolapsu. „Poďme.“

Orven stál pred dverami výťahu, ktorý viedol k hangáru. Cítil nervy, nie len z neznáma, ale z váhy rozhodnutia. Ostatní boli pripravení – Ilyra pri konzole, Nel pri diagnostike, Goro pri stabilizačných systémoch. Kapsula, malé plavidlo chránené stabilizačným poľom proti tidálnym silám, čakala.

„Ak sa nedostaneme na okraj, niet čo opraviť,“ povedala Ilyra, jej oči tvrdé, no pod nimi sa skrýval strach.

„Toto rozhodne o všetkom,“ odvetil Orven. „Musíme stabilizovať orbitu, inak...“

Nel ho prerušila. „Všetko je experiment. A my môžeme byť jeho koniec. Keby sme vedeli, ako NEMO reaguje, mohli sme to zastaviť.“

Orven prikývol. „Preto ideme. Aby niekto iný neurobil tú istú chybu.“

Výťah sa pohol. Cez priehľadnú stenu videli vonkajší svet – Mars, pomaly rotujúci v diaľke, hviezdy, ktoré sa zdali zrýchlené, akoby vesmír cítil, čo prichádza. Stanica, ich krehký domov, visela v tieni čiernej diery, držaná magnetickými poliami, ktoré sa teraz chveli pod náporom niečoho nového.

„Pripravte sa,“ povedal Orven, hlas tichší, než chcel. „Čas sa zmení. Nebudeme vedieť, čo príde.“

V hangári stáli dve kapsule, ich povrch matne odrážal svetlo. Orven si nasadil oblek, vybavený kvantovým komunikačným modulom, ktorý mal obísť skreslenie signálov pri horizonte. Všetko bolo pripravené – prístroje, dráha, údaje. Posledný pokus.

„Dajte mi signál, ak sa niečo pokazí,“ povedal, nasadzujúc si ovládací modul. „Každý z vás je kľúčový.“

Ilyra vytiahla terminál. „Súhlasíme. Ale Orven, nie je isté, že...“

„Viem,“ prerušil ju. „Ale musíme. Pre posledný kúsok nádeje.“

Nel prikývla, prsty lietali po klávesnici. „Pozor na dráhu. Ak sa NEMO pohne, nemáme čas na únik.“

Dvere sa za nimi zabuchli, Dve kapsule, dve šance zvrátiť nemožné.

Orven nastavil kapsulu na najnižšiu stabilnú orbitu. „Minúty,“ povedal ticho. „Potom bude neskoro.“

Kapsula vyletela z hangára, smerujúc k horizontu udalostí. Orven cítil, ako sa čas okolo neho začína ohýbať. Hviezdy sa rozmazávali, Mars sa točil rýchlejšie, akoby stáročia plynuli v sekundách. Čierna diera, drobná perla temnoty, rástla pred jeho očami, jej vír svetla pulzoval ako srdce.

Na stanici sa napätie stupňovalo. Ilyra sledovala dáta, Nel kontrolovala stabilitu, Goro bojoval s magnetickými poliami. Vzduch bol hustý, akoby gravitačné vlny tlačili na samotnú realitu.

„Mars...“ zašepkala Ilyra, opretá o okno. „Pozri sa.“

Planéta sa točila nezvyčajne rýchlo, jej červené pláne sa rozmazávali. Čas na stanici sa spomaľoval, zatiaľ čo vonkajší svet zrýchľoval. Gravitačné chvenie silnelo, podlaha vibrovala.

„Čo sa...?“ začal Orven cez komunikátor, no jeho hlas sa strácal v šume.

Vtom sa ozvalo cvaknutie. Systémy sa preťažili. Magnetické polia povolili, stanica sa zachvela.

Ilyra sa natiahla po konzole, no jej ruka zastala, akoby čas váhal. „Nie!“ vykríkla, no jej pohyby boli spomalené, akoby plávala v sirupe.

Gravitačné vlny narazili na kapsulu ako príliv. Steny praskali, kov vzdychal pod tidálnymi silami. Ilyra sa pokúsila znova, no sila ju strhla. Jej telo sa natiahlo, akoby ju čierna diera chcela roztrhať. Orven ju videl cez obrazovku – jej kapsula sa rozmazávala, červený posun pohlcoval jej obraz, až zmizla za horizontom.

„Ilyra!“ zakričal, no zvuk sa utopil v tme.

Kapsula sa rozpadala. Energetické vlny vybuchli z jadra, steny sa komprimovali, akoby ich čierna diera zhltla. Mars sa točil ako šialený, hviezdy sa stali pruhmi svetla. Čas sa rozpadol.

Orven, v kapsule na okraji horizontu, cítil, ako sa realita láme. Všetko bolo rozmazané – stanica, Mars, vesmír. Stál na hranici existencie, kde svetlo a zvuk mizli. Ilyra bola preč, jej posledný obraz spomalený, natiahnutý, pohltený temnotou.

Čierna diera rástla, jej gravitačné pole sa menilo, akoby sa prebudila. Orven hľadel na vír pred sebou, srdce mu bilo v rytme, ktorý už nepoznal čas. Stanica za ním mizla, roztrhaná tidálnymi silami. On však stál – posledný svedok, na pokraji niečoho, čo nemal názov.

Za horizontom udalostí, kde sa vesmír vzdával, čakal odpoveď. Alebo koniec.

Orven padol na kovovú podlahu kapsuly, dych mu škrípal v hrdle. Bol sám. Zvuky stanice – praskanie stien, Ilyrin krik – zmizli v tme. Ale niečo ho držalo. Čierna diera, NEMO, ho nevtiahla. Nie celkom. Ako keby ho horizont udalostí ešte váhal prehltnúť, akoby ho skúšal.

Zadýchaný sa oprel o zohýbanú stenu kabíny. Okolo neho pulzoval časopriestor, akoby realita dýchala. Vzduch bol hustý, vlhký, plný neviditeľných vĺn. Čas tiekol nepravidelne – raz ako kvapka, raz ako výbuch, ktorý ho takmer zrazil na kolená.

Pohľad mu skĺzol k oknu. Zreničky sa mu roztiahli, akoby chceli pohltiť celý vesmír.

Mars... Mars obiehal Slnko. Znova a znova. Každý obeh trval len pár sekúnd. Planéta sa menila na rozmazanú červenú stopu, jej póly sa roztápali, mesiac Phobos sa vytrácal v rozplynutých dráhach. Slnko rástlo, žiarilo čoraz červenšie, akoby starlo pred jeho očami. Praskalo vo vlastnej smrti.

„Vidím budúcnosť,“ zašepkal Orven, no jeho hlas pohltila prázdnota.

Nebol vtiahnutý do čiernej diery. Niečo ho ukotvilo – nie fyzicky, ale v čase. Stabilizačné pole kapsuly, poháňané poslednými zvyškami energie, ho držalo na samom okraji horizontu udalostí. Čas tu plynul pomaly, takmer normálne, zatiaľ čo vonkajší vesmír sa rútil dopredu. NEMO ho pozorovala, akoby ho nechávala byť svedkom.

Orven sa pritisol k oknu, jeho dych zanechával na skle drobné kvapky. Hodinky na zápästí stále tikali, no ich rytmus bol irelevantný. Vesmír vonku bol ako šialený film v rýchlom slede – hviezdy sa rozmazávali, galaxie tancovali, akoby sa ponáhľali na koniec predstavenia.

Pohľad skĺzol do útrob stanice, viditeľných cez priezračnú stenu kapsuly. Robotické ramená, kedysi len údržbové nástroje, teraz v tichosti spravovali ruiny Gravitas. Jedno rameno premazávalo zhrdzavený kĺb výťahovej šachty. Ďalšie opravovalo panel, ktorý zasiahol mikroasteroid – možno pred storočiami, možno pred miliónmi rokov. V jedinej sekunde videl, ako sa vrstvy prachu hromadia a miznú, akoby stanica dýchala vlastným životom.

Kabína, kde raňajkoval s Ilyrou, bola prázdna. Hrnček, ktorý tam raz nechal, sa v jednom okamihu rozpadol na prach. Robot ho upratal, akoby nikdy neexistoval. Stanica žila, ale bez ľudí. Bez nej. Bez nikoho.

V centre toho všetkého stála NEMO. Jej drobný horizont, menší než centimeter, pulzoval neviditeľnou silou. Gravitačné laná, vytvorené z exotickej hmoty, ju stále držali, poháňané automatickými stabilizátormi. Orven vedel, že ak zlyhajú, čierna diera pohltí všetko. No ešte sa to nestalo. Zatiaľ.

Na monitore v riadiacom uzle kapsuly sa zablyslo. Starý záznam. Hlasy, ktoré nepočul veky.

„...žiadna odpoveď. Stratili sme ho. Ukotvenie zlyhalo. Musíme evakuovať. Orven by to pochopil.“

Orven stuhol. Jeho meno. Hlas veliteľky Renn, teraz len ozvena v archívoch. Záznam pokračoval – bezpečnostná kamera zachytila posádku, ako zhromažďuje vybavenie, mizne v dokovacom module. Dvere sa zatvorili. Potom ticho. Len roboty a prázdnota.

Sklonil hlavu, dych pomalý, ako keby sa bál, že ho vesmír začuje. Nevedel, či je duchom v strojoch, alebo posledným živým svedkom. Ale niečo v ňom ho nútilo pokračovať.

Z jeho pohľadu to trvalo hodiny. Z pohľadu vesmíru – eóny.

Orven sa vrátil do centrálneho uzla kapsuly, obklopený hologramami stabilizačných kriviek. Prsty, stále trasúce sa od šoku, zadávali príkazy. Posledné hodnoty sa vyrovnali. Gravitačné ukotvenie bolo pevné. NEMO sa prestala pohybovať – po prvý raz za milióny rokov držala stabilnú orbitu.

Zavrel oči. Tlmené vibrácie kapsuly ustali. Kov prestal škrípať. Gravitačný modul, do ktorého vliezol s náhradnou cievkou, sa upokojil. Podarilo sa mu to. Ukotvil ju.

Otočil sa, akoby čakal Ilyrin hlas, Gorov smiech, Nelinu pochvalu. No čelil len vlastnému odrazu v tmavej obrazovke. Bol sám.

Hologramy ukazovali polohu planét. Mars dokončil ďalší obeh okolo Slnka, rýchlejší než Orvenov dych. Jupiter sa strácal v diaľke, jeho pásy rozmazané časom. Zem... Zem bola ticho. Možno len kamenné torzo, pohltené starnúcim Slnkom. Slnko slablo, jeho žiara bledla, akoby sa vzdávalo.

Všade v stanici sa pohybovali roboty. Vymieňali filtre, opravovali koróziu, čistili lôžka, kde už nikto nespal. Gravitas žila, verná svojmu programu, no bez účelu.

Orven zišiel do ovládacej sekcie modulu. Pozrel von k stanici, stále tam stála – prázdne miesto po evakuačnom module, ktorý posádka použila. Otvoril dvere. Vnútro kabíny bolo pokryté prachom, ako krypta. Navigačné mapy boli zastarané, signály zo Zeme dávno umlčané. Kam by sa vrátil? K svetu, ktorý už neexistuje? K ľudstvu, ktoré sa možno vytratilo? Rozhodol sa, že zostane v blízkosti NEMO.

Sadol si k oknu, kde Ilyra kedysi kreslila planéty do pary z kávy. Teraz tam bola len chladná, priehľadná stena a pohľad na hviezdu, ktorá mu svietila do očí, keď mal dvadsať.

Slnko umieralo.

Jeho premena bola ako pomalé starnutie boha. Žltá žiara prešla do oranžovej, potom do červenej. Rozrastalo sa, jeho okraje sa vlnili ako dym. Merkúr a Venuša zmizli v jeho objatí. Mars stále krúžil, no jeho orbita sa rozťahovala, akoby sa bál dotknúť. Každý obeh trval len zlomok sekundy z Orvenovho času.

Slnko sa nafúklo do červenej gigantky, zalievajúc oblohu slabým, unaveným svetlom. Už to nebola hviezda – bola to ranená titanka, vyčerpaná vlastným žiarom. A potom sa začalo sťahovať. Vonkajšie vrstvy vyvrhlo do priestoru, vytvárajúc planetárnu hmlovinu – farebnú, trblietavú, ako posledný výdych krásy.

Uprostred zostal len žeravý bod. Biely trpaslík, veľkosť Zeme, no s hmotnosťou tisícov svetov. Žiaril chladno, bez života. Orven sledoval, ako jeho svetlo slabne, rok za rokom, milión za miliónom. Nakoniec zostane len tma – čierny trpaslík, teória, ktorú ľudia nikdy nevideli.

On ju videl. Sám.

A predsa sa necítil opustený. Cítil pokoj, akoby vesmír, napriek svojej ľahostajnosti, vedel, že je tu. Bol tichým divákom v divadle, kde sa opona zatiahla, no svetlo ešte chvíľu žilo.

„Zostal som,“ zašepkal do chladu kapsuly. „Aby si neodišlo bez svedka.“

***

Prešli eóny. Galaxie sa rozplývali ako ostrovy v ustupujúcom mori. Vesmír chladol, tmavol, akoby sa unavoval vlastnou existenciou. NEMO, stále ukotvená, pulzovala v tichu, jej gravitačné laná odolávali času.

A potom – v okamihu, ktorý už nebol dňom – sa niečo zjavilo.

Zo vzdialeného kúta priestoru priletela loď. Nepoznala Slnko, ktoré Orvenovi svietilo. Nepoznala Zem. Jej posádka – bytosti s očami, ktoré neboli očami – zastala pred niečím nemožným: stanicou, ktorá vzdorovala vekom.

Pristáli opatrne. Atmosféra Gravitas dávno unikla do vákuuma, no gravitačné ukotvenie stále fungovalo, poháňané samo opravnými systémami. V riadiacom uzle našli jeho – Orvena.

Nebol mŕtvy. Ani celkom živý. Jeho srdce možno nebilo, ale vedomie v ňom horelo ako prastaré svetlo. Jeho telo, zachované v stáze stabilizačného poľa, dýchalo pomaly, akoby čakalo. Jeho myseľ plávala v mori spomienok, pozorovaní, záznamov.

Jedna z bytostí sa sklonila k nemu. Nie zo zvedavosti, ale z úcty. Našli jeho denníky, napísané v archaickej reči, ktorú rozlúštili. Čítali o čiernej diere, o posádke, o Slnku, ktoré umrelo. O človeku, ktorý zostal.

Keď pochopili, poklonili sa. Nie ako predkovi, ale ako svedkovi.

Vo svojich čiernych lodiach niesli meno, prepísané, zjednodušené, no zachované: Or’ven. Ten, čo hovoril s umierajúcou hviezdou. Ten, čo strážil večnosť.