Z boku Adama: Rovnosť a hodnota ženy

Ako sme sa sem dostali: Prečo ženy niesli bremeno mužskej moci celé stáročia

Po celé dejiny ľudstva bol svet nastavený podľa jednoduchého, ale neúprosného pravidla: silnejší diktuje rytmus, slabší sa prispôsobuje. A v spoločnosti, kde fyzická sila bola jediným meradlom hodnoty, mužské telo určovalo smer. Muži lovili, bojovali, bránili kmene, vládli mestám a rozhodovali o vojnách. Ženy rodili, starali sa, slúžili a čakali. Nie preto, že by mali menšiu hodnotu, ale preto, že svet bol postavený na ramenách tých, ktorí vládli mečom.

A tak sa počas tisícročí postupne vytvoril obraz, ktorý sa preniesol až do našich dní: muž ako ten, kto stojí vyššie, a žena ako tá, ktorá stojí pod ním. A ľudia v tom videli Boží poriadok. Videli v tom odraz prvého Adama – stvoreného prvého, silnejšieho, tvrdšieho, pripraveného obrábať zem, zatiaľ čo Eva bývala zobrazovaná ako „tá druhá“, „oslabená“, „z rebra“, z menšieho kúsku niečoho väčšieho.

Svet úplne prirodzene začal veriť, že moc patrí tomu, kto bol stvorený prvý, a zodpovednosť tomu, kto bol silnejší. Z tohto vznikali zákony, tradície, kultúrne normy. V mnohých krajinách ženy po stáročia nesmeli vlastniť majetok, vzdelávať sa, dediť, svedčiť na súde, ba dokonca hovoriť v zhromaždení. Náboženstvá, spoločnosti, filozofie – všetci čítali príbeh Genezis očami sveta, ktorý už bol zdeformovaný. A mysleli si, že Boh to tak chcel.

Lenže tento pohľad má zásadný problém: opiera sa nie o hebrejské slová, nie o Boží zámer, nie o teológiu, ale o fyzickú silu a kultúrne predsudky. Je to pohľad z čias padlého sveta, nie z čias raja. A preto ženy niesli bremeno, ktoré nemalo byť ich krížom. Niesli ho len preto, že svet dal prednosť svalom pred proroctvom, tradíciám pred pravdou, starej rane hriechu pred pôvodným Božím dizajnom.

A predsa, keď sa pozrieme späť do Edenu, zistíme niečo až prekvapivo odlišné. Zistíme, že Boh nestvoril ženu ako druhoradú, ani ako slabšiu, ani ako doplnok k mužovi. Hebrejské slová, ktoré používame v našich prekladoch, sú oveľa hlbšie, než sme si kedy uvedomovali. A motív, z ktorého bola Eva „vzatá“, nie je obrazom nižšej hodnoty, ale posvätnej jednoty. Keď sa na text pozrieme tak, ako ho počuli starovekí Hebreji, objaví sa pred nami niečo úplne iné: Eva ako druhá strana jednej bytosti, zmluvná partnerka, ktorá má stáť pri mužovom boku, nie pod jeho nohami.

A práve tu začína ďalší príbeh – oveľa starší, oveľa krajší a oveľa pravdivejší. Príbeh, v ktorom bok nie je symbol podriadenosti, ale priestor srdca, intimity, rovnosti a Božej slávy.

Tajomstvo boku: Prečo Boh stvoril ženu práve takto

Keď Biblia opisuje stvorenie muža a ženy, nejde len o jednoduchý príbeh z dávnych čias. Hebrejské slová, symboly a obrazy sú nabité takou hĺbkou, že až dnes dokážeme vidieť, čo všetko nám Boh chcel ukázať.

A jeden z najtajomnejších motívov je motív boku – hebrejsky cela (צֵלָע).

Práve z „boku“ bol človeku vzatý prvok, z ktorého Boh „postavil“ ženu.

Mnohí si myslia, že mužská dominancia pochádza z toho, že Adam bol stvorený prvý a Eva bola vzatá z jeho rebra. Ale hebrejčina, kontext a celé biblické svedectvo hovoria niečo, čo je oveľa krajšie, oveľa hlbšie, a úplne iné, než ľudské predstavy o nadradenosti.

Slovo, ktoré sa prekladá ako „rebro“, je cela – a to nikdy v celej Biblii neznamená ľudské rebro. Cela je „bok“, „strana“, „nosná stena“, „chrámová komora“.

Eva teda nie je kus kosti, ale „druhá strana“, doplnenie človeka, chýbajúca polovica, ktorá má stáť „pri jeho boku“.

Aj samotné miesto, z ktorého bola vzatá, nesie silný odkaz.

Bok v hebrejskej kultúre znamenal intimitu – miesto objatia, najbližší kontakt, priestor, kde stojí ochranca a spojenec. Keď žalmista hovorí: „Hospodin je po tvojom boku“, ukazuje blízkosť a ochranu, nie nadradenosť. Bok je miesto vzťahu, nie moci.

Biblia dopĺňa tento obraz veršom:

„Urobím mu pomoc, ktorá mu bude rovnocennou“

Gn 2,18

Hebrejské ezer kenegdo znamená pomoc, ktorá stojí „naproti“, „rovno oproti“, ako presný zrkadlový partner. Slovo ezer sa pritom vo väčšine výskytov používa na označenie Boha ako Pomocníka Izraela. Teda nie niekoho menejcenného, ale niekoho, bez koho by veci padli. Eva nie je pod Adamom. Je jeho druhá strana, jeho sila, jeho rovnosť, jeho odraz.

A práve preto bola vzatá z jeho boku. Ak by mala byť nad ním, bola by z hlavy. Ak by mala byť pod ním, bola by z nohy. Ale Boh ju berie od srdca, z miesta najväčšej blízkosti, a potom „ženu vystavil“ – hebr. banah, čo znamená budovať, stavať, formovať ako chrám. Boh nestvoril ženu slovom ako svetlo či zvieratá. On ju doslova vybudoval ako najkrajšiu architektúru stvorenia. A to všetko začalo v boku.

Motív cela – bok – sa v Biblii ďalej objavuje v kontexte svätyne. Boky chrámu boli úložné priestory pre posvätné veci, komory pre Božie dielo. Keď sa nad tým zamyslíme, Eva je teda niečo ako „svätyňa z človeka“, chrámová komora Adamovej bytosti. To nie je obraz podradnosti. Je to obraz posvätnosti.

A keď Boh rozdelil človeka na dve strany – muža a ženu – bola to príprava na ich zmluvu. Bok v Biblii totiž znamená aj zmluvný priestor. Meče sa viazali na bok ako znak lojality. Pri obetiach sa telá rozdelili na dve strany, dva boky, ktoré symbolizovali dvoch partnerov zmluvy. Muž a žena sú teda „dvomi bokmi jedného tela“, ktorí sa v manželstve znovu spájajú: „A budú jedným telom.“ Je to návrat k pôvodnej jednote.

Tento obraz sa naplno otvára na kríži. Ján opisuje, že keď rímsky vojak prebodol Ježišov bok, „hneď vyšla krv a voda“ (Jn 19,34). Biblia tu nehovorí len o telesnej reakcii. Krv pripomína obeť, voda očistenie, a oboje súvisí s novým životom, ktorý Ježiš dáva tým, čo v neho veria. A tak ako Boh pri stvorení Evy otvoril Adamov bok, aby z neho povstala pomoc, rovnocenný partner a nový vzťah, aj na Golgote je otvorený bok nového Adama, z ktorého prichádza nový ľud – spoločenstvo zrodené jeho obetou, jeho životom a jeho Duchom. Nie je to obraz tradície, ale evanjelia: z Kristovho boku prichádza nový začiatok, nové stvorenie a nový vzťah medzi Bohom a človekom. To, čo sa udialo v Edene, sa napĺňa a presahuje na kríži.

Z toho všetkého je zrejmé, že biblický text nikdy nemal naznačiť nadvládu muža nad ženou. To, čo dnes mnohí považujú za Boží plán, je v skutočnosti následok pádu.

„K mužovi budeš túžiť, ale on bude nad tebou vládnuť“

Gn 3,16

je opis dôsledku hriechu, nie Božej pôvodnej vôle. Rovnako ako „v pote tváre budeš jesť chlieb“ alebo „v bolestiach budeš rodiť deti“. Kristus prišiel, aby vrátil veci späť do Edenu – aby obnovil rovnosť, jednotu a lásku, ktoré sa stratili.

Preto vidíme pri Ježišovi také radikálne správanie. Žena je prvým svedkom jeho vzkriesenia. Prijíma učeníčky*. Rozbíja mužské privilégiá svojej doby.

Pavol neskôr napíše:

„Niet muža ani ženy, lebo všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi“

Gal 3,28

To nie je sociálny experiment. To je návrat do Edenu.

Motív boku v Biblii teda odhaľuje nádhernú pravdu:

Boh nestvoril ženu ako podriadenú, ale ako rovnakú, ako stranu jedného tela, ako chrám svoju krásou dopĺňajúci človeka.

Bok je miesto lásky, nie moci.

Miesto jednoty, nie dominancie.

Miesto zmluvy, nie subordinácie.

A keď Kristus otvoril svoj bok, otvoril dvere novému stvoreniu, kde sa muž a žena zase stávajú tým, čím mali byť od začiatku – dvomi stranami jednej bytosti, dvoma bokmi jedného chrámu, dvoma hlasmi jedného príbehu.

Osobná výzva pre každého čitateľa

Ak ťa tento článok oslovil, chcem ťa pozvať k chvíli úprimnosti pred Bohom. Nie pred tradíciou, nie pred názormi sveta, ale pred Tým, ktorý vidí do srdca. Možno si aj ty žil v postojoch, ktoré niesli stopy pýchy, strachu alebo zranení. Možno si aj ty vnímal muža a ženu spôsobom, ktorý neodráža Boží zámer.

Dnes môžeš urobiť krok bližšie k pravde, ktorú prináša Kristus.

Ak chceš, modli sa vlastnými slovami.

A ak nevieš, ako začať, môžeš sa pridať k modlitbe, ktorá nasleduje:

Pane Ježišu,

priznávam pred Tebou, že som aj ja kráčal vo svojich vlastných predstavách o mužovi a žene. Niekedy som si myslel, že som viac, že mám právo stáť vyššie, že sila a poradie stvorenia mi dávajú výhodu. Nevidel som krásu toho, čo si Ty zamýšľal od začiatku. Nechápal som, že žena je Tvoj dar, rovnocenná, potrebná, vzácna.

Vyznávam svoju pýchu. Vyznávam svoj pohľad, ktorý bol skôr od sveta než od Teba. Prosím Ťa, odpusť mi moje postoje, slová aj myšlienky, ktoré zraňovali a ktoré boli ďaleko od Tvojho srdca.

Pane, zmeň ma. Daj mi nové oči, aby som videl tak, ako vidíš Ty. Daj mi nové srdce, ktoré vie milovať, rešpektovať, vážiť si a chrániť. Naplň ma Duchom, ktorý obnovuje, aby som už nekráčal v starej prirodzenosti, ale v Tvojej pravde.

Ukáž mi, ako žiť Tvoj pôvodný zámer – jednotu, ktorá sa rodí z lásky. Ukáž mi, ako byť požehnaním pre ženy v mojom živote, nie bremenom; oporou, nie prekážkou; bratom, nie pánom.

Ďakujem Ti, že ma meníš, že ma očisťuješ a že ma vedieš späť k Edenu, ktorý obnovuješ vo svojom Synovi.

Amen.

---

*Ježiš a jeho učeníčky – ak si sa nad týmto slovným spojením zamyslel, pripravujem článoček, kde túto myšlienku podrobnejšie dovysvetlím.