„Som to ja, Pane?“

— keď láska a pochybnosť sedia pri jednom stole

Niektoré Ježišove slová sa nepočúvajú ušami, ale srdcom — a práve tie bolia najviac. Keď pri večeri povedal, že jeden z vás ma zradí, neobvinil nikoho. Len otvoril dvere, ktorými vošlo svetlo — a každý uvidel do vlastného vnútra viac, než chcel. A vtedy, v tichu, kde sa láska stretla s pochybnosťou, sa zrodila tá najľudskejšia otázka:

„Som to ja, Pane?“

---

„Veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.“ A zarmútení jeden po druhom sa ho začali vypytovať: „Som to azda ja?“

Matúš 26:21–22

V tej chvíli muselo byť ticho, aké sa nedá zniesť

„Jeden z vás ma zradí.“

To muselo byť ako úder do srdca.

Niečo, čo roztrhlo istotu, že „nás sa to netýka“.

Nikto z nich nezdvihol ruku s protestom.

Učeníci nepochybovali o Ježišovi, pochybovali o sebe.

Oni vedeli, že ho milujú — každý z nich by to povedal bez váhania. Ale Ježišove slová zrazu odkryli niečo hlbšie: poznanie, že aj milujúce srdce je krehké.

Niektorí z nich sa už predtým hádali, kto bude najväčší v kráľovstve; Peter mal v sebe oheň, ale aj strach; Tomáš potreboval dôkaz. Každý v tej chvíli cítil, že v ňom je schopnosť — nie chcieť zradiť, ale padnúť.

Ježiš to nepovedal davom.

Nie farizejom, ani zvedavým zástupom, ale pri stole, medzi svojimi najbližšími.

Tí, čo s ním jedli, spali, smiali sa aj plakali.

Tí, čo Ho milovali, ako len človek dokáže milovať Boha, ktorého sa môže dotknúť.

Len ticho… a potom jedna otázka, ktorá sa niesla ako šepot medzi misami:

„Som to ja, Pane?“

Ako môže človek pochybovať o niečom tak zjavnom?

Veď kto by chcel zradiť Toho, koho miluje?

Kto by chcel zradiť jediného, v ktorom našiel zmysel?

A predsa — oni sa pýtali.

Nie preto, že by chceli zlo.

Ale preto, že v tej chvíli cítili pravdu o sebe: že aj keď miluješ, aj keď horíš pre Krista, v hĺbke duše môže byť trhlina, ktorú nepoznáš.

Ježišove slová neboli obvinením, boli svetlom. A to svetlo preniklo až tam, kde už dávno nikto nehľadel. Do miesta, kde sa rodí strach, kde sa láska trasie, kde človek zistí, že nie je pevný, ako si myslel.

A tak sa pýtali všetci.

Nie z nedôvery — z úprimnosti.

„Pane, milujem Ťa… ale poznám sa dosť, aby som vedel, že sám od seba som schopný aj toho, čo by som si dnes nevedel predstaviť.“

Láska, ktorá odhaľuje slabosť

Ježiš im nevyčíta. Aj Judášovi umýva nohy. Aj Petrov pohľad naplní milosrdenstvom, keď ho zaprie. Ako keby hovoril: „Ja viem, že ste krehkí. Preto tu som.“

Je to zvláštne —čím bližšie bol niekto k Ježišovi, tým hlbšie cítil svoju vlastnú krehkosť. Nie preto, že by Ježiš zneisťoval, ale preto, že Jeho svetlo neklame.

V Jeho blízkosti sa nemáš kam skryť —a predsa sa v tom necítiš zahanbený, ale prijatý. Lebo On ťa neodhaľuje, aby ťa usvedčil, ale aby ti ukázal, že ani tieň v tebe nie je väčší než Jeho láska.

Som to ja, Pane?

Táto otázka nie je hlasom zrady, ale hlasom človeka, ktorý vie, že sám nezvládne byť verný. Nie je to pochybnosť o láske, ale priznanie, že bez Boha nevydrží ani láska.

A možno preto to Ježiš povedal práve pri večeri. Pri stole, kde sa lámal chlieb. Lebo v tom momente sa láme aj ľudská istota, aby mohla vyrásť viera, ktorá stojí už len na milosti.

Keď svetlo skúma srdce

Možno to nie je veta len pre apoštolov.

Možno každý z nás má svoju večeru, svoj okamih, keď Ježiš ticho povie:

„Jeden z vás ma zradí.“

Nie preto, aby obvinil, ale aby sa v nás ozvala tá istá pokorná otázka:

„Pane, som to ja?“

A vtedy sa z neba ozýva odpoveď, ktorá neodsudzuje, ale objíma:

„Nie, nie si to ty.

Ja som to bol —ten, čo sa nechal zradiť, aby si ty mohol byť prijatý.“

---

Pane Ježišu,

Ty poznáš moje srdce lepšie, než ja sám.

Vieš, kde sa vo mne skrýva strach,

kde sa rodí pochybnosť,

a kde sa láska ešte učí dôverovať.

Niekedy cítim, že by som za Teba išiel kamkoľvek,

a inokedy sa bojím aj malého kroku.

Preto Ti dnes úprimne hovorím:

ak sa vo mne nájde tieň zradcu — osvieť ho.

Ak sa vo mne skrýva nevera — premeň ju na vieru.

Ak sa vo mne ozýva hanba — prikry ju svojím milosrdenstvom.

Nech Tvoje svetlo prenikne až do hĺbky,

aby vo mne nezostalo nič, čo by nepoznalo Tvoju lásku.

Daj mi odvahu, Pane, stáť pri Tebe,

aj keď budem slabý.

A keď padnem, dovoľ mi znova vstať —nie v sile mojej vernosti,

ale v sile Tvojho odpustenia.

Amen.