Siedmy stupeň blízkosti

Plnosť: Spočinutie v Bohu, kde „Ja“ už nie je, iba „On je“

Po ceste očisty, spoločenstva, Večere, kríža a jednoty ducha prichádza siedmy stupeň — plnosť, sabat duše. Tu sa napĺňa všetko, čo človek celý život hľadal. Nie je to ďalší krok, ale odpočinutie – ako siedmy deň stvorenia, keď Boh dokončil svoje dielo a „odpočinul“ (Gn 2,2). Nie preto, že bol unavený, ale preto, že všetko bolo dokonané.

„A ten, kto vošiel do Božieho odpočinku, odpočinul si od svojich diel, ako aj Boh od svojich.“

List Hebrejom 4,10

Toto odpočinutie nie je pasivita. Je to stav, kde už niet odporu. Duša sa stala tak priehľadnou, že Božia vôľa cez ňu prúdi ako svetlo cez krištáľ. Tu sa ruší hranica medzi „mojim“ a „Božím“. Už nehovoríš: „Pane, veď ma,“ lebo On dýcha v tebe, hovorí tvojimi ústami, miluje tvojím srdcom.

„Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“

Galaťanom 2,20

Tu sa napĺňa cieľ všetkých predchádzajúcich stupňov.

V prvom si Ho vpustil dnu, v druhom si Ho hľadal medzi bratmi, v treťom si Ho prijal do seba, v štvrtom si sa pritisol k Jeho srdcu, v piatom si niesol s Ním kríž, v šiestom si s Ním dýchal, a v siedmom — si v Ňom.

Tento stupeň je ako východ slnka po dlhej noci. Svetlo už neosvetľuje tvoju tvár — ono ňou prechádza. Si ako sklo v okne Božieho domu: sám si ničím, ale skrz teba prúdi Jeho svetlo do sveta.

„Potom som videl nové nebo a novú zem…A počul som mohutný hlas od trónu: Hľa, Boží príbytok je medzi ľuďmi! Bude bývať s nimi, a oni budú jeho ľudom, a sám Boh bude s nimi, ich Bohom.“

Zjavenie 21,1–3

Siedmy stupeň je návrat domov. Nie návrat na miesto, ale do stavu, z ktorého sme vyšli – do spoločenstva s Bohom, kde niet času ani vzdialenosti, kde je všetko jedno v Láske. Tu duša prestáva volať, lebo už sa našla. Tu sa napĺňa modlitba Ježiša:

„Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás.“

Ján 17,21

Predstav si rieku, ktorá sa celý život prediera horami, dolinami, kameňmi. Na začiatku šumí, bojuje, láme prekážky. No keď dorazí k moru, nezaniká – vlieva sa. Prestane byť riekou, pretože našla svoje naplnenie. Stala sa súčasťou veľkého mora, z ktorého kedysi vyšla ako kvapka rosy.

Tak je to aj s dušou v siedmom stupni. Prestáva sa modliť „Bože, príď ku mne,“ lebo už je v Bohu. Prestáva hľadať pokoj, lebo pokoj sa stal jej prirodzenosťou. Prestáva túžiť po svetle, lebo svetlo ju tvorí.

„Boh bude všetko vo všetkom.“

1. Korinťanom 15,28

To je posledný tón piesne, ktorú spievalo celé stvorenie. Tu už nie je cieľom konať pre Boha, ale byť Jeho prítomnosťou. Nie preto, že by si sa stal Bohom, ale preto, že si konečne prestal byť oddelený.

Ticho, ktoré tu zostáva, nie je prázdne.

Je plné života.

Je to ticho večnosti, v ktorom zaznieva jediný hlas:

„Ja som Alfa i Omega, počiatok i koniec.“

Zj 22,13

A duša odpovedá – nie slovom, ale bytím: „Amen.“