Priepasť. Film, ktorý mal byť nemožný

Keď Cameron ešte nebol Cameron

Predstavte si, že sledujete film bez akýchkoľvek očakávaní. Nepoznáte hercov, meno Ed Harris je pre vás nepopísaný list a dnes už legendárny James Cameron je len ďalšie anonymné meno v záverečných titulkoch.

Presne takto som kedysi vstúpil do sveta filmu Priepasť (The Abyss).

A možno práve táto čistá hlava spôsobila, že ma film úplne prevalcoval. Cameron tu totiž vytvoril niečo výnimočné – dielo, ktoré ma ako človeka s neutíchajúcou fantáziou a celoživotnou láskou k príbehom prinútilo kapitulovať. Po jeho dopozeraní som mal zvláštny pocit, ktorý sa mi pri filmoch stáva málokedy. Pocit, že v rámci tejto témy už vlastne nie je čo vymyslieť.

Bolo tam totiž všetko.

Napätie. Láska. Smrť. Šialenstvo. Studená vojna a hrozba jadrového konfliktu. Obeta. Znovuoživenie. Smrtiaca búrka na hladine a nekonečná temnota pod ňou. A nakoniec aj mimozemská inteligencia.

Ako človek, ktorý si celý život rád vymýšľa vlastné svety, som fascinovane sledoval, ako Cameron zobral všetky dostupné ingrediencie a namiešal z nich niečo, čo dodnes považujem za jeden z vrcholov filmovej sci-fi. Samozrejme, vždy sa dá niečo okopírovať, rozšíriť alebo vizuálne zmodernizovať, ale urobiť skutočne originálny krok týmto smerom? To sa podľa mňa odvtedy už nikomu nepodarilo. Mal som pocit, akoby niekto prišiel na ihrisko predo mnou a vyzbieral všetky najlepšie nápady.

Pritom je paradoxné, že som si až oveľa neskôr uvedomil, kto za týmto kolosom vlastne stojí. V čase, keď som Priepasť videl prvýkrát, som mená režisérov vôbec neriešil. Zaujímal ma príbeh na plátne, nie človek za kamerou. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som po rokoch zistil, že ten istý chlapík mal už vtedy na konte hity ako Terminátor či Votrelci.

Hoci Priepasť v kinách nebola žiadnym závratným kasovým trhákom, mňa si úplne podmanila. Fascinovala ma najmä myšlienka, že oceán je stále jedným z najmenej preskúmaných miest na našej planéte. Je obrovský, temný a plný tajomstiev. A kto vie? Možno v sebe naozaj ukrýva niečo, čo sme ešte ani nezačali chápať.

Nedávno som si pozrel dokument o vzniku tohto filmu. A priznám sa, že ma šokoval takmer rovnako ako samotná Priepasť. Vtedy som totiž zistil, akú brutálnu daň museli herci a štáb zaplatiť za to, aby tieto dychberúce zábery vôbec vznikli.

A práve na tomto mieste sa rodí zásadná otázka, ktorá ma neprestáva mátať:

Stál film Priepasť za to čisté utrpenie, ktoré pri jeho natáčaní prežili ľudia pred kamerou aj za ňou? Ak vás zaujíma, čo všetko museli ľudia na pľaci pretrpieť, odporúčam pozrieť si zákulisný dokument. Nebudem sa tváriť, že tie extrémne historky vyrozprávam lepšie než pamätníci, ktorí si tým peklom prešli. Pri jeho sledovaní ma však zaujalo niekoľko iných vecí, o ktorých sa v súvislosti s týmto filmom hovorí oveľa menej.

Prvou je skutočnosť, že väčšina divákov vlastne nikdy nevidela Cameronovu pôvodnú víziu. Kinoverzia bola drasticky skrátená a úplne z nej zmizla dejová línia, ktorá vysvetľovala motiváciu mimozemskej civilizácie. Až v rozšírenej verzii (Special Edition) sa naplno ukazuje, že toto nie je len obyčajný príbeh o kontakte s neznámou inteligenciou. Je to mrazivé zrkadlo nastavené ľudstvu, ktoré počas studenej vojny stálo na pokraji nukleárneho sebazničenia, a otázka, či sme vôbec hodní prežiť.

Práve tu človeku udrie do očí fascinujúci kontrast.

Mnohí si Jamesa Camerona spájajú výhradne s drsnou akciou, explóziami a neúprosnými monštrami. Lenže pri Priepasti urobil niečo neočakávané. V istom zmysle si natočil svojho vlastného Spielberga.

Najbližšie má totiž Priepasť k sci-fi klasike Blízke stretnutia tretieho druhu. Nečakajte žiadnu agresívnu mimozemskú inváziu ani zúfalý boj o prežitie ľudskej rasy. Je to príbeh o stretnutí s niečím neznámym, čo nás drasticky prevyšuje – s entitou, ktorá sa na nás pozerá ako na nezrelé deti, ktoré sa ešte len učia narábať so zdrvujúcou silou, akú dostali do rúk.

A presne to na Cameronovi obdivujem. Po gigantickom úspechu Terminátora a Votrelcov mohol staviť na istotu. Stačilo zopakovať overený akčný recept a štúdio by mu tlieskalo. On sa namiesto toho potopil na dno oceánu, aby nakrútil komornú, no pritom veľkolepú drámu o láske, obeti, odpustení, ľudskej pýche a nádeji.

S odstupom času navyše vidno, že Priepasť nebola len izolovaným experimentom. Bola to revolučná dielňa, v ktorej Cameron testoval technológie pre svoje budúce megahity.

Slávny vodný pseudopod, ktorý dnes kvôli pokroku v CGI už nikoho neohúri tak ako kedysi, bol v roku 1989 absolútnym prelomom. Práve tento digitálny útvar vydláždil cestu pre legendárneho tekutého Terminátora T-1000 o dva roky neskôr. Sledovať ten evolučný skok jedného nápadu je dodnes fascinujúce.

A potom je tu Titanic. Pri pohľade na zaplavované chodby potápajúcej sa lode si človek uvedomí, že bez draho získaných skúseností z Priepasti – bez stavby gigantických zatápaných kulís a riešenia nepredstaviteľných technických problémov s vodou – by Titanic možno nikdy nevyzeral tak desivo presvedčivo.

Priepasť je zvláštny film. Nebol to kasový trhák a v popkultúre sa nespomína tak často ako iné Cameronove blockbustery. Čím viac však o ňom viem, tým viac ho vnímam ako laboratórium, v ktorom sa zrodil režisérov neskorší svetový triumf. Je to unikátny moment kinematografie, kde sa stretla bezbrehá režisérska odvaha, technologický vizionárizmus a poriadna dávka filmového šialenstva.

Vďaka tejto šialenej zmesi vznikol film, ktorý možno nezarobil najviac peňazí, ale zanechal stopu oveľa väčšiu, než by naznačovali jeho tržby.

PS: Aj po všetkých tých rokoch som presvedčený o jednej veci: keby som dnes dostal za úlohu napísať originálny príbeh o tajomstve ukrytom na dne oceánu, skôr či neskôr by som narazil do steny. Väčšinu tých najlepších nápadov nám totiž James Cameron vyfúkol už v roku 1989.

---

Mimochodom, až pri písaní tohto článku som si uvedomil ešte jednu zvláštnosť.

Mám rozpracovaný príbeh Mara (a verím, že sa máte na čo tešiť) a keď sa dostanem k scénam pod vodou, často si ich v hlave predstavujem práve cez obrazy z Priepasti. Nie vedome. Nikdy som si nesadol za počítač s tým, že idem kopírovať Camerona. Ale niekde hlboko v podvedomí ten film zostal.

Keď si predstavím človeka strateného v temnote pod hladinou, svetlá miznúce v diaľke, stiesnené priestory, tlak vody a ten zvláštny pocit úžasu zmiešaného so strachom, vždy sa mi vybaví práve Priepasť.

Po viac ako troch desaťročiach od svojho vzniku stále ovplyvňuje spôsob, akým si predstavujem vlastné príbehy. A úprimne, nie je veľa filmov, o ktorých by som mohol povedať to isté.