Prečo Ježiša po vzkriesení nespoznali?

Zamyslenie nad tajomstvom nového videnia

Je zvláštne čítať v evanjeliách, že po Ježišovom vzkriesení ho jeho najbližší najprv nespoznali. Mária Magdaléna si myslela, že je záhradník. Učeníci z Emauz s ním kráčali celé hodiny, no nevedeli, kto to je. A učeníci pri Galilejskom jazere ho identifikovali až po zázračnom výlove rýb.

Ako je to možné? Veď s ním žili tri a pol roka. Poznali jeho hlas, tvár, pohyby. Delili sa s ním o chlieb, slzy aj nádej. A predsa – po jeho vzkriesení – ich oči nevideli.

Nie preto, že by sa zmenil iba on. Ale preto, že sa zmenil spôsob, akým ho možno spoznať.

Vzkriesený Ježiš mal skutočné telo – Tomáš sa ho dotýkal, jedol s učeníkmi, ukazoval rany. Ale zároveň to bolo telo iné – oslávené, duchovné, nezastaviteľné múrmi a dverami, no zároveň skutočné.

A to znamená, že už nestačilo spoliehať sa na oči tela. Už sa nedalo povedať: „Spomeniem si na jeho chôdzu a budem vedieť, že je to on.“ Už sa ho nedalo spoznať podľa vonkajška. Po vzkriesení sa Ježiš neukazuje ako predtým, ale zjavuje sa, keď to on chce – a keď je naše srdce pripravené ho prijať.

Zrak srdca – videnie, ktoré presahuje telo

Keď Ježiš vstal z mŕtvych, už nebolo možné ho spoznať piatimi zmyslami. Zrak, sluch, hmat, čuch ani chuť už nestačili. Jeho nové telo síce malo formu, ale bol to iný rozmer reality — duchovný. A ten sa dá „vidieť“ len zrakom srdca.

„Čo sa narodilo z tela, je telo; čo sa narodilo z Ducha, je duch.“ (Ján 3,6)

Týmito slovami Ježiš vysvetľuje Nikodémovi, že duchovná realita sa nedá pochopiť telesne. To, čo je z Ducha, musí byť duchovne rozpoznané.

Preto ľudia po vzkriesení Ježiša nespoznali okamžite — lebo ho nehľadali duchom, ale očami.

Apoštol Pavol to vystihol jednoducho:

„Veď my nežijeme podľa toho, čo vidíme, ale podľa viery.“ (2 Kor 5,7)

A ešte jasnejšie:

„Telesný človek neprijíma veci Božieho Ducha, sú mu bláznovstvom a nemôže ich poznať, lebo sa posudzujú duchovne.“

(1 Kor 2,14)

Tu je podstata: Telesný človek (ten, kto sa spolieha len na rozum, zmysly, logiku) nemôže spoznať duchovné veci, lebo ich možno pochopiť iba duchom. Nie telom, nie očami, nie rozumom. Ale srdcom, ktoré je otvorené Duchu.

Efezanom 1,18 Pavol píše modlitbu, ktorá ukazuje, čo je ten pravý zrak:

„Nech vám dá osvietené oči srdca, aby ste vedeli, aká je nádej z jeho povolania...“

Tu nejde o fyzické oči, ale o duchovné vnútorné videnie – „oči srdca“. Až vtedy, keď sa človeku otvoria tieto oči, môže vidieť pravú identitu Krista – nielen ako postavu, ale ako živého Pána.

Emauzskí učeníci

„Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali... Ale keď lámal chlieb, otvorili sa im oči a spoznali ho.“

(Lukáš 24,16.31)

Tu ide o dve úrovne zraku:

Vonkajšie oči – pozerajú, ale nevidia.

Vnútorné oči – otvoria sa v duchovnom okamihu (lámanie chleba = spoločenstvo s Bohom).

A vtedy ho poznali – duchom.

Poznať srdcom, nie telom

„Aj keby sme poznali Krista podľa tela, teraz ho už tak nepoznáme.“

(2 Kor 5,16)

Toto je zlomový verš. Pavol tým hovorí: Nie je dôležité, ako Ježiš vyzeral, ako znel jeho hlas, akú mal výšku.

Dôležité je, že teraz ho poznávame duchovne – ako Vzkrieseného, ako Pána, ako Slovo, ktoré žije.

Ježiš sám povedal:

„Majú oči, ale nevidia, majú uši, ale nepočujú.“ (Mt 13,13)

Ak niekto vidí iba telom, môže hľadieť priamo na Krista – a predsa ho nepozná.

Ale kto hľadá duchom – spozná ho v Slove, v tichu, v modlitbe, v bratovi, ktorý trpí.

„Pán je Duch...“ (2 Kor 3,17)

A preto aby sme mohli poznať Krista, musíme sa stať duchovnými.

Musíme sa nechať znovuzrodiť z Ducha, žiť podľa Ducha a vidieť Duchom. Len vtedy ho spoznáme – nielen ako historickú postavu, ale ako živého Pána.

A čo my dnes?

Nie je to vlastne podobné aj dnes?

Mnohí o Ježišovi počuli, čítali, rozprávali sa o ňom – no nespoznali ho. Lebo ho nehľadajú duchom. Nechajú si ho uniknúť, lebo čakajú, že príde ako postava, ako znak, ako zázrak. Ale on často prichádza ticho – v slovách, ktoré nás zasiahnu, v chlebe, ktorý sa láme, v oslovovaní naším menom v hĺbke srdca.

Ježiš sa neskryl preto, aby nás zmiatol. Ale preto, aby sme ho už viac nehľadali očami, ale srdcom. Lebo to je pravá viera – keď veríme nielen preto, že vidíme, ale preto, že sme spoznali jeho hlas.

Ježiša po vzkriesení nespoznali – nie preto, že by sa zmenil on, ale preto, že sa mal zmeniť náš spôsob videnia.

A ten začína vierou, ktorá hovorí:

„Aj keď ťa moje oči nevidia, viem, že si to ty.“

„Poznám ťa – lebo si ma prvý poznal.“