Predátor: Nebezpečné územie
Keď sa lovec konečne dostal na cudziu pôdu
Kto by nepoznal Predátora s Arnoldom Schwarzeneggerom? Film, ktorý vznikol v čase, keď akčný hrdina ešte nemusel veľa rozprávať. Stačilo, že mal biceps ako stehno normálneho človeka a vedel sa tváriť, že džungľa je jeho prirodzené prostredie.
Zaujímavé je, že samotný Predátor vznikol dosť zvláštnym spôsobom. Natáčanie už bežalo a tvorcovia stále poriadne nevedeli, ako má tento mimozemský lovec trofejí vlastne vyzerať.
Jeho neviditeľnosť tak nebola len geniálny nápad, ale aj praktické riešenie problému: „Ešte nemáme hotového tvora, tak ho radšej chvíľu neukážeme.“ A možno práve preto to fungovalo tak dobre. Nakoniec dostal humanoidné telo, technológiu, masku a tvár, ktorú bolo asi naozaj lepšie skrývať. A zrodila sa legenda.
Potom prišla dvojka. Tá už bola zvláštnejšia.
Predátor sa presunul z džungle do Los Angeles. Namiesto elitných vojakov lovil medzi drogovými gangmi a chaosom veľkomesta. Človek si miestami hovoril, že polícia by mu mala možno skôr poďakovať, než ho naháňať.
Ale aj dvojka mala svoje momenty. Mala špinu, horúčavu, mestský nepokoj a aspoň sa snažila posunúť lovca do iného prostredia.
Lenže potom to už išlo všelijako.
Každý ďalší film mal niečo. Niekde dobrý nápad, inde slušnú scénu, občas zaujímavý dizajn alebo atmosféru. Ale zároveň mal každý aj momenty, pri ktorých si človek povedal, že táto značka už skôr prežíva, než loví.
Nepomohla jej veľmi ani fúzia s Votrelcom. Na papieri to znelo ako sen každého fanúšika sci-fi monštier. Výsledok bol však skôr dôkaz, že dve legendy v jednom filme ešte automaticky neznamenajú dobrý film. A tak som mal pocit, že Predátor ma už nemá čím prekvapiť.
A potom prišlo Predátor: Nebezpečné územie.
Zrazu sa stalo niečo zaujímavé. Film sa nesnaží len zopakovať starý recept. Nespolieha sa iba na nostalgiu, na masku, pazúry a známe cvakanie.
Namiesto toho sa pokúša pozrieť na Predátora trochu inak — nie iba ako na monštrum, ktoré prichádza loviť ľudí, ale ako na bytosť z vlastného sveta, vlastnej kultúry a vlastných pravidiel. A to je podľa mňa presne smer, ktorý táto séria potrebovala.
Predátor bol vždy najzaujímavejší vtedy, keď nebol len obyčajný zabijak. Keď sme cítili, že za tým lovom je kódex. Hrdosť. Rituál. Niečo primitívne aj vznešené zároveň. Nie obyčajné monštrum, ale bojovník, ktorý nehľadá mäso, ale výzvu.
A práve tu sa otvára priestor pre niečo nové.
Ak bol Predátor vždy drsný lovec, tu sa konečne dostal na planétu, ktorá musela byť matkou všetkých drsňákov. Film nás vrhá do nekompromisného, cudzieho sveta s ťaživou a nebezpečnou atmosférou.
Je to prostredie, kde ťa nechce zabiť len nepriateľ, ale prakticky všetko, čo rastie, dýcha, lezie alebo sa tvári ako nevinná súčasť krajiny. A práve tam film začína fungovať. Nie ako ďalšie „Predátor príde na Zem a niekoho loví“, ale ako príbeh o tom, čo sa stane, keď sa samotný lovec ocitne v prostredí, ktoré je väčšie, brutálnejšie a nebezpečnejšie než on.
A musím priznať, tá poškodená polovica blond androidky tomuto prostrediu nesmierne pristane. Elle Fanning ako Thia je zvláštny, ale prekvapivo funkčný kontrast k mladému Predátorovi Dekovi.
Ich spoločná dynamika ťahá film vpred. On je mlčanlivý, tvrdý, vychovaný v logike sily a prežitia. Ona je poškodená, ukecaná, zvláštne nevinná a miestami až komická. Na papieri to mohlo dopadnúť katastrofálne. V praxi to však ich interakcii dáva skvelé iskrenie a filmu presne tú energiu, ktorú táto séria už dlho potrebovala.
Pretože ak Predátor už desaťročia prichádzal na Zem ako neporaziteľný lovec, bolo načase ukázať, čo sa stane, keď sa on sám ocitne v nebezpečnom území. Keď už nie je len neviditeľnou hrozbou v korunách stromov, ale niekým, kto musí prežiť, rozhodovať sa a spolupracovať.
Predátor tu konečne nie je len maskovaná hrozba. Nie je to len monštrum, ktoré čaká, kým sa ľudia začnú potiť od strachu. Tentoraz má vlastnú cestu, vlastnú slabosť, vlastnú hanbu aj vlastnú potrebu dokázať, že si zaslúži svoje miesto a nie je odpad. A zrazu sa z neho nestáva len lovec, ale plnohodnotná postava.
To je na tom to najzaujímavejšie. Nie samotná akcia. Nie len krv, zbrane a trofeje.
Séria konečne prestala iba opakovať otázku: „Koho bude Predátor loviť tentoraz?“ a začala sa pýtať: „Kto vlastne Predátor je?“ A to je veľký rozdiel.
Tento nový prístup má odvahu. alebo povedané menej uhladene — má konečne gule. Presne tie, ktoré tento hrdina — alebo skôr antihrdina — konečne dostal a potreboval. Po rokoch filmov, kde sa séria často len motala okolo vlastnej legendy, prichádza niečo, čo sa nebojí otočiť perspektívu.
Už sa nepozeráme na Predátora len očami koristi. Pozeráme sa na svet jeho očami. A zrazu zisťujeme, že aj lovec môže byť vyhnanec. Aj monštrum môže mať svoj strach. A aj tvor, ktorý celý život žil pre trofeje, môže naraziť na niečo, čo ho prinúti rásť.
Samozrejme, stále je to Predátor. Netreba od toho čakať hlbokú filozofickú meditáciu o zmysle života.
Ale ak film dokáže zobrať starú značku, nechať jej pazúry, masku aj brutalitu, a pritom jej dať úplne nový smer, tak to už samo osebe stojí za pozornosť. Pre mňa osobne je tento film veľmi príjemné prekvapenie.
Lebo niektoré filmové monštrá zostarnú. A niektoré len čakajú, kým im niekto konečne dá nový, poriadny lov.
Keď sa nad tým človek zamyslí, Predátori majú zvláštnu bilanciu.
Prišli do džungle — prehrali.
Prišli do Los Angeles — prehrali.
Skúšali to s Votrelcami — nevyšlo.
Skúšali loviť ľudí na vlastnej planéte — tiež žiadna sláva.
A keď narazili na bojovníčku v Prey, dopadlo to rovnako.
Možno by si už konečne mali v galaktickom atlase k Zemi dopísať poznámku:
Komentáre