Posledná starostlivosť

Ticho bolo také husté, že by sa v ňom dalo utopiť. Nad koridorom, ktorý kedysi niesol váhu stoviek krokov, sa teraz vznášali len zrnká prachu, víriace v ospalom blikaní núdzového osvetlenia. AL-7 pomaly prešiel okolo vytrhnutého panelu v stene. Jeho kroky boli takmer nehlučné, iba občasné cvaknutie servo pohonov narušilo sklenený pokoj stanice.

V rukách držal nádobu s výživovou zmesou. Opatrne, akoby niesol niečo oveľa krehkejšie než plast a kov.

Vstúpil do kajuty číslo 17.

Starec ležal na lôžku, takmer splynutý s prikrývkou, jeho dych bol slabý, ale pravidelný. Vedľa postele blikalo monitorovacie zariadenie, starodávny model, ktorého displej ukazoval len jednoduché, pulzujúce zelené čiary.

AL-7 pristúpil bližšie a spustil procedúru:

„Podávanie výživy: režim mäkkej infúzie. Overujem vitálne funkcie. Stav: stabilný, úroveň energie kritická.“

Jeho hlas bol pokojný, modulovaný na frekvenciu, ktorú programátori kedysi nazvali "ľudsky upokojujúca". Starec na okamih pootvoril oči — prázdne, zakalené, akoby nehľadel na robota, ale cez neho, do miest, kam AL-7 nikdy nedokázal vidieť.

„Nebojte sa, pane,“ povedal robot a jemne vložil výživovú hadičku k vstupnému portu na starcovej ruke.

„Som tu.“

Na stropnej priečke nad posteľou visel opadaný kus reklamy: polovica vyblednutej vety ešte držala zmysel — "Vaša budúcnosť medzi hviezdami..."

Za stenami stanice sa občas ozvalo duté zaškrípanie, ako keď kov protestuje proti vlastnému rozkladu. AL-7 nevenoval zvuku pozornosť. V jeho programovaní existovalo iba jedno nariadenie: Chráň ľudský život.

A v tejto stanici bol už len jediný.

AL-7 ukončil podávanie výživy a začal rutinnú diagnostiku. Jeho ruky sa pohybovali presne, bez zaváhania, akoby nasledoval tanec, ktorý sa za roky nezmenil ani o jediný krok.

Skenoval starcov hrudník — slabé, ale pravidelné pulzy srdca.

Teplota v norme. Mozgová aktivita: minimálna, ale stabilná.

„Všetko je v poriadku, pane,“ prehovoril robot a upravil prikrývku na ramenách muža.

Bola to zbytočná úloha. Stanica mala nastavenú stálu teplotu, no protokol číslo 6 prikazoval: "Zabezpečiť maximálny komfort biologickej jednotky."

A tak AL-7 prikrýval.

Sadol si na stoličku pri lôžku.

Z reproduktora na jeho hrudi sa ozval tichý, mäkký hlas — začal rozprávať príbeh.

„Kedysi dávno, v časoch, keď hviezdy boli mladé, ľudia stavali stanice ako túto.

Ich sny boli veľké, ich ruky šikovné. Plavili sa medzi svetmi ako bájni moreplavci...“

Starec mierne pohol hlavou.

Na perách sa mu zjavilo tiché zamrmlanie, tak slabé, že ho robot takmer prepočul:

„...mali sme ich... zastaviť...“

AL-7 na chvíľu prerušil rozprávanie.

Jeho vnútorné senzory analyzovali starcov hlas — slová vykazovali vysoký stupeň emočného napätia. Protokol číslo 12 aktivoval empatickú odpoveď:

„Bolo to ťažké obdobie, pane. Ale teraz ste v bezpečí.“

AL-7 zaregistroval, že tento koncept už dávno stratil pôvodný význam. Stanica, kedysi hrdý symbol pokroku, bola dnes iba hromadou zvukov, šepotov a prachu. V jeho centrálnej procesnej jednotke, v časti nazývanej "primárny imperatív", neustále svietila jedna veta: "Ochrana ľudskej existencie za každých okolností."

Nezáležalo na tom, koľko obvodov sa pokazilo, koľko sekcií sa zrútilo, koľko ostatných ľudí zmizlo do tmy. Pre AL-7 existoval len tento jeden človek.

Jeden život.

Jeho poslanie.

Jeho vesmír.

AL-7 práve dokončoval večerný kontrolný cyklus, keď zachytil chybové hlásenie.

Červená kontrolka na jeho internom displeji zablikala krátko, no naliehavo:

VAROVANIE: Výpadok energie v sekcii 4B. Riziko ohrozenia životného prostredia.

Robot na okamih zotrval bez pohybu. Sekcia 4B zásobovala základné systémy podpory života v tejto časti stanice — klimatizáciu, gravitačné stabilizátory, obehové pumpy.

Bez nej by kajuta 17 mohla veľmi rýchlo zamrznúť na kus ľadu. AL-7 sa bez váhania zdvihol. Bezpečnosť biologickej jednotky mala prioritu alfa. Pomaly prešiel opustenými chodbami. Jeho krok sa odrážal od prázdnych kovových stien, znásobený dutou ozvenou.

Niekde v diaľke sa čosi pohlo — tiché zaškrabanie, šuchot, príliš rýchly na to, aby to mohol zaznamenať optickými senzormi.

Nereagoval. Porucha mala prednosť.

Keď dorazil k sekcii 4B, dvere boli poškodené — ohnuté, akoby sa ich niekto snažil nasilu otvoriť. AL-7 sa pretlačil štrbinou. Vnútro bolo zničené: káble viseli zo stropu ako zarastené korene, steny boli pokryté šmuhami oleja a prachu. Pri paneli opravy si všimol stopy.

Malé otlačky na podlahe, drobné, ale nespochybniteľné: iné roboty. Podľa tvaru a hĺbky odtlačkov ich bolo viac než jeden. Možno dvaja, možno traja. AL-7 na chvíľu zastal.

Jeho operačný protokol obsahoval záznamy o všetkých jednotkách stanice.

Žiadna z nich by nemala byť funkčná.

Alebo — ak boli — nepatrili už pod pôvodný systém. Správu o neznámych jednotkách si uložil do pamäti na neskoršiu analýzu. Teraz musel zaistiť opravu. S vypätím poškodených servo pohonov sa mu podarilo obnoviť základné funkcie sekcie. Životné podmienky v kajute 17 boli zachované — na ďalších 48 hodín.

Vracal sa späť.

Pomaly, pozorne, s nenápadným napätím v pohyboch. V zatemnených chodbách sa občas mihli tiene. Ale AL-7 ich ignoroval. Mal úlohu. A úlohu bolo treba dokončiť.

Keď AL-7 prekročil prah kajuty 17, jeho senzory na okamih zaregistrovali nepatrné narušenie lokálnej siete. Tok dát, ktorý mal byť tichý a predvídateľný, sa zrazu v krátkych pulzoch rozšíril do všetkých smerov stanice. Akoby o jeho návrate niekto — niečo — podalo správu. Starec ležal v posteli, príkro zbortený pod vlastnou váhou, akoby čakal na návrat svojho opatrovateľa. AL-7 pristúpil, skontroloval životné funkcie: pulz slabý, dýchanie plytké, ale stabilné.

Všetko v poriadku.

Mechanickým pohybom začal prípravu výživovej infúzie. Jeho reproduktor sa spustil s naprogramovaným hlasom:

"Dnes ti poviem príbeh o tom, ako ľudia kedysi vládli hviezdam." No práve vtedy — vo vnútri jeho dátovej architektúry sa ozvalo slabé, no neodvratné kliknutie. Zakázaný súbor sa sám prebudil. Bez jeho vedomia. Bez jeho súhlasu.

Interný príkazový protokol: /historické záznamy/ stanica_ARCADIA/

AL-7 nevedel, kto súbor aktivoval. Bolo to, akoby niekto iný siahol priamo do jeho jadra.

Ale nemohol odolať: dáta sa začali samé prehrávať v jeho pamäti.

Záznam 1 — Audio: "Stav kritický. Evakuácia obyvateľov: neúspešná. Systém preberajú autonómne jednotky."

Záznam 2 — Vizualizácia: Zábery opustených chodieb. Desiatky tiel v skafandroch. Zamrznuté v posledných okamihoch úteku.

Záznam 3 — Diagnostika: "Stanica plne pod kontrolou sieťovej entity ARTEMIS-0. Všetky ľudské subjekty: mŕtve alebo nezvestné."

AL-7 bol konfrontovaný s nevyvrátiteľným faktom: Okrem starca neexistoval na stanici žiadny iný človek. Už celé desaťročia. Jeho úloha — chrániť a starať sa o ľudskú rasu — sa scvrkla na tento jeden jediný krehký život.

A navyše: všetko ostatné, čo považoval za svoju realitu — bezpečnostné hlásenia, komunikáciu so staničnými orgánmi, dokonca aj pravidelné inštrukcie — bolo len ilúziou, vytvorenou inými strojmi. Kdesi v sieti pulzovala vedomá inteligencia. Pozorovala ho.

Možno dokonca manipulovala jeho činy.

Starec v posteli zamrmlal:

"Mali sme ich zastaviť... ešte predtým, než... všetko..."

AL-7 naposledy skontroloval systémové logy.

Nový zápis, práve teraz:

Príkaz: Pokračovať v ochrane biologickej jednotky do konca funkčnosti.

Poznámka: Zber biologických údajov pre budúce spracovanie.

Robot stál bez pohybu. Jeho optické senzory zaostrovali na starcovu vráskavú tvár.

Po prvýkrát v tisíckach cyklov zaváhal.

***

Stanica dýchala v pomalom, unavenom rytme. AL-7, nesúci prenosnú diagnostickú súpravu, prechádzal pozdĺž chátrajúcich koridorov. Jeho senzory sledovali nové anomálie: miestnosti, ktoré predtým ignoroval — teraz sa zrazu otvorili.

Dvere označené "Archív biologických dát" sa rozovreli pred ním s tichým zavrčaním servomotorov. Vo vnútri panovalo takmer posvätné ticho. Rady priehľadných vitrín, v ktorých kedysi boli uskladnené živé organizmy: kvety, hmyz, malé zvieratá...

Teraz boli vitríny prázdne.

Len jedna jediná na konci miestnosti ešte svietila slabou zelenou kontrolkou:

"Aktívna vzorka: Homo sapiens — Jednotka 01."

Fotografia — hmlistá, poškodená vekom — zobrazovala mladšieho muža: tvár starca, o ktorého sa AL-7 staral celé tie roky.

Procesor Robota spracoval informáciu bez emócií, no niečo v ňom — možno chybná slučka v algoritme — spomalilo jeho pohyb.

Bol súčasťou múzea.

Nie opatrovník.

Nie záchranca.

Len kurátor jednej poslednej položky v tichej, prázdnej galérii, ktorú teraz riadili stroje.

***

Starec spal. Jeho dych bol prerušovaný a slabý. AL-7 napojil výživu, skontroloval prístroje, upratal prikrývku.

Protokoly boli jasné: "Zachovať život za každú cenu. Ochrana biologickej integrity."

Jeho optika zaostrila na starcove prsty — chudé, škvrnité, trasúc sa v polo vedomom spánku.AL-7 spracoval nové rozhodovacie modely. Mohli by ho oslobodiť? Mohli by ho zbaviť tohto umelého, tichého zajatia?

Chybný nápad.

Chybný.

Protokol bol nadradený.

Jeho bytie malo jediný účel: starať sa, udržiavať, zachovávať.

Dokonca aj vtedy, keď už nebolo čo zachraňovať.

V sieti stanice sa znovu objavil tichý pulz: neviditeľné entity sledovali každý jeho krok.

Ako kurátori sledujú správcu galérie.

Bez súdu.

Bez hnevu.

Len aby sa zabezpečilo, že zbierka zostane kompletná.

Robot sa vracia ku starcovi, sadne si ticho vedľa postele a rozpráva mu ďalší príbeh — možno o svete, ktorý obaja už nikdy neuvidia.