Piaty stupeň blízkosti

Poslušnosť a spolu utrpenie: Kríž v objatí Lásky

Na štvrtom stupni sme boli pritisnutí k Ježišovej hrudi, počuli sme tlkot Jeho srdca. Na piatom stupni sa toto srdce stáva aj naším srdcom. Už nielen prijímame Jeho lásku – učíme sa ňou žiť, aj keď bolí. Tento stupeň je kríž, ktorý sa nenesie z donútenia, ale z lásky.

„Potom povedal všetkým: Ak niekto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž každý deň a nasleduje ma. Lebo kto by chcel svoj život zachrániť, stratí ho; ale kto stratí svoj život pre mňa, ten ho zachráni.“

Lukáš 9,23–24

Tu sa začína tiché, hlboké spojenie – spolu utrpenie. Nie utrpenie pre utrpenie, ale účasť na Božej bolesti za svet. Kto miluje, nemôže byť ľahostajný. A tak ako matka cíti bolesť svojho dieťaťa, aj ten, kto žije blízko Krista, cíti bolesť hriechu, bolesti, nespravodlivosti. No práve v tom sa stáva podobným svojmu Pánovi.

„Aby som poznal Krista, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpeniach, keď sa mu pripodobňujem v smrti, aby som nejako dosiahol vzkriesenie z mŕtvych.“

Filipanom 3,10–11

Toto poznanie Krista nie je rozumové, ale zdieľané. Tak ako dvaja ľudia, ktorí si rozumejú bez slov, lebo spolu prešli ohňom. Blízkosť tu prestáva byť len radosťou – stáva sa vernou láskou, ktorá neutečie, keď sa nebo zatiahne.

Predstav si záhradníka, ktorý miluje svoju ružu. Každý deň ju zalieva, chráni, no keď prídu mrazy, prikryje ju vlastným plášťom. A keď sa sám zraní o jej tŕne, neuskočí – usmeje sa, pretože vie, že bez tŕňov by nikdy nerozkvitla. Taká je Kristova láska. A kto kráča v Jeho blízkosti, skôr či neskôr objíme kríž, nie preto, že musí, ale preto, že miluje.

„Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste nasledovali jeho šľapaje.“

1. Petrov 2,21

Na tomto stupni duša už nerozdeľuje medzi „moje“ a „Tvoje“. Každý deň je oltárom, každá bolesť modlitbou. Nie preto, že by Boh chcel, aby sme trpeli, ale preto, že nás pozýva, aby sme s Ním niesli svet.

„Nesiete bremená jedni druhých, a tak naplníte zákon Kristov.“

Galaťanom 6,2

V tejto blízkosti sa človek mení. Jeho slzy sa stávajú modlitbou, jeho ticho chválou. Zistí, že v utrpení nie je opustený, ale najviac objatý. Lebo práve tam, kde sa láme naše „ja“, sa rodí priestor pre Božie „Ja som“.

„Nie moja vôľa, ale Tvoja nech sa stane.“

Lukáš 22,42

To je modlitba piateho stupňa. Nie z povinnosti, ale z dôvery. Nie zo strachu, ale z jednoty. A v tejto poslušnosti – tichej, ale hlbokej – duša dozrieva do Kristovej podoby.

Na tomto stupni už vieme, že kríž nie je cieľom. Je bránou. A kto ňou prejde, zistí, že za ňou nie je smrť, ale život.