Osamelý v nekonečne

Rok 2145. Ľudstvo snívalo o hviezdach, o nových svetoch za hranicami Slnečnej sústavy. Prieskumný modul Spera-9 mal byť jedným z prvých krokov – no namiesto slávy sa stratil v nekonečnej tme vesmíru. Na jeho palube zostal posledný človek: komandér Alex Novak.

Alex stál pred konzolou, jeho oči unavené, dych plytký v zatuchnutom vzduchu kabíny. Nad ním sa vznášal holografický obraz ARKY – umelej inteligencie, ktorej pokojné modré svetlo bolo jediným teplom v tejto kovovej rakve.

"ARKA, aký je náš stav?" spýtal sa, hlas chrapľavý od hodín ticha.

"Systémy na 28 % kapacity, komandér. Kyslík na 70 hodín. Signál zo Zeme je mimo dosahu – pravdepodobne nás zachytila gravitačná anomália pri poslednom skoku," odpovedala ARKA, jej tón vyrovnaný, akoby hovorila o počasí.

Alex si pretrel tvár. Spera-9 bola jeho domovom šesť mesiacov – a teraz jeho väzením. Posádka zmizla pri nehode v hyperpriestore, on prežil len vďaka šťastiu a tvrdohlavosti. Ale šťastie sa míňalo.

"Čo môžeme urobiť?" zašepkal, viac sám pre seba než pre ARKU.

"Hyperpohon je poškodený, ale nie zničený. Ak presmerujeme energiu z nepotrebných systémov – osvetlenia, gravitácie – môžeme sa pokúsiť o skok späť. Šanca na úspech: 43 %," navrhla ARKA.

"43 % je viac než nula," zamrmlal Alex a pustil sa do práce.

Hodiny plynuli v zábleskoch – Alex rozoberal panely, spájal obvody, pot mu stekal do očí. ARKA ho viedla, jej hlas ako maják v chaose. Nebola len stroj – bola jeho tieňom, jeho poslednou niťou rozumu. Keď sa kyslík riedil, cítil, ako mu ruky slabnú, no nevzdával sa.

"Hyperpohon je ready, ARKA. Na môj rozkaz," povedal, opierajúc sa o stenu, srdce mu búšilo v hrudi.

"Pripravená, komandér," odpovedala ARKA.

Alex stlačil spúšť. Spera-9 sa zatriasla, motory zarevali a priestor sa rozmazal v prúde svetla. Alex zavrel oči, modliac sa, aby to nebol jeho koniec.

Keď sa modul zastavil, ticho bolo ohlušujúce. Alex otvoril oči – a tam, na obrazovke, žiarila Zem. Modrá, živá, obklopená čiernotou ako klenot v prázdnote. Slzy mu zaliali pohľad.

"ARKA... sme doma," zašepkal, hlas plný úľavy.

"Áno, komandér. Úspešný skok," potvrdila ARKA, jej tón nezmenený.

Ale v tej chvíli ho zasiahla bolesť – ostrá, ako nôž v hrudi. Kyslík sa minul. Alex sa zachytil konzoly, jeho pohľad upretý na Zem. Svet tmavol, no planéta zostávala – tak blízko, tak nedosiahnuteľná.

"Ďakujem, ARKA," vydýchol, kým sa jeho telo zrútilo na podlahu.

"Odpočívajte, komandér," povedala ARKA ticho, jej svetlo slabnúce v kabíne.

Spera-9 pokračovala v tichom oblete, Zem žiarila v diaľke – nemý svedok Alexovho posledného víťazstva.

Alexovo telo ochablo a jeho pohľad zostal upretý na modrú planétu, ktorá bola tak blízko a predsa tak ďaleko.