O zrkadlách

a tom, čo skutočne vidíme

Dnes sa mnohí z nás každé ráno pozerajú do zrkadla, niekedy nie preto, že chceme vidieť, kto naozaj sme, ale aby sme skontrolovali, či všetko vyzerá tak, ako si to predstavujeme. Zrkadlo nám ukáže len našu vonkajšiu podobu, akýsi odraz, ktorý nikdy nezachytí celú pravdu o našej bytosti. „Nikdy vlastne neuvidíš sám seba.“ To, čo vidíme, je len plošný obraz, obrátený, skreslený, často aj psychicky deformovaný (vidíš to, čo si o sebe myslíš, nie čo tam skutočne je). Človek sa nikdy nevidí tak, ako ho vidia iní. Ani tak, ako ho vidí Boh.

Vidíš len ilúziu svojej tváre, zatiaľ čo tvoje pravé „ja“ žije v priestore medzi pohľadmi iných a pohľadom zhora. Ako hovorí Písmo:

„Teraz vidíme hmlisto, ako v zrkadle… ale potom z tváre do tváre.“ (1. Korinťanom 13:12)

A dnes, v dobe, keď sú selfie kamery a zrkadlá na dennom poriadku, sa na náš vzhľad často pozeráme ako na niečo, čo nás definuje. To, ako vyzeráme, sa stáva kritériom nášho sebavedomia, hodnoty, často až k extrémom, keď začíname pochybovať o tom, čo máme v „nohaviciach“, alebo o tom, kým naozaj sme. Ak by sme sa spoliehali len na tento obraz, stratíme sa v labyrinte vlastných predstáv a skreslených pohľadov.

Až keď sme pred Bohom, v Jeho svetle, padnú všetky odrazy a klamy. A zrazu je to: „aha, takýto som.“ Naša hodnota nie je v tom, čo ukazuje zrkadlo, ale v tom, ako nás vidí Boh – ako stvorenie, ktoré má hodnotu nie v očiach tohto sveta, ale v Jeho očiach. A mali by sme prestať hľadať naše potvrdenie v zrkadlách a namiesto toho hľadať Boží pohľad, ktorý nás vedie k pravde o tom, kým naozaj sme.

Dnešná spoločnosť nám často hovorí, aby sme sa zahľadeli hlbšie do seba, skúmali svoju identitu, hľadali svoje pravé „ja“. Ale táto extrémna introspekcia môže viesť k zmäteniu a pochybnostiam o základných pravdách, ako je napríklad to, či sme muž alebo žena. Až keď človek stráca kotvu v pravde, stáva sa z neho človek, ktorý nevie, čo je skutočné.

Keď sa človek príliš zahľadí do seba, stratí pohľad na realitu. Zrkadlo, ktoré mu malo pomôcť uvidieť, ho začne klamať – alebo ho naučí klamať sám seba. A nakoniec sa už nepozerá do zrkadla, ale do halucinácie vlastnej mysle.

Ježiš nikdy nevyzýval ľudí, aby „skúmali sami seba“, ako to robí dnešná psychológia. Jeho výzva bola: „Zapri sám seba, vezmi svoj kríž a nasleduj ma.“ (Marek 8:34)

Takže keď sa pozrieme do zrkadla, nech nás to nezmätie. Nech hľadáme pravdu o sebe nie v skreslených odrazoch, ale v Božom pohľade, ktorý nás vedie k pravde o našom skutočnom „ja“.

„Lebo Pán vidí nie tak ako človek; človek hľadí na tvár, ale Hospodin hľadí na srdce.“

— 1. Samuelova 16:7

„Skúmajte sa, či ste vo viere; skúmajte sa sami.“

— 2. Korinťanom 13:5

Ale aký je cieľ tohto skúmania?

Nie objaviť svoj „vnútorný potenciál“, ale overiť si, či kráčame s Kristom. Či je v nás pravda. Nie introspekcia kvôli seba zaláskovaniu, ale kvôli pokániu a pokore.

Pravé ja nájdeš až vtedy, keď sa vzdáš falošného ja.

Nie hľadaním v zrkadle alebo v emóciách, ale vo vzťahu s Kristom.

On je to skutočné „zrkadlo pravdy“ – v Ňom vidíš, aký si bol, aký si, a aký máš byť.

„Kto počúva slovo, ale nerobí podľa neho, je ako človek, čo sa pozerá na svoju tvár v zrkadle: pozrie sa na seba, odíde a hneď zabudne, ako vyzeral.“

— Jakub 1:23–24

Zrkadlom má byť nie sklo, ale Božie slovo.

To nám ukazuje pravdu – neskreslený, duchovný obraz nášho stavu. Ale varuje nás: neostaň len pri pohľade — zmeň sa!