Nativitatis

Jozef D. Jánoška 

„Prosím, pohodlne sa usaďte!“ 

Pozerám po miestnosti. Nič moc. Malá miestnosť s obyčajnou pohovkou a pracovným stolom. Toto je to miesto, kde sa dejú tie „veľké veci"? 

„Neotáľajte, nemáme veľa času.“ 

„Ďakujem,“ zamumlám a sadám si na pohovku. Vykladám si nohy, tak ako mi povedal, ale cítim sa trochu nesvoj. On zatiaľ niečo ťuká do klávesnice svojho notebooku. 

„Takže, o aký program máte záujem?“ spýta sa, ani sa na mňa nepozerajúc. 

„Čo máte v ponuke?“ odpovedám neistým hlasom. Sekretárka mi nevysvetlila presne, čo tu robím. „V inzeráte bolo, že dokážete zmeniť život. Preto som prišiel.“ 

„Takže vlastne ani neviete, do čoho idete?“ 

V miestnosti zavládlo ticho a ja cítim, že ma prepadá hanba. Mám mu povedať, že som spackal každú jednu vec v mojom živote? Že som už na pokraji, držím sa len tak-tak a hľadám všetky možné spôsoby, ako to zmeniť? 

„Nemusíte sa báť,“ hovorí konečne, „je to všetko absolútne bezpečné. Keďže neviete o čo ide, trochu vám to priblížim. Potom si to všetko rozmyslíte a ak sa rozhodnete, prídete znova.“ 

„Dobre,“ prikývnem a skôr, ako si uvedomím, že to možno ani nechcem, začnem ho počúvať. 

„Pozerajte sústredene na jeden bod pred vami, uvoľnite sa a pokúste sa sústrediť len na dýchanie a môj hlas.“ 

Nesúhlasne zavrčím, ale poslúchnem. Pozerám pred seba ako blázon. „Bože, kde som sa to zasa dostal?“ myslím si, ale mlčím. Mám pocit, že keď sa začnem ozývať, tak to už nikdy neskončí. 

„Viete, v podstate ide o preprogramovanie vašej mysle.“ Jeho hlas sa zrazu stáva pokojnejším, mäkším. „Od narodenia vás programujú – rodina, škola, reklamy. Hovoria vám, čo môžete, čo nemôžete, čo máte chcieť. Väčšina z nás uviazne v tomto kolotoči a nikdy sa z neho nedostane. Spoločnosť nepotrebuje mysliacich ľudí, ale poslušných robotníkov.“ 

Zrazu mi niečo v hlave cvakne. Myslím na tie nekonečné hodiny v kancelárii, na rutinu, ktorá sa stala mojim životom. Na všetky moje sny, ktoré som nechal vypariť sa všednosťou. Možno je tu niečo viac. 

„My ten program môžeme narušiť,“ hovorí. „Chcete dokázať niečo veľké? Cítite, že niečo nie je v poriadku? Tento svet vás klame. Našim programom otvoríme vašu myseľ do nových rozmerov.“ 

V tej chvíli si uvedomím, že už ho nepočúvam len povrchne. Som vťahovaný do jeho slov, každá veta vo mne rezonuje. 

„Musíte sa zobudiť! 

Ak otvoríte svoju myseľ, čaká vás svet plný zázrakov. V minulosti sa pár ľuďom podarilo prekonať daný program. Pokladali ich za čarodejov, šamanov či prorokov. Snažili sa ľudí udržať pri zdravom vedomí. Ale po stáročia boli vyhladzovaní a prenasledovaní. Aj spisy, ktoré sa nám snažili zanechať, boli prekrútené a zmanipulované, a to všetko len z jedného dôvodu. 

Mocní, ktorí vedú spoločnosť, nepotrebujú mysliacich ľudí. 

Svoju slobodu ste vymenili za falošný pocit bezpečia. 

Ak sa dáte na preprogramovanie, nič už nebude také, ako to poznáte. Nový program vám doslova strhne z očí záves a vy prezriete. 

Uvidíte svet, aký mal byť. Svet bez chorôb, bolesti a nenávisti. Svet, v ktorom sa ľudia navzájom nezabíjajú pre nerastné bohatstvo či akúkoľvek inú blbosť. Svet, kde vás horných 10 000 nevyužíva k otrockej práci za minimálnu mzdu. Svet, ktorý nie je prekrútený zlom, kde na jednej strane sa vynakladajú finančné prostriedky na záchranu túlavých psov a na strane druhej, pre zúboženého človeka na ulici nespraví nikto nič. Tých príkladov je veľa a určite aj vás už niečo začína napádať. 

Skrátka svet, kde tí silní nepožierajú slabých. 

Musím ešte spomenúť jedného človeka, ktorému sa podarilo program prekonať. Ten robil zázraky. Chodil po vode, uzdravoval len položením rúk. Nasýtil dav ľudí prakticky z ničoho. Slepí od narodenia videli a chromí chodili. Dokonca mŕtvi vstali z hrobov. A sám predpovedal, že ľudia budú konať väčšie veci než on. Je to len náznak toho, ako ďaleko je možné v preprogramovaní zájsť. 

Teraz vás určite napadá, že to je utópia. Nemožné. 

Hmm, dobre vás naprogramovali. Ak sa vám nepodarí preskočiť daný program, nikdy sa nedostanete ďalej. 

Cieľom je nový človek. Človek pripravený na prechod na vyššiu úroveň bytia. Ozajstný Homo sapiens. Či sa vám zdá niečo rozumné na tom, čo sa okolo nás deje? 

Môžete si vybrať, prišli ste na preprogramovanie dobrovoľne.“ 

Otočím sa na neho a prvýkrát cítim náznak nádeje. Myslí to vážne. Nie je to žiadna blbosť. 

Chcem zareagovať, ale naznačil mi, aby som ostal ticho. 

„Pozrite, príkladov je veľa. A mnoho by sa dalo rozprávať a som si vedomý, že to môže pôsobiť trochu chaoticky, ale jedná sa tu celkom o komplikovaný a komplexný program, ktorý vám beží v hlave. Takže dané informácie musíte vstrebať postupne. Inak by mohol hroziť aj celkový kolaps systému. Čiže kvapku za kvapkou narušovať daný program. Zdá sa vám to málo? Aj vyliata rieka strhávajúca domy je len množstvo kvapiek po kope. 

Skôr než skončíme, musím vás varovať. Ak sa dáte preprogramovať, ostatní ľudia budú pod vplyvom starého programu. Nebudú chápať, o čom sa im snažíte rozprávať, možno vás budú pokladať za blázna a možno vás budú aj prenasledovať. Jediné, čo vám ešte môžem povedať, stojí to za to.“ 

Zrazu sa chlapík postavil a pomaly vykročil k dverám, ale ešte sa na moment otočí. 

„Rozhodnutie je na vás. Ak budete pripravený, vráťte sa.“ 

A zmizne. 

Ostávam sám v tej malej miestnosti. Čelím tichu a vlastným myšlienkam. Cítim, že som už prijal rozhodnutie, aj keď sa bojím si to priznať. Ak by som sa však nikdy nevrátil, čo by sa zmenilo? Nič. 

„Chcem sa zbaviť starého programu,“ zašeptám do prázdna a žalúdok sa mi zviera. Dnes to možno ešte nie je, ale viem, že sa vrátim. 

Po niekoľkých dňoch sa ocitám znovu pred tými istými dverami. Tentokrát však necítim len nervozitu, ale aj zvláštny pocit odhodlania. Zhlboka sa nadýchnem a otvorím dvere. 

Miestnosť je rovnaká, no niečo vo mne sa zmenilo. Už to nie je miesto, kde mám pocit, že ma hodnotia, kde som stratený. Teraz je to miesto, kde môžem začať niečo nové. Chlapík sedí za stolom a keď ma zbadá, usmeje sa. 

„Vedel som, že sa vrátite.“ 

Sadám si na pohovku, cítim, ako mi srdce búši. „Som pripravený,“ hovorím, a po prvýkrát cítim, že tieto slová nie sú len prázdne frázy. 

Chlapík prikývne. „Tak začneme.“ 

Chlapík sa odrazu vyparil z miestnosti, akoby sa rozplynul vo vzduchu. 

„Hej, kde ste zmizol?“ kričím do prázdna, ale namiesto odpovede sa pred mojimi očami objaví nápis. 

PREPROGRAMOVANIE UKONČENÉ – 

Ako to spravil? Kde zmizol? Je toto už súčasť tých sľubovaných zázrakov? Ešte chvíľku sedím na mieste a v hlave mi behá kopec myšlienok. 

„Dobre, dostali ste ma,“ zašepkám, „chcem sa zbaviť toho starého programu.“ Pozerám po miestnosti, dúfajúc, že sa chlapík znova objaví, ale nikde ho nevidím. Aj po chvíľke tu sedím sám. 

„Halooo,“ zavolám do prázdna. „Môžete spustiť to programovanie? Už som sa rozhodol!“ Napätie vo mne rastie, ale namiesto odpovede sa mi pred očami objaví nápis. 

PREPROGRAMOVANIE UKONČENÉ – 

„Ako ukončené? To len tak bez káblov pripojených k hlave? Žiadna tabletka? 

„Potrebujem viac informácií. Počuje ma tu vôbec niekto?“ kričím frustrovane, začínajúc sa cítiť ako v divnej hre, kde nemám kontrolu. 

Pred očami sa mi objavil nový nápis. 

PROGRAM PODAL ZÁKLADNÝ BALÍK INFORMÁCII. 

PRVA KVAPKA OBMEDZENÁ NA 7813 BAJTOV 

V PRÍPADE NEJASTNOSTÍ   GO TO 1 RIADOK 

Sedím pohodlne, pozerám sústredene pred seba a pomaly mi to začína dochádzať – cesta nezačína tým, že mením veci okolo seba, ale tým, že mením seba vo vnútri. Skutočná zmena prichádza zvnútra, keď sa človek rozhodne zmeniť svoje myšlienky a postoje. Prvý krok na ceste k zmene je najťažší, ale aj najdôležitejší. Vyžaduje si odvahu, trpezlivosť a vytrvalosť. Nie je to niečo, čo sa stane cez noc, ale táto dlhá cesta je kľúčom k tomu, aby som sa stal lepšou verziou seba samého. Bude to znamenať konfrontáciu so strachmi, prekonanie prekážok a hľadanie nových síl tam, kde sa zdá, že už žiadne nezostali.