Modlím sa, ale počuje ma vôbec Boh?

Myslím, že túto otázku si niekedy položil skoro každý, kto sa modlí.

Nie hneď. Zo začiatku sa modlíš, veríš, čakáš. Lenže potom prejde deň, týždeň, možno mesiace a nič sa nemení. A čím dlhšie je ticho, tým ľahšie sa do hlavy votrie otázka:

Počuje ma vôbec?

Lebo keby ma počul, asi by sa už niečo dialo... nie?

Lenže možno práve tu robíme chybu. Zamieňame si Božie počutie s naším videním odpovede.

Veľmi sa mi páči jedna veta z Daniela. Modlil sa, čakal a nič nevidel. A keď odpoveď nakoniec prišla, dozvedel sa niečo, čo počas celého toho čakania netušil:

„Od prvého dňa... boli tvoje slová vypočuté.“

Dan 10,12

Od prvého dňa.

To znamená, že boli dni, keď Daniel mohol mať pocit, že sa nič nedeje, a pritom jeho modlitba už bola vypočutá.

A toto je podľa mňa dobré si zapamätať.

To, že ja nič nevidím, ešte neznamená, že sa nič nedeje.

My máme zvláštnu potrebu dostať od Boha aspoň nejaké potvrdenie. Niečo malé. „Bože, daj mi aspoň vedieť, že si to zaregistroval.“

A Boh pritom hovorí cez Izaiáša niečo až neuveriteľné:

„Skôr ako budú volať, ja odpoviem; ešte budú hovoriť a ja ich vypočujem.“

Iz 65,24

Takže problém asi nebude v tom, že by Boh mal slabý signál.

Skôr my máme problém s tichom.

Keď sa nič nedeje, začneme premýšľať, či sme sa zle modlili. Či sme mali použiť iné slová. Či máme dosť viery. Či sme niečo nepokazili. A po čase možno už ani nevieme, čo Bohu hovoriť.

Lenže ani vtedy modlitba nekončí.

Pavol píše, že ani nevieme, ako sa máme modliť, a práve v tejto našej slabosti nám pomáha Duch Svätý (Rim 8,26).

To ma oslobodzuje od predstavy, že Boh čaká na dokonale sformulovanú modlitbu.

Niekedy jednoducho neviem.

„Bože, ja už ani neviem, čo ti mám povedať.“

Možno aj toto je modlitba.

Možno niekedy stačí pred Bohom jednoducho zostať.

A potom je tu ešte jedna vec, ktorá nám veľmi nejde.

Čakať.

Chceli by sme odpoveď teraz. Najlepšie takú, akej rozumieme. A ideálne presne takú, o akú sme prosili.

Lenže Biblia je plná ľudí, ktorí čakali.

A preto sa mi páči, že Ježiš nepovedal iba: popros.

Povedal:

„Proste... hľadajte... klopte.“

Mt 7,7

Je v tom pohyb. Pokračovanie. Nevzdávaj to len preto, že dvere sa neotvorili pri prvom zaklopaní.

Samozrejme, neznamená to, že Boh splní každé naše želanie presne podľa našich predstáv. Boh nie je automat, do ktorého vhodíme modlitbu a vypadne výsledok.

Ale jeho ticho tiež nemusíme automaticky prekladať ako „nie som tu“.

Možno sa dnes modlíš za niečo už veľmi dlho.

Možno za svoje dieťa. Za manželstvo. Za uzdravenie. Za človeka, ktorého miluješ. Za prácu. Za vec, o ktorej už ani nikomu nehovoríš, pretože si unavený stále vysvetľovať, že sa ešte nič nezmenilo.

Neviem ti povedať, kedy príde odpoveď.

Ani ti nemôžem sľúbiť, že bude vyzerať presne tak, ako si ju predstavuješ.

Ale keď najbližšie príde tá otázka:

„Bože, počuješ ma vôbec?“

Nemusíš sa spoliehať iba na svoje pocity.

Tu je kúsok z Biblie o tom, čo hovorí Boh. A na tieto slová sa môžeš vo viere postaviť:

„Od prvého dňa... boli tvoje slová vypočuté.“

Daniel 10,12

„Skôr ako budú volať, ja odpoviem; ešte budú hovoriť a ja ich vypočujem.“

Izaiáš 65,24

„Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; ale sám Duch sa za nás prihovára...“

Rimanom 8,26

„Ak sa oneskorí, čakaj naň, lebo určite príde.“(Habakuk 2,3)

„Hospodin čaká, aby sa nad vami zmiloval... Blahoslavení všetci, čo na neho čakajú.“

Izaiáš 30,18

A Ježiš povedal:

„Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvorí sa vám. Lebo každý, kto prosí, dostáva; kto hľadá, nachádza; a kto klope, tomu sa otvorí.“

Matúš 7,7–8

Keď teda príde deň, keď tvoje pocity budú hovoriť: „Boh ma asi nepočuje,“ máš niečo pevnejšie ako svoje pocity.

Máš jeho Slovo.

A tomu môžeš veriť aj vtedy, keď je zatiaľ ticho.