Matrix

Film, po ktorom už realita nevyzerala rovnako

Keď som prvýkrát videl ukážku z Matrixu, bola tam Trinity, ktorá bežala po stene. A moja prvá reakcia nebola nadšenie.

Skôr som si povedal: „No jasné, ďalšia americká blbosť.“

Priznám sa, veľmi sa mi do toho nechcelo. Vyzeralo to ako ďalší akčný film, kde sa bude veľa skákať, strieľať, lietať vzduchom a tváriť sa pritom strašne vážne. Lenže potom som si Matrix predsa len pozrel.

A svet sa mi zmenil.

Doslova.

Bolo to niečo ako život pred Matrixom a po Matrixe.

Film vyšiel v roku 1999 a Wachowski ho natočili bravúrne. Vtedy ešte známi ako bratia Wachowski, dnes Lana a Lilly Wachowski. A áno, prvýkrát vidieť spomalené zábery, keď sa Neo uhýba guľkám, bol zážitok. *Bullet time* bol vizuálny šok. Niečo, čo človek dovtedy v kine takto nevidel.

Ale pre mňa to nebola najväčšia vec.

Najväčšia vec bola myšlienka.

Matrix nebol len film o tom, že ľudia žijú v simulácii. Bol to film, ktorý sa opýtal niečo oveľa nepríjemnejšie: Čo ak svet, ktorý považujeme za skutočný, nie je tým, čím sa zdá?

V tom čase som sa trochu pohrával s myšlienkou holografického vesmíru. Nie že by som tomu nejako vedecky rozumel do hĺbky, ale tá predstava ma fascinovala. Že realita môže byť iná, než ju vnímame. Že to, čo vidíme, môže byť len projekcia, vrstva, obraz niečoho hlbšieho.

A potom prišiel Matrix. A zrazu mi to celé zvláštnym spôsobom docvaklo.

Nie akademicky. Nie vedecky. Skôr pri pive. A na to to úplne stačilo.

Celé týždne sme sa vedeli baviť o tom, ako to tvorcovia mysleli. Či je Matrix len sci-fi, alebo metafora sveta, v ktorom žijeme. Či je Neo vyvolený, alebo len človek, ktorý sa konečne zobudil. Či červená pilulka znamená pravdu, slobodu, vieru, alebo len bolestivé poznanie, že návrat späť už nebude možný.

Pivo sa míňalo a teórie pribúdali.

A práve v tom bola sila Matrixu. Nebolo to len kino. Bol to spúšťač rozhovorov. Film, ktorý človeka nenechal odísť domov len s pocitom, že videl dobrú akciu. Odchádzal si s otázkou, či náhodou aj tvoj vlastný svet nemá niekde v rohu blikajúci kurzor.

Matrix prišiel v správnom čase. Internet sa začínal meniť z technickej zaujímavosti na nový priestor života. Počítače prestávali byť len stroje v kanceláriách. Digitálny svet začal prenikať do každodennosti. A zrazu tu bol film, ktorý povedal: čo ak raz nebudeme len používať technológiu, ale technológia bude používať nás?

Vtedy to znelo ako sci-fi. Dnes to už také vzdialené nie je.

Samozrejme, Matrix mal aj štýl. Kožené kabáty, zelený kód, okuliare, telefónne búdky, agentov, kung-fu, spomalené strely. Ale keby zostal len pri štýle, možno by zostarol ako módny výstrelok.

Lenže Matrix zostarol inak. Jeho vizuál možno patrí koncu deväťdesiatych rokov, ale jeho otázky patria stále nám:

Čo je realita?

Kto ju pre nás vytvára?

Kto rozhoduje, čo vidíme?

A ako veľmi sme ochotní zostať v pohodlnej ilúzii, ak je pravda nepríjemná?

Pre mňa bol Matrix jeden z tých filmov, ktoré neprišli len ako zábava. Prišiel ako zásah. Ako zvláštny kopanec do hlavy, po ktorom sa človek začne pozerať na svet trochu inak.

A možno práve preto si ho pamätám tak silno. Nie kvôli tomu, že Trinity bežala po stene. Ale kvôli tomu, že po Matrixe som mal pocit, že stena možno vôbec nie je stena.

Začiatok milénia a prvé vytriezvenie

A potom prišlo pre mňa asi najväčšie sklamanie celej série.

Aspoň som si to vtedy, v roku 2003, myslel. Ešte som netušil, že o nejakých dvadsať rokov príde štvrtý diel a ukáže mi, že moje vtedajšie chápanie slova „sklamanie“ bolo príliš optimistické.

Ale späť na začiatok milénia. Druhý aj tretí diel som si vtedy pozrel rád a dodnes sa k nim občas vrátim. Stále tam boli silné momenty, výborná akcia a na svoju dobu úžasný vizuál. Len som pri nich už necítil to isté vzrušenie ako pri jednotke.

Neskôr som dokonca čítal, že fanúšikovia Matrixu sa často rozdelili na dve skupiny. Na tých, ktorí berú Matrix ako jednu veľkú trilógiu, a na tých, ktorým prvý diel pripadal ako niečo úplne iné než zvyšok série.

Ja patrím do tej druhej skupiny.

Prvý Matrix vo mne otvoril otázky o realite, vedomí, slobode a ilúzii. Mal som pocit, že stojíme na prahu niečoho obrovského. Že sa tvorcovia pokúsia rozbiť samotnú podstatu sveta, v ktorom postavy žijú. Že sa budeme pýtať, čo je za Matrixom. A potom čo je za tým, čo je za Matrixom.

Namiesto toho sme dostali niečo oveľa technickejšie.

Zadné vrátka. Zdrojový kód. Programy, ktoré sa snažia prežiť reštart. Architekta. Aktualizácie systému. Softvérové a hardvérové riešenia problémov, ktoré sa v prvom filme zdali byť takmer filozofické.

A práve tam sa mi Matrix trochu stratil pod rukami. Nie preto, že by to bolo zlé sci-fi. Len preto, že som čakal niečo iné.

Myšlienka bola podľa mňa taká silná, že mi bolo ľúto, keď sa namiesto búrania reality začala viac riešiť infraštruktúra reality. Namiesto otázok o vedomí sme dostali otázky o systéme. Namiesto tajomstva technické vysvetlenia.

Samozrejme, po rokoch som sa s tým zmieril. Aj *Reloaded*, aj *Revolutions* sú pozerateľné filmy. Dokonca veľmi pozerateľné. Len už pre mňa nepredstavovali ten otras, ktorý spôsobil prvý Matrix.

Finálny reštart, ktorý nikto nechcel

A potom prišiel štvrtý diel.

Úprimne? K tomu sa mal podľa mňa vyhnúť aj Neo.

Bolo cítiť, že sa tlačí na pílu. Že sa tvorcovia snažia vrátiť do sveta, ktorý už povedal všetko podstatné. Akoby niekto našiel starý hit, ktorý všetci milovali, a rozhodol sa dopísať ďalšiu kapitolu len preto, že môže.

Počas pozerania som mal stále silnejší pocit, že už nejde o príbeh, ktorý chce byť rozprávaný. Skôr o príbeh, ktorý odmieta odísť zo scény.

A to je škoda.

Pretože prvý Matrix si zaslúžil zostať legendou.

Nie každá otázka potrebuje ďalšiu odpoveď. Nie každý príbeh potrebuje ďalšie pokračovanie. Niektoré filmy sú dokonalé práve preto, že v nás nechajú neistotu.

A Matrix bol pre mňa presne takým filmom.

Filmom, po ktorom som sa ešte dlho pozeral na svet a premýšľal, či náhodou niekde v pozadí nebeží kód, ktorý nevidíme.