Kto má pravdu? Izrael, Palestína, alebo Boh?

Aby krajina mohla ožiť, musíme sa vrátiť k prameňu života.

Konflikt na Blízkom východe je ako koreňový systém starého olivovníka – hlboký, spletitý, presiaknutý bolesťou a históriou. Keď sledujeme správy o vojne, kde umierajú nevinní – deti, starci, civilisti – na oboch stranách, srdce sa pýta: Kto má pravdu? Komu patrí táto zem? Stojí Boh za Izraelom, za Palestínou, alebo za nikým?

Osobne som proti vojne. Proti akejkoľvek. Verím, že každé ľudské zabíjanie je v priamom rozpore s Duchom Krista, ktorý prišiel dať život, nie ho brať. Tento článok nie je výkrikom politiky ani straníckeho postoja, ale úprimným pokusom vyjadriť, ako to vnímam ja ako kresťan. Dúfam, že aspoň trochu objasní, čo mi horí v srdci – a možno otvorí dvere k ďalšiemu hľadaniu pravdy.

Ako kresťan, ktorý odmieta zabíjanie, som sa pokúsil hľadať odpovede – v histórii, v Písme, v Kristovej láske. Ponúkam pohľad, ktorý nesľubuje jednoduché riešenia, ale túži po pravde v Duchu a láske, ako nás učí Ježiš.

Historická pravda: Prepletené korene dvoch národov

Aby sme pochopili, kto má „pravdu“, musíme sa pozrieť do histórie. Moderný štát Izrael vznikol v roku 1948 ako útočisko pre Židov po hrôzach holokaustu a storočiach vyhnanstva. Väčšina jeho obyvateľov sú genetickí a kultúrni potomkovia starovekého Izraela – národa, ktorý obýval túto zem pred vyše tromi tisícročiami, no bol vyhnaný Asýrčanmi, Babylončanmi a neskôr Rimanmi. Ich návrat do krajiny je vnímaný ako splnenie dávnych proroctiev a historická spravodlivosť po storočiach prenasledovania. Tento nárok na zem je hlboko zakorenený v ich identite a viere.

Palestínčania nie sú len „príchodzí“ alebo „votrelci“, ako ich niekedy vykresľujú. Ich korene v tejto zemi siahajú stovky, ba tisíce rokov dozadu. Sú potomkami rôznych etník – kanaánskych, arabských, semitských – ktoré obývali región od staroveku. Niektoré výskumy naznačujú, že časť dnešného palestínskeho obyvateľstva môže mať židovské alebo zmiešané korene, pochádzajúci z čias, keď boli obyvatelia nútení prijať islam alebo sa asimilovať po arabských výbojoch v 7. storočí. Ich prítomnosť v krajine je nepretržitá, prežitá cez osmanskú vládu, britský mandát až po súčasnosť. Aj oni majú historický, kultúrny a ľudský nárok na túto zem.

Oba národy sú teda späté s týmto kúskom zeme – nie je to príbeh, kde jeden „prišiel včera“ a druhý „bol tu odjakživa“. Ich dejiny sú ako korene, ktoré sa navzájom prelínajú, a pokus vytrhnúť jeden znamená poškodiť celý strom. Z pohľadu histórie majú obaja nárok. Z pohľadu bolesti a straty – obaja trpia. Z pohľadu spravodlivosti? To záleží, na ktorý moment dejín sa pozrieme. Ale z pohľadu Boha, ktorý vidí srdcia, sa optika mení.

Boh už nehľadá zem, ale srdcia

V Starom zákone čítame, že Boh si vyvolil Izrael ako svoj osobitný ľud. V knihe Deuteronómium je napísané:

„Lebo ty si ľud zasvätený Hospodinovi, svojmu Bohu. Teba si Hospodin, tvoj Boh, vyvolil, aby si bol jeho osobitným ľudom spomedzi všetkých národov, ktoré sú na zemi. Nie preto, že by ste boli početnejší ako iné národy, pripútal sa k vám Hospodin a vyvolil si vás – veď ste boli najmenší zo všetkých národov –, ale preto, že vás miloval a chcel dodržať prísahu, ktorú dal vašim otcom“ Deuteronómium 7,6–8

Toto vyvolenie nebolo založené na zásluhách, ale na Božej milosti a vernosti zasľúbeniu danému Abrahámovi. Boh dal Izraelu krajinu, zákony a prorokov, no vždy s podmienkou poslušnosti. V tej istej knihe čítame:

„Ak naozaj budete poslúchať Hospodina, svojho Boha, a budete zachovávať a plniť všetky jeho príkazy, ktoré vám dnes dávam, Hospodin, váš Boh, vás povýši nad všetky národy zeme“ Deuteronómium 28,1

No ak neposlúchali, čelili súdu:

„Ak však nebudete poslúchať Hospodina, svojho Boha, a nebudete zachovávať a plniť všetky jeho príkazy a ustanovenia, ktoré vám dnes dávam, doľahnú na vás a dostihnú vás všetky tieto kliatby“ Deuteronómium 28,15

S príchodom Ježiša Krista sa Boží plán rozširuje.

Už nejde o jeden národ alebo jedno územie.

Ježiš zlomil bariéry medzi Židmi a pohanmi, ako píše Pavol:

„Veď on je náš pokoj, keď oboch spojil v jedno a svojím telom zbúral rozdeľujúci múr nepriateľstva“ List Efezanom 2,14

Božie zasľúbenia sa napĺňajú v Kristovi, ktorý je jedinou cestou k Bohu. Pavol to vyjadruje jasne:

„Nie všetci, čo pochádzajú z Izraela, sú Izraelom, ani nie sú všetci Abrahámovými deťmi len preto, že sú jeho potomkami“ List Rimanom 9,6–7

Ešte radikálnejšie je jeho vyhlásenie:

„Nie ten je Židom, kto je ním navonok, ani pravá obriezka nie je tá, ktorá je navonok na tele. Ale ten je Židom, kto je ním v skrytosti srdca, a pravá obriezka je obriezka srdca v Duchu, nie podľa litery“ List Rimanom 2,28–29

Pravý Izrael nie je dnes definovaný etnickým pôvodom, ale vierou v Krista.

Ako píše Pavol:

„Ak patríte Kristovi, ste Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia dedičmi“

List Galaťanom 3,29

Teda každý, kto verí v Ježiša – či je Žid, Arab, alebo Slovák – je súčasťou Božieho ľudu, duchovného Izraela.

Aj my – ako pohania – sme boli milosťou naštepení do pravej olivy, do Božieho ľudu, ktorého koreňom je Boh a zasľúbenia dané Abrahámovi.

Pavol to píše jasne:

„Nie ty nesieš koreň, ale koreň nesie teba“ (Rim 11,18).

Naša identita nie je v geografii, ale v Kristovi. Preto hoci nemáme prirodzené právo na prísľuby dané Izraelu, v Ježišovi ich dedične prijímame – nie ako náhrada, ale ako pozvaní k účasti. A ak sme účastní, potom náš domov nie je miesto, ale vzťah. Nie pôda, ale osoba. Nie návrat do krajiny, ale do Krista – do

„Jeruzalema zhora, ktorý je slobodný a je našou matkou“ (Gal 4,26).

Ježiš sám ohlasuje novú éru:

„Prichádza hodina, keď nebudete uctievať Otca ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme... Ale prichádza hodina – a už je tu –, keď praví ctitelia budú uctievať Otca v Duchu a pravde“

Ján 4,21.23

Božie kráľovstvo nie je o geografii, múroch, či hraniciach. Je o srdciach, ktoré milujú, odpúšťajú a žijú spravodlivo.

Kde je pravda vo vojne?

Súčasný konflikt na Blízkom východe je tragédiou, kde obe strany trpia a kde nenávisť, propaganda a násilie často prehlušujú hlasy zmierenia.

Kto má pravdu?

Nie je to také jednoduché, ako si mnohí myslia.

Pravdu nemá celý národ – ani Izrael, ani Palestína.

Pravdu majú jednotlivci na oboch stranách, ktorí odmietajú nenávisť, chránia životy a hľadajú pokoj.

Pravdu má ten, kto nasleduje Kristov príkaz:

„Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach“ Matúš 5,44–45

Boh nestojí za raketami, bombami, ani odvetami. Plače nad každou obeťou – v Gaze, v Tel Avive, všade – pretože každý človek je stvorený na Jeho obraz (Kniha Genezis 1,27). Ježiš, ktorý na kríži prosil:

„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ Lukáš 23,34

nám ukázal, že Božia vôľa nie je pomsta, ale zmierenie. Boh nenávidí nespravodlivú krv, ako čítame u proroka:

„Beda tým, ktorí hovoria, že zlo je dobré a dobro zlé, ktorí vydávajú tmu za svetlo a svetlo za tmu“ Kniha Izaiáša 5,20

Boží ľud je povolaný byť svetlom uprostred temnoty:

„aby ste boli bezúhonní a nevinní, Božie deti bez poškvrny uprostred zvráteného a skazeného pokolenia. Uprostred neho žiarte ako hviezdy, ktoré osvecujú svet.“

List Filipanom 2,15

Ako máme reagovať ako Boží ľud?

Ako kresťania sme povolaní k niečomu radikálnemu – k láske, ktorá presahuje hranice národov, konfliktov a nenávisti. Biblia nám dáva jasné pokyny, ako žiť v čase vojny a zmätku:

Dôveruj Bohu, nie správam. Ježiš povedal:

„Nech sa vaše srdce neznepokojuje. Verte v Boha a verte vo mňa“ Ján 14,1

Vojna otriasa svetom, no Kristus je na tróne. Naša nádej je v Ňom, nie v politike či médiách.

Modli sa za všetkých. Pavol nás vyzýva:

„Predovšetkým prosím, aby sa konali prosby, modlitby, príhovory a vďaky za všetkých ľudí, za kráľov a za všetkých, čo sú vo vysokom postavení, aby sme mohli viesť pokojný a tichý život vo všetkej pobožnosti a počestnosti“ Prvý list Timotejovi 2,1–2

Modlime sa za Izraelčanov, za Palestínčanov, za obete, za vodcov, za mier.

Odmietni nenávisť a propagandu. Ježiš nás volá:

„Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás urážajú“ Evanjelium podľa Lukáša 6,27–28

V čase vojny je ľahké podľahnúť štvaniu, no naša viera sa ukazuje v láske k tým, ktorých svet prikazuje nenávidieť.

Buď svetlom. Prorok Micheáš nám pripomína, čo Boh žiada:

„Už ti bolo oznámené, človek, čo je dobré a čo žiada Hospodin od teba: len konať spravodlivo, milovať milosrdenstvo a pokorne kráčať so svojím Bohom“

Kniha Micheáša 6,8

Naše slová, činy, dokonca príspevky na sociálnych sieťach, majú odrážať Kristovu lásku, nie frustráciu sveta.

Buď pripravený trpieť s nádejou. Peter píše:

„Nečudujte sa ohnivému utrpeniu, ktoré na vás prichádza ako skúšky, akoby sa vám prihodilo niečo nezvyčajné“ Prvý Petrov list 4,12

Ak vojna alebo prenasledovanie zasiahnu aj nás, máme stáť pevne s nádejou na Krista:

„Buď verný až do smrti a dám ti veniec života“ Zjavenie Jánovo 2,10

Očakávaj Kristov príchod. Ježiš nás uisťuje:

„Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa a zdvihnite hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie“ Lukáš 21,28

Vojny a zmätky sú znamením, že tento svet nie je konečným cieľom.

Čakáme na Krista, ktorý prinesie skutočný mier:

„Hľa, prichádza s oblakmi a uvidí ho každé oko“ Zjavenie Jánovo 1,7

Boží ľud bez hraníc

Kto je dnes Izrael v Božích očiach? Nie národ definovaný pasom alebo hranicami, ale ľud s „obriezkou srdca“ List Rimanom 2,29

Sú to veriaci zo všetkých národov, kmeňov a jazykov, ktorí patria Kristovi:

„Ak patríte Kristovi, ste Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia dedičmi“

Galaťanom 3,29

Boh nehľadá geopolitické víťazstvá ani sväté vojny. Hľadá srdcia, ktoré Ho uctievajú v Duchu a pravde.

Konflikt na Blízkom východe láme srdcia nám všetkým. No Boh plače nad každou obeťou – v Jeruzaleme, v Gaze, všade.

On nepožehnáva rakety ani bomby, ale volá k zmiereniu.

Nehľadá vlajky, ale lásku. A kým čakáme na Jeho príchod, sme povolaní byť tými, ktorí nesú Jeho svetlo – do Izraela, Palestíny, na Slovensko, do celého sveta. Lebo pravý Izrael nie je na mape, ale v srdciach tých, ktorí milujú Krista a žijú podľa Jeho vôle.

Kým tento svet čaká na skutočný mier, ktorý môže priniesť iba Kristus, my môžeme byť jeho vyslancami – nie raketami, ale rukami milosti.

A čo krajina ako taká? Má s ňou Boh ešte plán?

Áno, ale iný než len politický či etnický. Boh nie je nacionalista. Nepodporuje štáty, ale volá srdcia. A predsa – zem Izrael zostáva symbolickým miestom, kde sa odohrávali a možno ešte odohrajú kľúčové momenty Božieho príbehu. No nakoniec Boh nezasľúbil ľuďom len kus pôdy – ale nové nebo a novú zem.

Nie hranice, ale večný domov.

A kým ten príde, sme povolaní byť pútnikmi viery, ktorí volajú všetky národy:

Poďte domov – nie na miesto, ale k Nemu.