Koniec sveta

SYSTÉMOVÁ CHYBA

Utorok, 7:13

Prebudil som sa s chuťou olízaného radiátora.

Včera som večeral pokazenú klobásu (viem, že bola pokazená, lebo mala viac farieb ako televízor z osemdesiatych rokov), zapil som to krabicovým vínom značky „Biely hrob“ a zaspal pri YouTube kompilácii "10 najosamelejších miest na Zemi".

Klasický pondelok.

Dnes ráno som rozhrnul záclonu s cieľom zistiť, či ešte existuje svet – a bum.

Nad celým mestom (a možno aj svetom) svieti obrovskými písmenami:

SYSTÉMOVÁ CHYBA: PREBIEHA VYPNUTIE SYSTÉMU…

To nie je sen. Ani vtip. Ani grafika z nového Marvel filmu.

Vyzerá to… skutočne. Ako keby nebo samo bolo LED displej a niekto tam poslal status.

V tom momente som pocítil dve veci:

nutkanie ísť na záchod,

zvláštny pokoj.

Lebo keď niekto napíše na oblohu, že je „systémová chyba“, tak ťa zrazu prestane trápiť všetko ostatné.

Nájom, samota, rozbitý hrnček po babke, neodvysielaná druhá séria obľúbeného seriálu.

Panika v meste? Zatiaľ 3/10. Ľudia asi ešte spia. Alebo si myslia, že to je reklama na nový startup.

Ja si dávam kávu. Instantnú. Samozrejme.

A len tak mimochodom — ak je toto simulácia, chcem poznať meno vývojára.

A podať mu sťažnosť.

Ale najprv si dám tú kávu.

Utorok, 22:41

Už je tma. Teda… relatívne. Obloha stále žiari ako Times Square po energetickom nástupe.

Nad mestom sa objavil nový riadok.

Veľkými písmenami:

ČAS DO VYPNUTIA: 41:18:12

A ten čas tiká.

Normálne, sekundy, minúty, všetko. Ako keby nám niekto oznámil, že sa ide vypnúť počítač, ale ešte máme chvíľu na uloženie Word dokumentu a stiahnutie duše z cloudu.

Všetky televízie to dávajú. Internet je plný teórií – od "Je to AI revolúcia", po "Ježiš update-uje Matrix", až po "Mimozemšťania sa konečne ozvali, a sú naštvaní, lebo im posielame len krikľavé filmy a škaredé emócie".

Môj sused Ferko (ktorý bol doteraz len "ten tichý") dnes kompletne stratili kontrolu nad svojím softvérom.

Vyšiel na dvor. Nahý.

Natrel sa niečím, čo vyzerá ako zmes detskej temperky a kečupu.

A odvtedy tancuje.

Nie hocijako.

Skáče, kričí "Nech prídu hviezdy!" a sem-tam zakikiríka.

Je to, priznám sa, celkom hypnotické.

Neviem, či sa zbláznil, alebo len ako prvý pochopil pointu.

Ja som si spravil instantné cestoviny.

Sadol si k oknu.

A začal zapisovať. Lebo keď sa odpočítava koniec sveta, je fajn nejak to zaznamenať.

V duchu si hovorím:

Čo ak je toto test?

Alebo zle napísaný kód?

Alebo… zámer.

No zatiaľ nemám odpovede.

Mám len podkrovnú izbu, rozbitú mikrovlnku a mentálneho suseda, čo sa ma možno snaží zachrániť interpretáciou rituálneho kuracieho tanca.

Tak sa pozerám na hodiny.

41 hodín a niečo.

Tipujem, že svet sa do tej doby buď zrúti…

…alebo začne znova.

Streda, 01:14

Tik-tak. Tik-tak.

Čas ide ďalej. Na oblohe teraz svieti:

ČAS DO VYPNUTIA: 38:45:27

Viete, čo ma prekvapuje?

Že aj keď niekto napíše na oblohu „koniec sa blíži“, ľudia si najskôr spravia memečko.

Trendujúce hashtagy na Instagrame dnes večer:

#EndMeUpBeforeYouGoGo

#ZaspievajHymnuSkorNezToZhasne

#NahlasujSusedaCoSaNatiera

YouTube challenge?

„Posledné slová pred vypnutím“ – challenge spočíva v tom, že sa postavíš na stôl a dramaticky vyhlásiš poslednú vetu, ktorú chceš, aby si vesmír zapamätal. Jeden chalan to zakončil vetou:

"Baterky sú v šuplíku vľavo. Povedzte mame."

Ľudstvo sa rúti do simulovaného zabudnutia… a my robíme TikTok.

A vieš čo?

Možno je to to najľudskejšie, čo sa dá robiť.

Smiať sa, keď nie je čo opravovať.

No dnes v kúpeľni, keď som si umýval zuby (zubná pasta mi už dva týždne chutí ako jogurt po záruke, ale nevadí), som sa pozrel do zrkadla.

A neviem prečo… som tam chvíľu ostal.

Pozeral som sa sám sebe do očí. A to je blbý nápad, lebo zrazu sa tvár zmení z „hej, to som ja“ na „kto si dofrasa?!“

Nikdy som si nevšímal tú čiaru medzi očami. Tie tiene pod lícami.

A hlavne ten výraz, ako keby som celý život čakal na niečo, čo nikdy neprišlo.

Bol som tam len ja.

Bez filtra. Bez srandy.

Chvíľu som cítil... čosi. Neviem.

Smútok? Hlad?

(Alebo ma ešte dobiehala tá klobása.)

A tak som urobil to najlogickejšie:

Priložil som pastu k zrkadlu a napísal tam:

"Ak sa niečo pokazí, pozri sa znova."

Možno to bude odkaz budúcemu mne.

Alebo nikomu.

Každopádne…

Ferko stále tancuje.

Svet sa otáča ďalej.

A ja si idem spraviť kakao.

(Ak bude čas, zajtra skúsim nahrať hymnu. Ale len refrén. Mám limity.)

Streda, 10:06

Dnes som sa rozhodol, že nejdem do práce.

Jednak preto, že som nespal.

Jednak preto, že sa mi nechce.

Ale hlavne preto, že načo?

Svetu svieti nad hlavou veľký digitálny budík a každý sa tvári, že „ešte si urobíme míting a potom sa zrúti realita“.

Môj manažér písal do skupiny:

„Nezabudnite na daily stand-up. Odpočítavanie neospravedlňuje zanedbanie zodpovedností.“

Poslal som mu smajlík 💀 a emoji chipsov.

Lebo to je môj plán na dnes:

Idem do obchodu kúpiť chipsy, pivo a niečo sladké, čo mi zlepí ústa aj dušu.

Ak má byť koniec…

Chcem sedieť v prvej rade.

Nie na Zoom-e.

Nie pri Exceli.

Chcem to cítiť.

Sedieť pri okne.

Pozerať sa, ako sused Ferko aktuálne vytvára akúsi špirálu zo špagátov a zemiakov – neviem, či to má vyvolať kontakt s tvorcami alebo len obnoviť Wi-Fi.

Nech je ako chce – Ferko je dnes najkonzistentnejší performer v okolí.

Vonku to ožíva.

Ľudia sú nervózni, krikľaví, hysterickí alebo strašne zen. Niektorí sa objímajú, niektorí sa pária na kapotách áut, iní chodia s nápismi „Počítaj s nami, Ježiš príde v 000:00“.

V rádiu práve beží špeciál s názvom „Koniec sveta unplugged“ – každý si môže zavolať a povedať niečo, čo vždy chcel.

Jeden starý pán práve priznal, že 25 rokov skrýval fakt, že nevie zapnúť mikrovlnku a vždy to len predstieral.

Áno.

Svet sa naozaj blíži ku koncu.

A je to… krásne absurdné.

Beriem si teda bundu, zápisník, peňaženku a vyrážam.

Možno cestou uvidím niečo, čo bude stáť za poznámku.

Ale hlavne…

Ak to má celé skončiť – chcem chrumkať, pozerať a čakať.

Streda, 14:48

ČAS DO REŠTARTU: 33:12:05

Sedím už doma.

Chipsy otvorené, pivo studené, svet mierne teplý.

Ale niečo sa zmenilo.

Po ceste do obchodu som si všimol, že Matrix sa začína trhať.

Najprv len blbosť:

– Mačka prebehla cez cestu.

– O tri sekundy tá istá mačka prebehla presne rovnakým spôsobom.

Nie rovnaká rasa. Nie podobná.

Tá istá.

Pripadal som si ako Neo. Normálne ma zamrazilo.

Stará babka pri novinovom stánku po mne dvakrát zakričala „neber si tie čipsy, sú umelé!“

– Aj keď som ešte len kráčal okolo.

Predavačka mala na chvíľu tvár ako jpeg po zlom kompresovaní – ako keby jej čelo nevedelo, či má byť čelom alebo mikrovlnkou.

(A môj odraz v skle mraziaceho boxu žmurkol, aj keď som to neurobil.)

…viem, viem.

Včera klobása, dnes pivo.

Ale nie. Toto bolo iné.

Myslím, že systém „stráca kontrolu.“

Ako keď ti niekto povolí textúry na nízke rozlíšenie. Ako keď sa herný svet nestíha načítavať.

A potom, najzvláštnejšie:

Dieťa v kočíku sa na mňa usmialo… a zašepkalo:

„Stíhaš to?“

Mamička nič nepočula.

Ale mňa zamrazilo.

(Kúpil som tie chipsy.)

A teraz tu sedím. Pijem.

A pozerám sa do stropu.

Ten odpočet už nie je len „aha, srandovný digitálny nápis“.

Je to systémové varovanie.

Svet sa uvoľňuje, ako keď dáš tlačidlo „vypnúť počítač“ a všetko ešte chvíľu beží.

Streda, asi... večer. Ťažko povedať.

ČAS DO REŠTARTU: 28:47:53

Zaspal som.

Tri pivá, prázdny žalúdok a mentálna únava z toho, že sa realita chová ako rozbitá hra.

Zobudil som sa do tmy.

Nie takej tej bežnej, nočnej.

Ale takej… divnej.

Tlmená, oranžová, blikotajúca.

Myslel som, že mám halucinácie.

Nemal som.

Sused Ferko – môj osobný šaman apokalypsy – si po dvoch dňoch tancovania na dvore podpaľoval vlastný dom.

Údajne to bolo „rituálne ukončenie fázy bolesti a znovuzrodenie vo svetle“.

V praxi to bolo propán-butánová bomba zabalená do vianočných svetiel.

Zobudili ma hasiči, čo búchali na všetky dvere v okolí.

Ferka odvádzali v dekách, spieval si „Ódu na radosť“ a tvár mal vymaľovanú ako defaultný skin v detskej kresliacej appke.

Ja som stál na balkóne v trenírkach, s pivom v ruke a len som pozeral.

Niektorí susedia plakali, iní nadávali, niekto si to natáčal na TikTok.

A mne prišlo len jedno slovo:

Absurdné.

Čakal som, že ma niekto ako Morpheus zachráni s cool plášťom, ale jediné, čo mám, je sused, čo vyzerá ako keby ho vytlačil zlý 3D printer.“

Požiar v krajine, kde všetko horí… len inak.

Ako keby sme boli vo filme, ktorému niekto zabudol dodať scenár, tak sa scény generujú podľa najdivnejších Google vyhľadávaní.

Asi by som sa mal ísť znova vyspať.

Ale trochu sa bojím, že sa zobudím niekde inde.

Alebo že sa nezobudím vôbec…

…a možno sa zobudím tam, kde to celé začalo.

Štvrtok ráno (pravdepodobne).

ČAS DO REŠTARTU: 10:00:00

Je to tu.

Posledných desať hodín.

Vonku sa to už ani nehrá na civilizáciu.

Kedysi si mal pocit, že keď bude koniec sveta, bude to dramatické – výbuchy, plač, možno pár hrdinov, ktorí sa budú snažiť zachrániť mačku z horiaceho stromu.

Nie.

V realite to vyzerá takto:

Ferko pravdepodobne nakazil polovicu ulice svojim „slnkovým tancom zániku“.

Videl som, ako sa štyria dospelí chlapi natreli zlatou farbou, postavili improvizovaný totem z umývadiel a hlinených hrnčekov,

a potom ho slávnostne poliali motorovým olejom.

Následne podpálili susedovu Octávku.

Ale vieš čo?

Požiarnici už neprišli.

Nikto neprišiel.

Asi horí všade.

A čím viac to tu horí, tým menej to vyzerá skutočne.

Niektoré ohne nemali dym.

Iné sa hýbali ako GIF v zlom rozlíšení.

Jeden z ohňov, ten pri smetných kontajneroch, vyzeral ako keď si vo videohre pustíš „low graphics mode“.

Normálne rastrové plamienky.

Ako z Duke Nukem 3D.

Na chvíľu som sa na to díval s pivom v ruke, a mal som chuť zakričať:

„Hail to the king, baby!“

Ale nič som nepovedal.

Už netreba.

Svet sa rozpadá aj bez komentára.

Ľudia sú...

hovädá.

Prepáč, denníček, ale nemám na to lepšie slovo.

Niektorí sa v panike vraždia, iní sa navzájom ženili vo svojich kultoch, niektorí celé dni kričia do kanalizácie.

A ja?

Ja som si urobil čaj a pozerám na countdown.

10 hodín.

Keby sa teraz objavila mimozemská loď, alebo Ježiš na Harleyi, ani by som nemrkol.

PIATOK, možno SOBOTA?

ČAS DO REŠTARTU: 00:59:58

Mám celkom naložené v hlave.

Ale asi som ešte schopný písať.

Rozhodol som sa spraviť posledný zápis.

Taký ten „ak by niekto čítal“ moment.

(Ale kto? A prečo?)

Hovorí sa, že tesne pred smrťou ti prebehne život pred očami.

Mne prebehla iba jedna vec:

„Asi by som mal byť s niekým.“

To, že tu sedím sám, v podkroví, naložený v pive a potme,

by mal byť red flag veľkosti Times Square.

Ale možno zo mňa hovorí to desiate pivo.

Vonku už horí úplne všetko.

Celá ulica je v plameňoch, a na oblohe stále svieti ten prekliaty odpočet,

ako nekonečný screensaver z konca všetkých časov.

Látky sa pália, domy kolabujú, ľudia kvičia.

Jeden spieva hymnu, druhý reve o proroctvách.

Niekto sa smeje.

Vraví, že to je všetko prank.

Ale čas beží ďalej.

A nič sa nemení.

00:47:03

Mal by som si spraviť inventúru.

3 pivá ešte ostávajú

jeden plesnivý rožok

staré nohavice s deravým vreckom

mobil s 3 % batérie

a tento zápisník

Žiadne veľké odkazy.

Možno len...

Prepáč, ak som to mohol robiť lepšie.

Ak sa zajtra niečo stane – a ja sa zobudím –

tak chcem jesť praženicu.

A ak nie...

...tak aspoň, že som bol pri tom.

00:36:12

Už nebudem písať.

Len sedím.

A čakám.

A možno –

len možno –

to celé nikdy nemalo byť o odpovedi,

ale o tom, kto sa na ňu pozerá.

A teraz už...

... ticho.

SOBOTA

RÁNO

Neuveríš tomu, ale robím si tu praženicu.

Počkaj, než začneš súdiť, je to najlepšia vec, čo mi deň po katastrofe ponúkol.

A ako sa hovorí, „všetko zlé je na niečo dobré“ – žiadne apokalyptické vízie, žiadny koniec sveta.

Ešte pred pár hodinami sme tu mali zhasnutie reality. Ale… ako to celé prešlo?

Takže, posledné okamihy pred „koncom“...

5 minút pred koncom

… keď sa celé mesto pálilo, a väčšina ľudí mala už dávno rozmazané mozgy niekde medzi náboženskými víziami a morálnymi zrúteniami, sa na oblohe zrazu objavil nový text.

A bolo to tak absurdné, že som sa musel zasmiať:

„Chyba v systéme odstránená, prepáčte za spôsobené nejasnosti, ideme ďalej.“

A potom sa všetko upokojilo. Všetko zmizlo.

Po pár sekundách už nebolo žiadnych plameňov.

Zrazu ticho.

Ja a môj posledný pohár piva sme sedeli v tej „zruinovanej“ izbe, kde sa pred pár hodinami všetko rozpadalo.

Pivo som dopil. A keď som sa pozrel na okolitých ľudí, tak mi to prišlo... neuveriteľné.

Niektorí z nich si podpálili všetko, čo mali, len aby im to zostalo v pamäti. A farby na tele, tie ostali zaschnuté. A tie pôjdu dole asi veľmi ťažko.

Ale vážne, to bol koniec sveta?

A TV správy?

Ani zmienka.

Žiadna zmienka o tom, že svet bol pár minút pred zrútením.

Ako keby sa nič neudialo.

Ako keby sme si všetci len na chvíľu zašli na trip, a zrazu sme sa všetci vrátili, ako keby sa nič nestalo.

A najhoršie na tom je...

Vraj o pár rokov nikto neuverí, že sa niečo také stalo.

Či už sa to stalo alebo nie.

A to je strašne znepokojujúce.

Ale... Praženica je hotová, a aspoň viem, že som si ju urobil sám.

Takže, možno nikdy nebudeme vedieť, čo sa vlastne stalo.

Ale... aspoň sme si to všetci užili, že?

A možno sa to nikdy nebude dať vysvetliť, ale odvtedy ta praženica už nikdy nechutila ako pred reštartom.