Keď sa svet pozerá na Antikrista, kresťan sa pozerá na Krista

Úvaha o konci sveta, bdení a nádeji

Svet sa vždy fascinovane pozerá na zlo.

Na tyranov, krízy, vojny, temné postavy dejín. Aj keď sa hovorí o posledných časoch, väčšina pozornosti sa sústreďuje na jednu otázku:

Kto bude Antikrist?

Lenže Nový zákon smeruje pohľad kresťana inam.

Prví kresťania nežili posadnutí Antikristom. Ich srdcia boli obrátené iným smerom. Ich nádej bola jednoduchá a ich modlitba krátka.

Maranatha.

Príď, Pane.

Na čo sa vlastne pozeráme?

V posledných rokoch sa medzi kresťanmi čoraz častejšie hovorí o posledných časoch. Sledujeme správy, analyzujeme udalosti sveta, snažíme sa pochopiť, kam sa dejiny uberajú. Vojny, krízy, ekonomické otrasy, technologické zmeny – všetko sa často interpretuje ako možné znamenie blížiaceho sa konca.

A možno si treba položiť jednoduchú otázku.

Na čo sa vlastne pozeráme?

Na Krista, alebo na svet?

Na nádej, alebo na strach?

Nie je zvláštne, že mnohé rozhovory kresťanov sa dnes točia viac okolo Antikrista než okolo Krista?

Keď však otvoríme Nový zákon, zistíme niečo prekvapujúce. Prví kresťania sa takto detailne nezaoberali Antikristom. Nezostavovali mapy posledných udalostí ani neanalyzovali politické zmeny v Rímskej ríši.

Ich pohľad bol nasmerovaný inam.

Ich nádej bola jednoduchá.

„Ak niekto nemiluje Pána, nech je prekliaty. Maranatha!“

1 Korinťanom 16,22

Slovo Maranatha znamená:

Príď, Pane.

To bola modlitba prvej cirkvi.

Nie analyzovať svet.

Ale čakať Krista.

Nie sledovať, čo robí Antikrist.

Ale žiť tak, aby sme boli pripravení stretnúť Pána.

Možno práve tu sa skrýva otázka aj pre nás.

Keď dnes rozmýšľame o konci sveta – na koho sa vlastne pozeráme?

Keď ľudia hovoria „pokoj a bezpečie“

Apoštol Pavol v liste Tesaloničanom napísal vetu, ktorá sa často cituje v súvislosti s poslednými časmi:

„Veď sami dobre viete, že Pánov deň príde ako zlodej v noci. Keď budú hovoriť: ‚Pokoj a bezpečie!‘ vtedy náhle príde na nich záhuba ako pôrodné bolesti na tehotnú ženu a neuniknú.“

1 Tesalonickým 5,2–3

Mnohí v tejto vete hľadajú veľké prorocké znamenie. Predstavujú si moment, keď svet vyhlási globálny mier alebo nový svetový poriadok.

Lenže Pavol pravdepodobne hovorí niečo oveľa jednoduchšie – a zároveň hlbšie.

Výraz „pokoj a bezpečie“ má v gréčtine podobu:

εἰρήνη καὶ ἀσφάλεια (eirēnē kai asphaleia)

Tento výraz nebol nejakým mystickým prorockým heslom.

Bol to bežný politický slogan Rímskej ríše.

Rimania často používali motto:

Pax et securitas – mier a bezpečnosť impéria.

Na minciach cisárov sa dokonca objavovali nápisy o bezpečí a stabilite ríše.

Inými slovami – Pavol nehovorí o tajnom prorockom kóde.

Hovorí o stave spoločnosti.

O chvíli, keď si ľudia budú myslieť, že svet je stabilný. Že všetko majú pod kontrolou. Že systém funguje a budúcnosť je zabezpečená.

Keď budú hovoriť:

všetko je v poriadku

svet funguje

život ide ďalej

A práve vtedy príde náhle zlom.

Pavol pritom používa obraz, ktorý používal aj Ježiš.

Pôrodné bolesti.

„ako pôrodné bolesti na tehotnú ženu“

Pôrod má zvláštnu vlastnosť.

Je nevyhnutný.

Je neodvratný.

Ale presný moment nikto nevie.

A presne to povedal aj Ježiš:

„O tom dni a hodine nevie nikto, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec.“

Matúš 24,36

Otázka teda nie je: kedy sa to stane.

Otázka je: v akom stave nás ten deň nájde.

Falošný pokoj

Biblia nás opakovane varuje pred niečím, čo by sme mohli nazvať falošným pokojom.

Prorok Jeremiáš napísal veľmi silné slová:

„Liečia ranu môjho ľudu povrchne a hovoria: ‚Pokoj, pokoj!‘ – ale pokoj niet.“

Jeremiáš 6,14

Nie je to zvláštne?

Ľudia môžu hovoriť o pokoji – a pritom pokoj vôbec neexistuje.

Môžeme hovoriť:

svet je stabilný

všetko funguje

človek je dobrý

technológia vyrieši naše problémy

A pritom sa pod povrchom hromadí niečo úplne iné.

Biblia nás nevyzýva k strachu.

Ale vyzýva nás k bdelosti.

Apoštol Pavol pokračuje v tom istom texte slovami:

„Vy však, bratia, nie ste v tme, aby vás ten deň prekvapil ako zlodej. Veď vy všetci ste synovia svetla a synovia dňa.“

1 Tesalonickým 5,4–5

A potom dodá výzvu:

„Nespime teda ako ostatní, ale bdejme a buďme triezvi.“

1 Tesalonickým 5,6

Bdelosť neznamená sledovať správy.

Bdelosť znamená žiť v svetle.

Ježišovo varovanie pred ospalosťou

Keď človek číta evanjeliá, všimne si jednu zaujímavú vec.

Ježiš hovorí o posledných časoch – ale jeho dôraz je trochu iný, než by sme možno čakali.

Nevenuje veľa času vysvetľovaniu Antikrista.

Nevyzýva učeníkov, aby analyzovali politické udalosti sveta.

Namiesto toho opakuje stále jednu výzvu.

Bdejte.

„Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán.“

Matúš 24,42

A o chvíľu neskôr znova:

„Bdejte teda, lebo neviete ani dňa ani hodiny.“

Matúš 25,13

A v Markovom evanjeliu to Ježiš povie ešte jasnejšie:

„Dávajte si pozor, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas.“

Marek 13,33

A potom dodá vetu, ktorá akoby bola adresovaná všetkým generáciám kresťanov:

„Čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“

Marek 13,37

Je zaujímavé, že Ježiš nehovorí:

Analyzujte znamenia.

Počítajte udalosti.

Sledujte dejiny.

Hovorí:

Bdejte.

A potom pridá ešte jedno veľmi triezve varovanie.

„Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neotupeli obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás ten deň neprekvapil náhle ako osídlo.“

Lukáš 21,34

Problém posledných dní teda nemusí byť len v tom, čo sa deje vo svete.

Problém môže byť aj v tom, čo sa deje v našom srdci.

Otupenie.

Duchovná ospalosť.

Ježiš o tom hovorí aj v známom podobenstve o desiatich pannách.

„Keď ženích meškal, všetky zdriemli a zaspali.“

Matúš 25,5

Všetky.

Aj múdre, aj nerozumné.

Rozdiel medzi nimi bol iba v jednej veci.

V oleji.

„Nerozumné si vzali lampy, ale nevzali si olej. Múdre si však vzali s lampami aj olej do nádob.“

Matúš 25,3–4

Keď ženích konečne prišiel, polovica bola pripravená – a polovica nie.

A Ježiš podobenstvo zakončí tou istou výzvou, ktorú opakoval stále dokola:

„Bdejte teda, lebo neviete ani dňa ani hodiny.“

Matúš 25,13

Možno práve toto je jedno z najväčších varovaní evanjelií.

Nie hystéria.

Nie strach.

Ale tichá, pomalá ospalosť srdca, ktoré prestane čakať Pána.

Ako bolo za dní Noacha

Keď Ježiš opisuje posledné dni, nepoužíva komplikované prorocké schémy.

Použije jeden starý príbeh.

„Ako bolo za dní Noacha, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Lebo ako v dňoch pred potopou jedli, pili, ženili sa a vydávali až do dňa, keď Noach vošiel do korábu, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých – tak bude aj pri príchode Syna človeka.“

Matúš 24,37–39

Všimni si niečo zvláštne.

Ježiš nepovie, že svet bude v panike.

Nepovie, že všetci budú čakať katastrofu.

Povie presný opak.

Ľudia budú robiť úplne bežné veci.

Jesť.

Piť.

Stavať rodiny.

Plánovať budúcnosť.

Život pôjde ďalej.

Problém tých ľudí nebol v tom, že robili bežné veci.

Problém bol v tom, že nič nezbadali.

A potom prišiel moment, ktorý Biblia opisuje jednou krátkou vetou:

„Potom Hospodin zavrel za ním.“

Genezis 7,16

Dvere korábu nezavrel Noach.

Zavrel ich Boh.

A v tej chvíli sa skončil čas milosti.

Práve preto Ježiš opakovane vyzýval svojich učeníkov k bdelosti.

„Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodine, keď sa nenazdáte.“

Matúš 24,44

Na koho sa pozeráme

List Hebrejom opisuje Noacha veľmi zvláštnym spôsobom:

„Vierou Noach, keď dostal výstrahu o tom, čo ešte nebolo vidieť, v bázni pripravil koráb na záchranu svojho domu.“

Hebrejom 11,7

O tom, čo ešte nebolo vidieť.

To je viera.

Nie hystéria.

Nie strach z budúcnosti.

Nie neustále analyzovanie sveta.

Ale dôvera Bohu skôr, než sa veci stanú.

Možno práve preto prvá cirkev nebola posadnutá Antikristom.

Oni čakali Krista.

A ich modlitba bola jednoduchá.

Maranatha.

Príď, Pane Ježišu.

„Amen. Príď, Pane Ježišu!“

Zjavenie 22,20

A možno je to otázka aj pre nás.

Keď sa pozeráme na svet –

vidíme len chaos dejín?

Alebo stále čakáme Pána?

Maranatha

---

Slovo Maranatha je veľmi zaujímavé, pretože v skutočnosti nie je grécke. Je to aramejské slovo, ktoré Pavol jednoducho ponechal v liste Korinťanom tak, ako ho používali prví kresťania.

To samo o sebe je už zaujímavé.

Znamená to, že toto slovo bolo v cirkvi tak známe, že ho Pavol nemusel ani prekladať.

Z čoho sa skladá

Slovo Maranatha sa skladá z dvoch častí:

Marana – náš Pán tha / ta – príď

Čiže najčastejší preklad je:

„Príď, náš Pane.“

Ale tu prichádza zaujímavá vec.

V aramejčine to môže znamenať aj niečo iné

Podľa toho, kde sa rozdelí slovo, môže mať aj druhý význam.

Niektorí jazykovedci ho čítajú takto:

Maran atha

čo znamená:

„Náš Pán prichádza.“ alebo „Náš Pán už prichádza.“

A oba významy sú vlastne pravdivé

Prvá cirkev tým vlastne vyjadrovala dve veci naraz.

Modlitbu:

Príď, Pane.

A zároveň vyznanie viery:

Pán prichádza.

Je to zároveň prosba aj nádej.

Preto Pavol použil práve toto slovo

Pozri sa ešte raz na celý verš:

„Ak niekto nemiluje Pána, nech je prekliaty. Maranatha!“ 1 Korinťanom 16,22

To je zvláštny koniec listu.

Ale Pavol tým vlastne hovorí:

svet môže ísť svojou cestou ľudia môžu milovať čokoľvek

ale cirkev čaká Pána.

A preto sa toto slovo objavovalo všade

Historici hovoria, že prví kresťania používali „Maranatha“:

• v modlitbách

• pri večeri Pánovej

• ako pozdrav

• ako povzbudenie v prenasledovaní

Bolo to vlastne niečo ako ich tiché vyznanie:

Kristus príde.