Keď píšem… a čakám

Len tiché svedectvo o tom, čo sa učím pri písaní.

Sú večery, keď dopíšem text a mám pocit, že som odovzdal niečo skutočné. Nie frázu. Nie výplň. Ale kus seba. Slová, ktoré ma stáli premýšľanie, modlitbu, niekedy aj vnútorný boj. Dám to von. Zavriem comp. A čakám.

V skupine - Slovo ku káve - nás je osemnásť. Prečítajú si to štyria.

A mňa to zamrzí.

Nejde o potlesk. Ani o slávu. Ide o ten zvláštny pocit prázdna, keď niečo vypustíš zo srdca a ono to dopadne do ticha. Vtedy sa vo mne ozve otázka, ktorú si asi kladie každý, kto tvorí: Robím to správne? Nerobím niečo zle? Nemodlím sa málo? Alebo sa modlím zle?

Keď čítam slová apoštola Pavla:

„O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom modlitbou a prosbou s ďakovaním predkladajte svoje žiadosti Bohu“ Fil 4,6

uvedomím si, že tam stojí jedno slovo, ktoré ma usvedčuje aj oslobodzuje zároveň: vo všetkom.

Aj v tejto túžbe. Aj v tomto sklamaní. Aj v tom, že ma poteší pochvala a že niekde hlboko verím, že raz by ma písanie mohlo živiť. Keby som povedal, že na tom nezáleží, klamal by som. Záleží. Teší ma, keď niekto napíše: „Čítal som. Oslovilo ma to.“ A áno, verím, že práca má mať ovocie.

Pavol sám napísal:

„Nie že by som hľadal dar, ale hľadám ovocie“

Fil 4,17

Nehanbil sa za túžbu po ovocí. Nehanbil sa za to, že chce, aby jeho práca niesla výsledok. Rozdiel bol len v tom, komu ten výsledok odovzdal.

Moje je písať. Božie je dať rast.

„Ja som zasadil, Apollo polieval, ale Boh dal vzrast“

1Kor 3,6

Tento verš ma vracia späť na zem. Nie som ten, kto riadi dosah. Nie som ten, kto hýbe srdcami. Ja môžem len zasadiť. A niekedy sa mi zdá, že sadím do suchej pôdy.

A predsa píšem ďalej.

Učím sa, že vernosť bez potlesku je iný druh zrelosti. Že láska k tomu, čo robím, sa nemeria počtom reakcií. A zároveň sa učím aj niečo druhé – že podpora medzi bratmi nie je maličkosť. Biblia hovorí:

„Povzbudzujte sa navzájom a budujte jeden druhého“

1Tes 5,11

To nie je veľké gesto. Niekedy je to len prečítanie. Niekedy krátka správa. Niekedy tiché „som tu“.

Nepíšem toto ako výčitku. Každý máme svoje starosti, svoje zápasy, svoje ticho. Píšem to ako svedectvo. O tom, že aj ten, kto píše o viere, potrebuje byť povzbudený. O tom, že láska sa neprejavuje len hlbokými slovami, ale aj obyčajným záujmom.

Keď dnes píšem, prinášam Bohu aj tú túžbu po výsledku. Nechcem majetok ani slávu. Chcem, aby to, čo má život, malo cestu. A ak je teraz čas ticha, nech ma to ticho nezlomí, ale prehĺbi.

Možno je toto obdobie sejby bez žatvy. Možno sa niečo deje pod povrchom. Možno Boh viac pracuje vo mne než okolo mňa.

A tak píšem ďalej.

Nie preto, že vidím veľký prielom.

Ale preto, že verím, že vernosť v malom nie je pred Bohom malá.