Keď príde bolesť

Medzi modlitbou, vierou a múdrosťou Včera ma navštívila slabosť.

Začalo sa to nenápadne, okolo desiatej dopoludnia. Medzi spánkami sa mi usadila tupá, pulzujúca bolesť hlavy. Poznáte ten moment, keď sa snažíte sami seba presvedčiť, že je to len únava alebo dehydratácia? No ja poznám svoje telo. Vedel som, že tentoraz to nebude len chvíľková nepríjemnosť.

Keď ma ochromí bolesť, môj svet sa zastaví. Nedokážem sa sústrediť, jasne premýšľať a akákoľvek tvorivá iskra zhasne.

Okolo jednej popoludní ma bolesť definitívne zlomila. Ľahol som si do postele a v tichu izby som začal šepkať modlitby. Prosil som Boha o uzdravenie a úľavu.

Keď mi popoludní zavolal vedúci našej skupinky a pýtal sa, prečo neprídem, ledva som zo seba dostal pár slov. Hlava mi pulzovala, miestnosť sa so mnou krútila a mal som pocit, že každú chvíľu odpadnem.

Stihol som mu len stručne vysvetliť, že mi je veľmi zle. Hneď po ukončení hovoru som všetok ten tlak uvoľnil v bolestivom vracaní.

Keď som sa vrátil do postele, bol som úplne bez síl. Jediné, čo mi v tej bezmocnosti zostalo, bola modlitba a tiché vzdávanie vďaky.

Nenachádzal som tie slová preto, že by mi bolo dobre. Práve naopak, bolo mi mizerne. No kdesi hlboko vo mne horelo presvedčenie, že Božia dobrota nie je závislá od mojich fyzických pocitov.

Boh je dobrý aj vtedy, keď sa ja cítim pod psa.

Bola to jedna z tých vzácnych, hoci krutých chvíľ, keď človek stráca kontrolu nad poslednými detailmi svojho dňa a v plnej nahote si uvedomí, aký je v skutočnosti krehký a zraniteľný.

Okolo siedmej večer, akoby niekto otočil neviditeľným gombíkom, prišla úľava. Ostré hrany bolesti sa otupili.

Po dni, keď sa so mnou točila celá miestnosť, som ráno vstal s čistou hlavou, obliekol sa a odišiel do práce. Akoby sa včera nič nestalo.

Jedinou hmatateľnou pripomienkou tej ťažkej noci bolo úplne prepotené tričko hodené v koši na prádlo.

Nesiahol som po liekoch.

Len som ležal, modlil sa a držal sa viery ako kotvy.

Nedokážem medicínsky vysvetliť, čo presne sa v tom tichu noci odohralo. Viem však jedno – moje srdce prekypuje vďačnosťou voči Bohu.

---

Každý z nás prežíva svoju cestu viery inak. Apoštol Pavol píše, že Boh každému udelil určitú mieru viery:

Na základe milosti, ktorá mi bola daná, hovorím každému z vás, aby si nemyslel o sebe viac, ako treba, ale aby zmýšľal triezvo, každý podľa miery viery, akú mu Boh udelil.“

Rimanom 12:3

Preto nechcem nikomu predpisovať, ako má konať. Chcem sa len podeliť o svoju vlastnú skúsenosť.

---

Boh chce naše dobro

Som hlboko presvedčený, že Božie srdce nie je na strane choroby a utrpenia, ale na strane života, nádeje a uzdravenia.

Keď listujem stránkami evanjelií, nevidím chladného a vzdialeného Boha. Vidím Ježiša, ktorý kráča pomedzi davy, s hlbokým súcitom sa zastavuje pri chromých, bez váhania sa dotýka malomocných, otvára oči zatiahnuté tmou a vracia nádej tam, kde už dávno vyhasla.

Nikde v evanjeliách nenachádzam pasáž, kde by Ježiš niekoho odbil slovami: „Nechám ťa v tejto chorobe trápiť sa, aby som ťa niečo naučil.“

Naopak, čítam o Jeho neodškriepiteľnej túžbe uzdravovať:

„Ježiš prešiel celú Galileu, učil v ich synagógach, zvestoval evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom.“

Matúš 4:23

A keď k Nemu s malou dušou pristúpil človek zasiahnutý malomocenstvom a ticho povedal: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť,“ Ježiš nezaváhal ani sekundu. Vystrel ruku a odpovedal:

„Chcem, buď čistý!“

Matúš 8:2 – 3

Táto Jeho odpoveď, táto Božia podstata, sa dodnes nezmenila.

Viera nie je popretie reality

Žiť vierou neznamená ignorovať fakty, hrať divadlo a tváriť sa, že bolesť neexistuje.

Viera znamená vedieť o týchto faktoch, no zároveň pevne veriť, že fakty nemajú v našom živote posledné slovo.

Posledné slovo má vždy Boh.

Keď sa ocitneme v zovretí bolesti, nemusíme hneď všetkému rozumieť. Nemusíme mať v rukáve odpovede na všetky teologické otázky sveta.

V tej tme však môžeme urobiť presne to, čo robieval kráľ Dávid, keď mu bolo ťažko – pripomenúť svojej vlastnej duši, kto je jej Pánom:

„Dobroreč, moja duša, Hospodinovi, a nezabúdaj na nijaké z jeho dobrodení. On ti odpúšťa všetky viny, on lieči všetky tvoje choroby.“ Žalm 103:2 – 3

Môžeme sa oprieť o staré, no stále živé zasľúbenie:

„Ja som Hospodin, tvoj lekár.“

2. Mojžišova 15:26

Možno práve teraz, keď čítaš tieto riadky, prežívaš svoju vlastnú noc bolesti. Možno už dlho čakáš na odpoveď, ktorá neprichádza, a tvoje modlitby sa zdajú byť len výstrelmi do prázdna.

Nevzdávaj sa.

Či už Boh zasiahne do tvojho života okamžitým zázrakom, či bude tvoje uzdravenie cestou, ktorá si vyžiada čas, alebo ťa ponesie rukami lekárov a ľudí, ktorí ťa milujú – On zostáva tým istým Bohom.

Dobrým Otcom, ktorému bije srdce pre teba.

A presne v tomto bode tkvie pevný základ našej viery.

Nestojí na našich momentálnych pocitoch ani na premenlivých skúsenostiach, ale na Jeho nemennom a vernom charaktere.

---

Verím, že uzdravenie nie je od evanjelia oddelené. Odpustenie hriechov neprijímame preto, že sme si ho zaslúžili, ale milosťou – skrze vieru v dokonané dielo Ježiša Krista.

Prečo by sme teda mali pochybovať o tom, čo Boh už vykonal?

Ak veríme, že Ježiš na kríži niesol náš hriech, prečo tak často váhame veriť, že niesol aj naše bolesti?

Prorok Izaiáš napísal:

„On však niesol naše choroby, vzal na seba naše bolesti.“

Izaiáš 53:4

A apoštol Peter dodáva:

„Jeho ranami ste boli uzdravení.“

1. Petra 2:24

Boh sa nezmenil. Stále je Bohom zázrakov. Stále je dobrým Otcom, ktorý miluje svoje deti.

Ježiš povedal:

„Ak teda vy, hoci ste zlí, viete dávať svojim deťom dobré dary, o čo skôr dá váš Otec v nebesiach dobré veci tým, čo ho prosia.“

Matúš 7:11

To neznamená, že vždy rozumieme každej okolnosti alebo máme odpoveď na každú otázku. Znamená to však, že svoje očakávania nestaviame na vlastných skúsenostiach, ale na Božom charaktere a na tom, čo Kristus už vykonal.

Keď na kríži zaznelo: „Je dokonané,“ nebolo to vyhlásenie čiastočného víťazstva.

Bolo to víťazstvo úplné.