Keď nie je čas fíg

Ako Ježišov zvláštny čin na figovníku odhaľuje hlbokú pravdu o ovocí nášho života, sile viery a Božom pohľade, ktorý nehľadá listy, ale plody.

Keď Ježiš preklial figovník, vyzeralo to zvláštne. Možno až nespravodlivo. V evanjeliu podľa Marka čítame:

„Keď na druhý deň vyšli z Betánie, Ježiš vyhladol. Videl zďaleka figovník, ktorý mal lístie, a prišiel, či na ňom niečo nenájde. Ale keď k nemu prišiel, nenašiel nič, len lístie, lebo nebol čas fíg. Vtedy mu povedal: Nech z teba už nikdy nikto neje ovocie! A učeníci to počuli.“

Marek 11,12–14

Priznajme si otvorene: na prvý pohľad to nedáva zmysel. Prečo preklínať strom, ktorý ani nemohol mať ovocie? Prečo trestať niečo, čo neurobilo nič zlé? V biblickom texte je dokonca zdôraznené, že „nebol čas fíg“. A predsa Ježiš koná. Tento paradox nie je omyl, ani výbuch hnevu. Je to zámerné prorocké gesto, ktorým Ježiš učí niečo oveľa väčšie, než by dokázalo jednoduché slovo alebo podobenstvo.

Figovník v Biblii nie je obyčajný strom. Je to starý symbol Izraela, Božieho ľudu.

Prorok Jeremiáš hovorí:

„Už nebolo hrozna na viniči, ani fíg na figovníku, len lístie.“

Jer 8,13

A prorok Hozeáš dodáva:

„Vaši otcovia boli ako prvé plody figovníka.“

Oz 9,10

Figovník je obrazom človeka, ktorý má prinášať ovocie — ovocie spravodlivosti, viery, lásky, pokánia. A práve tento obraz Ježiš oživuje pred očami svojich učeníkov.

Figovník, ktorý mal hojnosť listov, sľuboval ovocie. Jeho vzhľad naznačoval, že je živý, plný, pripravený. Ale v skutočnosti bol prázdny. Navonok vyzeral dobre, no nič sa z neho nedalo vziať. Ježiš tak ukazuje na veľmi starý, ale stále aktuálny problém: nábožnosť bez ovocia, vieru bez života, formu bez obsahu. Strom bol krásny, ale nedal sa z neho zjesť ani jediný plod. Tak aj človek môže byť navonok zbožný, citovať verše, dvíhať ruky, chodiť do chrámu — ale keď k nemu Boh príde bližšie, nenájde nič, čo by dalo život.

A predsa tu je ešte niečo hlbšie, čo si často nevšimneme. Ježiš preklína strom vtedy, keď „nebol čas fíg“. Inými slovami — situácia bola nezmyselná. Nedávala logickú príčinu ani spravodlivý dôvod. Ale presne tam do toho vstupuje pointa. Ježiš zámerne robí čin, ktorý pôsobí ako „blbosť“, aby ukázal, že viera nie je závislá od vhodnej sezóny, priaznivých okolností ani od toho, čo je prirodzene možné. Je to gesto, ktoré búra rozumové rámce. Ako keby hovoril: „Ak vieš veriť iba vtedy, keď všetko dáva zmysel, potom to nie je viera.“

Na druhý deň, keď učeník Peter videl, že figovník uschol od koreňa, bol ohromený.

A Ježiš mu povedal:

„Majte vieru v Boha! Veru, hovorím vám: ak niekto povie tomuto vrchu: Zdvihni sa a vrhni sa do mora, a nezapochybuje vo svojom srdci, ale uverí, že sa stane, čo hovorí, stane sa mu to.“

Marek 11,22–23

Všimni si tú postupnosť: najprv nezmyselné prekliatie stromu, potom učeníkovo prekvapenie a nakoniec Ježišovo vyhlásenie o viere, ktorá dokáže aj to, čo je ešte absurdnejšie — presunúť vrch do mora.

Je to dramatická scénografia nebeského učiteľa. Ježiš najprv vyvolá šok, aby odhalil princíp. Figovník bol len kulisou na to, aby učeníci pochopili, že viera stojí nad logikou sezóny.

Nad časom.

Nad okolnosťami.

Nad prirodzenosťou.

Boh nečaká na „správny čas“, aby si priniesol ovocie.

On hľadá ovocie dnes.

Teraz.

Nie keď sa ti bude dariť.

Nie keď prejde tvoja kríza.

Nie keď budeš mať pokoj.

Pravé ovocie sa rodí práve vtedy, keď to nedáva zmysel — lebo vtedy to nie je sila človeka, ale sila Ducha.

Tento nelogický čin na figovníku je teda pozvánkou do sveta, kde viera nie je príveskom rozumu, ale ohňom, ktorý v ňom horí. Je to pripomenutie, že Boh od nás nechce listy — chce plody. A nechce ich raz za rok, ale stále. Lebo strom, ktorý je napojený na prameň života, rodí aj v období sucha. Veru, práve vtedy.

Keď prechádzam týmto príbehom ako teológ, ale aj ako človek, ktorý tvorí príbehy, vidím Ježiša ako Majstra symbolov. Vidím, ako kráča k stromu, ktorý ho nemôže nasýtiť, ale môže nasýtiť jeho učeníkov pravdou. Vidím, ako sa dotýka reality spôsobom, ktorý je schopný prebudiť duchovnú citlivosť v človeku, ktorý by si to inak nikdy nevšimol. A vidím, ako aj dnes Boh prechádza okolo nášho života a nehľadá vzhľad, ale chuť — ovocie, ktoré nesie jeho vôňu.

Figovník uschol. Ale tento príbeh žije dodnes, aby aj v nás uschlo všetko prázdne „lístie“ — a aby sa rodilo to, čo má skutočnú hodnotu. Lebo viera nie je o tom, čo je logické. Viera je o tom, čo je možné v Bohu.

Možno aj my dnes stojíme pred „figovníkom“ vlastného života. Navonok máme lístie, možno aj veľa — správne slová, dobré úmysly, zbožné gestá.

Ale keď sa nás Boh dotkne, keď k nám príde bližšie, keď hľadá ovocie, nájde ho?

Tento Ježišov zvláštny čin nás učí ešte niečo: nečakaj na lepšie okolnosti, na „sezónu“, na chvíľu, keď budeš pripravený. Ovocie viery sa nerodí z priaznivého obdobia, ale z postoja srdca, ktoré dôveruje Bohu aj tam, kde logika končí.

Viera nie je o tom, čo dáva zmysel.

Viera je o tom, čo má moc.

A tá moc rastie v človeku, ktorý sa nevyhovára na čas, ale nechá sa niesť Duchom práve dnes.

Nech je teda tento príbeh o uschnutom figovníku zrkadlom — nie odsudzujúcim, ale prebúdzajúcim.

Nech v nás prebudí túžbu po skutočnom ovocí.

Po láske, ktorá je viditeľná.

Po dobre, ktoré má chuť.

Po viere, ktorá vie dôverovať aj vtedy, keď „nie je čas fíg“.

A ak Boh dnes kráča okolo nás, nech nájde nie listy, ale plody. Lebo práve tie nasýtia svet.

---

Pane Ježišu,

stojím dnes pred Tebou ako figovník, ktorý túži prinášať ovocie. Nechcem žiť len s listami navonok, nechcem žiť z prázdnej nábožnosti ani zo zvyku. Túžim po živote, ktorý má v sebe Tvoj dych, Tvoju vôňu, Tvoju silu. Vštep ma hlboko do Teba, do Tvojej vôle, do Tvojho srdca, aby som bol ako strom zasadený pri prúdoch vôd, ktorý v pravý čas prináša ovocie — a pravým časom nech je každý deň, ktorý mi dáš.

Prosím Ťa, Pane, prečisť v mojom živote všetko, čo je iba lístím. Odhaľ mi prázdne miesta, kde chýba Tvoj dotyk. Ukáž mi, kde predstieram, kde unikám, kde sa skrývam za slovami, namiesto toho, aby som žil pravdu. Nechcem byť krásny len navonok, chcem byť živý v hĺbke. A ak je v mojom živote niečo, čo musíš orezať, odstrániť alebo napraviť, urob to, Pane. Radšej nech to bolí teraz, než aby som raz vyschol a skončil v ohni ako niečo zbytočné.

Daj, aby moje korene boli v Tebe tak hlboko, že budem niesť ovocie aj v čase sucha, aj v období skúšok, aj keď okolnosti nedávajú zmysel. Daj mi vieru, ktorá sa neopiera o sezónu, ale o Teba. Vieru, ktorá vie dôverovať aj tam, kde rozum mlčí. Vieru, ktorá prináša plody lásky, pokoja, trpezlivosti, dobrotivosti a pravdy — nielen občas, ale stále.

Pane, Ty si Pán vinice, Ty si Záhradník, ktorý vie, čo treba. Nech je môj život Tvojím stromom. Nech prinesie ovocie, ktoré nasýti hladných, poteší unavených a oslávi Teba. A ak by som niekedy mal skĺznuť k prázdnemu lístiu, pripomeň mi svoj hlas, ktorý volá k životu.

Zachovaj ma, Pane, aby som nebol stromom, ktorý prejde okolo Teba bez toho, aby Ti dal niečo, čo hľadáš. Chcem byť Tvoj — zakorenený, napojený, živý a plodný.

Amen.