Kde vlastne hľadáme Ježiša?

Tri dni ho hľadali.

Skúste sa na chvíľu zastaviť, odložiť nedeľnú zbožnosť a na moment zabudnúť, že hovoríme o Ježišovi, Synovi Božom. Predstavte si seba. Predstavte si, že ste v cudzom, obrovskom meste, kde sa tlačia státisíce pútnikov. Všade je hluk, prach, chaos. A zrazu zistíte, že vaše dvanásťročné dieťa s vami nie je.

Tri dni. To nie je chvíľková strata pozornosti v nákupnom centre, kým dieťa nájdete pri hračkách. To je sedemdesiatdva hodín čistého, paralyzujúceho strachu.

Čo prežívala Mária? Ako matka pravdepodobne prechádzala všetkými fázami zúfalstva. Najprv hnev na seba, potom na Jozefa, hneď nato ochromujúci pocit viny. Mala som ho predsa strážiť. Boh mi zveril to najcennejšie a ja som zlyhala. Čo sa odohrávalo v Jozefovej hlave? Muž, ktorý mal byť ochrancom rodiny, zrazu stojí bezradný uprostred davu. Koľkokrát sa v noci zobudili na každý vzdialený krik? Koľkokrát sa vracali na tie isté miesta, do tých istých uličiek, s očami červenými od nevyspania a plaču, pevne veriac, že tentoraz ho už uvidia? Tri noci si predstavovali tie najhoršie scenáre – že hladuje, že mu niekto ublížil, že už ho nikdy neuvidia.

A potom ho našli.

(Priznám sa, nebyť to Ježiš, po troch dňoch strachu by objatie trvalo asi päť sekúnd. To, čo by nasledovalo potom, by si pamätal podstatne dlhšie.)

Nie schúleného v kúte. Nie vystrašeného, s očami plnými sĺz, ako hľadá náruč svojej matky. Nie zmäteného.

Sedel v chráme medzi učiteľmi. Pokojný, sústredený. Počúval ich, kládol im otázky a všetci naokolo len nemo žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Pre rodičov to musel byť obrovský šok – zmes nesmiernej úľavy a absolútneho nepochopenia.

Najviac ma však v tomto príbehu neoslovuje ani tak táto Ježišova predčasná múdrosť. Oslovuje ma to, kde všade ho predtým hľadali.

Najprv ho hľadali medzi príbuznými.

Potom medzi známymi.

Až keď vyčerpali všetky „logické“ možnosti, vrátili sa späť do Jeruzalema.

Ani raz ich nenapadlo pozrieť sa tam, kde bol jeho Otec.

A tam z úst dvanásťročného chlapca zazneli slová, ktoré museli bolieť, no zároveň otvárali oči:

„Či ste nevedeli, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Lukáš 2:49

Myslím, že toto nie je len historický príbeh o dvoch nešťastných rodičoch. To sme my.

Koľkokrát v živote máme pocit, že sme Boha akosi stratili? Modlitba je zrazu prázdna, akoby sme hovorili do steny. Pri čítaní Biblie listujeme stránkami, no nič sa nás nedotýka. Boh akoby mlčal a nechal nás v duchovnej neistote.

A čo urobíme my? Presne to, čo Mária s Jozefom. Začneme Ho hľadať tam, kde sme Ho našli naposledy. Vo včerajších skúsenostiach. V starých zvykoch. V tradíciách, ktoré kedysi mali život, no dnes sú už len formou. V tom, čo nám fungovalo pred piatimi rokmi.

Lenže Boh nie je povinný stretnúť nás vždy tým istým spôsobom. My sa často držíme miesta, kde sme Ho naposledy zakúsili, zatiaľ čo On nás volá ďalej. On sa posúva ďalej.

Možno sme Boha nestratili. Možno nás len čaká tam, kde sa práve teraz dejú Otcove veci.

Táto myšlienka mi pripomína Izrael na púšti. Božia prítomnosť nebola statická – bola znázornená oblakom. Keď sa oblak pohol, musel sa zdvihnúť a pohnúť celý národ. Keby zostali stáť na mieste len preto, že tam včera zažili úžasnú Božiu blízkosť, zostali by sami. Už by Ho nenasledovali, len by spomínali. Boh ich neučil uctievať miesto ani minulosť. Učil ich nasledovať Jeho prítomnosť.

Možno aj my dnes hľadáme Boha na nesprávnych miestach. Hľadáme Ho v emóciách, ktoré sme prežívali pri svojom obrátení. V konkrétnom zbore, z ktorého sme už možno vyrástli. V určitej forme chvál alebo v presnom spôsobe modlitby, ktorý nám kedysi prinášal radosť. To všetko sú dobré veci. Ale nič z toho nie je Boh.

Ježiš nečakal na svojich rodičov tam, kde logicky predpokladali, že bude. Nebol v bezpečí rodinného klanu. Bol tam, kde bol Otcov plán.

Ak máme pocit, že nám Boh zmizol z dohľadu, najväčšou otázkou dneška nie je, prečo mlčí. Možno sa len potrebujeme spýtať niečo úplne iné:

Hľadáme Ho ešte tam, kde reálne koná On, alebo len tam, kde sme Ho kedysi našli my?

---

Verím, že Duch Svätý je autorom Písma, a preto v ňom nehľadám náhody, ale súvislosti.

Mária a Jozef tri dni hľadali Ježiša, kým ho opäť našli živého.

O mnoho rokov neskôr prežívali učeníci ďalšie tri dni, počas ktorých mali pocit, že Ježiša navždy stratili. Aj oni ho napokon našli živého.

V oboch prípadoch nasledovalo stretnutie, ktoré navždy zmenilo ich pohľad na to, kým Ježiš skutočne je.

Možno aj naše obdobia, keď máme pocit, že sme Boha stratili, nie sú koncom príbehu. Možno sú len tromi dňami pred novým stretnutím s Ním.